tron

Tento béčkarský horor mi nič nedal a jeho pozretie pokladám za stratu času. Navyše mi pripomínal Márnicu, čo nie je dobrá vizitka. Spracovanie v lepšom prípade priemerné, jedno hororové klišé strieda druhé, dialógy žiadne perly a na snímke sa príliš podpísal malý rozpočet. Úplne zlé to ale nebolo, režisér sa prekvapivo spolieha skôr na budovanie atmosféry, než gore. Pomáha mu v tom sympatické herecké obsadenie ústredného babského tria (mama a dve dcéry) a pôsobivá výprava pochmúrnych lesných dní. A ešte desivejších hlbokých hmlistých nocí. Scenár ma každopádne nebavil.

„Práve som ho odsúdil na smrť. Ale spáchal naozaj tento zločin?“ – „Ak nie tento, určite spáchal nejaký iný.“ Nebavilo ma to. Kto od Tima Burtona niečo videl, vie, že vizuálna stránka je u neho bez debaty. Tento film je parádne temný, sú v ňom skombinované rôzne odtiene čiernej až po šedú či zlatú a striebornú... červenú samozrejme tiež. Výprava, kostýmy, účesy, mejkap, dekorácie, asi nikto nepochybuje o tom, že toto všetko je na vysokej úrovni. „Vzhľad“ je ale pravdupovediac to jediné, čo ma zaujalo – inak fádny príbeh, čakané „nečakané zvraty“ (nie je náhoda, že v CELOM MESTE sa zamiluje mladík práve do hrdinovej dcéry?), priemerné herecké výkony (najlepší sa mi zdal Timothy Spall – biliardový manžel z INTIMITY) a muzikálové vystúpenia mi pripadali suché, obyčajné, bez chytľavosti (aj morbídna pesnička môže byť chytľavá). Možno ak by to nemalo až dve hodiny a menej by sa spievalo, bolo by to lepšie. Nemôžem dať viac, ako 40% filmu, pri ktorom som sa tešil na záverečné titulky (dvojnásobne, ak ho porovnám s podobným a podľa mňa „zábavnejším“ PARFUMOM: PRÍBEHOM VRAHA).

Videl som stovky vyvražďovačiek a nerozumiem tvorcom, ktorí sa rozhodli urobiť remake kanadského kúsku s Jamie Lee Curtisovou z roku 1980 a v roku 2008 prísť so smrteľne vážnou tvárou so slasherovými klišé, ktoré boli ledva-ledva postačujúce pred dvadsiatimi rokmi. Nemám chuť, nervy a už ani trpezlivosť privierať oči nad osemdesiatimi štyrmi minútami totálneho klišé. Rovnako tupé a zbytočné, ako iné nedávne prerábky slasherov ČIERNE VIANOCE (2006), SESTERSTVO NEMILOSRDNÝCH (2009), PIATOK 13 (2009) či KRVAVÝ VALENTÍN (2009). Identita vraha je prezradená už v úvodnej scéne. Chvíľku som si myslel, že je to sranda a záverečné odhalenie bude šokujúce. Nebola.

„Načo je komu dobrý policajt so zlomeným srdcom?“ Ako školák som sa šúlal na gauči pri Mr. Beanovi až tak, že keď som bol v r. 1997 tínedžer, bola ísť do kina na celovečerák rovnaká frajerina, ako ísť na dvojky Nebezpečnej rýchlosti a Jurského parku. Keď s odstupom rokov pozerám niektoré časti, smejem sa už menej. Ten týpek je magor, mal by sa liečiť a nie voľne sa pohybovať na verejných priestranstvách. Celovečerák ma desí ešte viac: Bean v ňom pripomína skôr psychopatickú, hororovú postavu, ktorá je len malý kúsok od brutálneho nočného vyvraždenia celej rodiny, u ktorej dočasne býva. Mať toho chlapa u seba doma, v noci nezatvorím oko a pri posteľ si uviažem vlčiaka. PRÁZDNINY PÁNA BEANA (ktoré prišli napriek tomu, že Atkinson po jednotke tvrdil, že končí) sú na tom dokonca EŠTE horšie. Inak by to bola „len“ podpriemerná nevtipná komédia za pár úškrnov. Jej hlavný problém je... Rowan Atkinson. Bol tu odporný a pôsobil na mňa úchylným, nebezpečných dojmom. Pri pozeraní toho, čo tu stvára päťdesiatnik Atkinson, idol môjho detstva, som sa cítil zle a nepríjemne. Keby to nemalo Karla Rodena, Dafoea a VEĽMI pomalú babetu, umrel by som. Skutočne netuším, koho je to chyba, či Atkinsona, scenáristov alebo režiséra (kto je dočerta Steve Bendelack?), ale asi je to fuk. Jednému nechápem Celosvetovej tržbe 229 miliónov dolárov pri trápnom rozpočte 25. Jasné, Mr. Bean je anglické rodinné striebro, ale že by takú mohutnú tržbu zaobstarali len obyvatelia UK, tomu sa mi nechce veriť.

„Chcete ma nasrať alebo splniť podmienky podmienečného prepustenia?“ – „Splniť podmienky podmienečného prepustenia.“ Tá postava nemala byť milá a sympatická, ale nafetovaná krava je stále len nafetovaná krava - nedržal som jej palce ani napriek snahe od pol pása hore často vyzlečenej Sekretárky Maggie. Radšej som sa tešil na titulky. Prišli... ale neskoro. Nebyť solídneho úvodu (čoskoro utopeného v mori klišé) a chlapov v podporných rolách (Danny Trejo, Giancarlo Esposito), vybodnem sa na celú SHERRYBABY, ako to jej rodina mala urobiť už dávno.

„Myšiam v bludisku tiež nepovieš, že sú v bludisku.“ Knihu Shirley Jackson som čítal a môžem skonštatovať, že táto literárna duchárska klasika značne zostarla. Na jej prvé (zo zatiaľ dvoch, ak nerátame Kingov Dom v ružiach, ktorý ju vykrádal) filmové spracovanie si spomínam o dosť lepšie. V roku 1999 dostal Steven Spielberg ako producent čudný nápad: dať v tej dobe „svojmu“ úspešnému režisérovi Janovi de Bontovi (ktorý mu perfektne zrežíroval trhák Twister) desiatky a desiatky miliónov dolárov a áčkarské obsadenie za i pred kamerou (Wilson, Neeson, Zeta-Jones, Goldsmith, Kahn, ILM) na remake. Pestrý, farebný, bombastický, veľkolepý, trikový. Vedel som, že lepšie, ako prvý film, to asi nebude, takže prvých 40 minút ma milo prekvapilo. Nebol to zázrak, ale zámok bol taký prekrásny, až sa mi nechcelo veriť, že také stavby niekde na svete naozaj existujú a nie sú iba vyrobené na objednávku bohatého štúdia. Herci boli fajn, atmosféra starosvetsky tiesnivá, kedy vás mal vystrašiť vzadu prebehnúci nenápadný tieň a nie tupá ľakačka. Bohužiaľ, v 41. minúte sa snímka zvrtla na prehliadku zbytočných efektov, chaotické pobehovanie postáv (kto uteká? Kam? Prečo? S kým? Proti čomu? Za akým účelom? Vráti sa ešte?) a nelogických kravincov (chlapík povie, že bude v noci na stráži a ako prvé si ľahne na gauč).

„Každý občas rozmýšľa o skoku zo strechy.“ – „Ja teda rozhodne o skoku zo strechy nerozmýšľam.“ 24 hodín som rozmýšľal, či dám zaslúženejších 80%, alebo „len“ 60. I za prehnanú dĺžku musím nakoniec dať šesťdesiatku. Nie, nie je to len o dĺžke. Je to aj o zápletke, ktorá je na môj vkus príliš odvážna. Mal som pocit, že mi ňou niekto robí dieru do hlavy. Čo s tým mali hodinky, ako je možné, že počul hlas a žil ako „reálny človek“ a zároveň bol literárnou postavou? Nie, vôbec som to nepochopil. Ku cti tvorcov slúži fakt, že tieto otázky SCHVÁLNE ignorujú, čo je vlastne milé a fajn. Každopádne, je to čertovsky originálne a hravé, väčšinu času ma to bavilo, Will Ferrell super, Maggie Gyllenhaal detto. Som v podstate príjemne zaskočený, „len“ neviem, čo si o tom mám myslieť.

Mám slabosť pre votrelecké horory (DEEP STAR 6, LEVIATHAN, NETVOR, MUTANT). Od SILY ŽIVOTA som čakal práve toto (scenár písal spoluautor VOTRELCA). A prvé minúty ma skutočne príjemne navnadili. Oproti zvyšku filmu (čo sa ľahko povie, ale sú to DVE smrtiace hodiny) sú atmosférickým zázrakom. Ľudská vesmírna loď, prekvapená posádka, gigantické vesmírne plavidlo nepozemského pôvodu, prieskum jeho temných útrob, nájdenie obrovských netopierov, STRIH a zrazu sme na Zemi. Podvod! Dej je otrasný. Nesympatickým chlapom pomúti krásna mimozemšťanka hlavy a takto to ide 120 minút. Nemyslím si, že môj zážitok by bol lepší, ak by som nečakal VOTRELCA. SILA ŽIVOTA je proste zlý film. Ako sci-fi je to naivné a ako horor to nefunguje, pretože to NIE JE horor. Ako si tak film za filmom kompletizujem dielo Tobea Hoopera, potvrdzuje sa mi, že okrem dvoch kultov (TEXASKÝ MASAKER MOTOROVOU PÍLOU, POLTERGEIST) urobil už len smršť vecí, ktoré nestoja za pozretie (PANOPTIKUM, MÁRNICA, KROKODÍL, SILA ŽIVOTA).

„Príbor odložte. Dnes sa najem rukami.“ Po prvej časti a pred treťou nakrútil Bill Condon podobne podmanivý atmosférický a inteligentný krvák, ako umelecký režisér pred ním, Bernard Rose. Na CANDYMANOVI 2: ZBOHOM MÄSU je najprekvapujúcejšie, že zďaleka nie je o veľa horší, ako prvý diel. Navyše je (pre fanúšika trilógie) jedinečný tým, že sa „prehlbuje mytológia“ (príbeh o tom, ako sa z Daniela Robitaillea stal tragický Candyman, tentokrát nielen počujeme, ale aj vidíme vo flashbackoch; dej sa zo sídliska presúva do Danielovho rodiska, famózne dusného New Orleans). Bohužiaľ, ako to už s pokračovaniami chodí, stráca sa moment prekvapenia (vieme, kto je kto a o čo mu ide), ústredná hrdinka je síce stále blondína, ale na fajn Madsenovú nemá ani omylom a divák, či chce alebo nie, sa neubráni pocitu, že vidí remake (len doplnený pár novými scénami).

„No, hlavně, že nám umíš to jídlo TAKHLE zpříjemnit.“ Nemyslím si, že ženy režírujú inak, ako muži. Ono je to skôr o povahe, než o pohlaví. Ale niečo pravdy na tom asi bude. Pocítil som to pri pozeraní VÝLETU Alice Nellis, ktorá zrežírovala vlastný scenár a i vďaka kvalitnej hudbe tomu dodala atmosféru, akú by muž v danom príbehu (možno) nenašiel. K hereckým výkonom putujúcich nemám čo dodať (dámy odpustia, najviac sa mi páčil Igor Bareš), len dodám, že slávne cameo roličky ma nerušili; naopak, paradoxne ma rušili nesympaticky amatérske výkony nehercov (napr. obaja mladí colníci). Páčili sa mi dialógy aj hlášky, páčili sa mi postavy, vzťahy, aké medzi nimi boli, bavil som sa, smial som sa a možno sem-tam aj slza vytiekla. Páčilo sa mi, že Nellis je niekde inde, ako iní scenáristi a kým oni by uprednostnili tuctovú hádku, u nej sa postavy posadia a normálne nenormálne sa budú rozprávať. To je super a uvítal by som to vo filmoch častejšie. Občas to jemne stratí tempo, ale i tak veľmi fajn. P.S. Nové Mesto nad Váhom (pôvodne sa malo jednať o Starú Turú) je vo filme zobrazené pomerne skreslene. Viem, o čo tvorcom išlo, ale i tak je to rana pod pás (väčšina záberov pochádza z v tom čase veľkých rozostavaných úsekov - rozsiahlo brutálna rekonštrukcia celého námestia, administratívna výstavba tzv. „Zelenej budovy“).