tron

Herzog a Kinski zabodovali v r. 1972 totálne šialenou výpravou do vražednej peruánskej džungle v pekelnej, nezabudnuteľnej snímke Aguirre, Hnev Boží. Nakrúcanie skutočne pripomínalo boj o holý život. Mojou najobľúbenejšou historkou z nakrúcania je tá, kedy mal Kinski brutálne vyčerpávajúceho nakrúcania uprostred ničivej prírody po krk a chcel to vzdať a odísť, na čo Herzog vytiahol búchačku a vyhrážal sa mu zabitím. Nakoniec film prekvapivo dokončili. Ešte nečakanejšie je, že o 10 rokov neskôr sa opäť stretli a keďže obaja boli blázni, len každý iným spôsobom, znova sa vrhli na mimoriadne náročné natáčanie v dusnej džungli plnej nebezpečenstva. Tentoraz pre zmenu amazonskej, ktorá je však ešte o čosi vražednejšia, ako peruánska a to už je vážne čo povedať. Príbeh o vizionárovi (alebo proste len šialencovi?), ktorý sa rozhodne priviesť operu do srdca amazonskej džungle, kde žijú len zvieratá, ktoré vás pri prvom stretnutí zabijú a Indiáni, ktorí to urobia ešte pred prvým stretnutím. Tá zápletka je sama osebe natoľko šialená a nepredvídateľná, že sa neviete odtrhnúť od obrazu a zabúdate dýchať. Áno, je pravda, že Kinski sa správal ako magor a pozér (napr. sa raz fotil so stromami v okolitej džungli a všade rozprával, ako miluje prírodu, ale počas niekoľkomesačného natáčania sa nepohol mimo tábora vo svojom osobnom voľne) a osobne si myslím, že psychicky ťažko chorý človek, ktorý žiaľ nebol pod dohľadom odborníkov, ale faktom je, že kto iný by s Herzogom podstúpil takéto natáčanie? Každopádne ho mali po čase plné zuby i miestni Indiáni, ktorí sa zúčastnili natáčania a ku koncu Herzogovi podľa jeho vlastných slov navrhli, že Kinského zabijú. Herzog totú krásnu a dojemnú ponuku prekvapivo odmietol.

Nikoho, kto videl fascinujúci film Aguirre, hnev Boží (alebo "aspoň" Fitzcarraldo), neprekvapí, že Nosferatu – Fantóm noci je trochu iný horor. Ale od šialeného dua Herzog/Kinski som čakal predsa len viac. Po tejto snímke som pásol niekoľko rokov a keď sa mi ju konečne podarilo zohnať (v nemeckej verzii s českými titulkami), s nadšením a patričným uchvátením som si užil prvé desiatky minút. Počas nich sledujeme právnika v desivej, svojím značne svojským spôsobom nádhernej transylvánskej divočine (a následne v ruinách grófovho hradu). Bohužiaľ, ako pri každom filmovom spracovaní (okrem fenomenálneho Coppolovho), sa príchodom Draculu do mesta rapídne zhoršilo tempo aj atmosféra, na rad sa dostala nuda a s filmom som stratil vnútorný kontakt. Prečo Dracula vraždí posádku lode? Aby stroskotala uprostred mora a on sa utopil?

Mamba sa mi páčila viac. Ponúkla vcelku rafinovaný komorný súboj vystrašenej ženy so zabijackym hadom v dome. Jed ponúka banálnu seriálovú rukojemnícku krimi zápletku, do ktorej je nasilu vmontovaný had (tiež mamba). Mohlo by sa zdať, že Jed je lepší, lebo má zvučný kasting, ale nie, vyložene dobrý dojem zanecháva iba Sterling Hayden ako starostlivý dedko s mohutnou bradou a ešte mohutnejším hlasom. Najhoršie je, že had je iba občasný hosť, ktorý raz za čas zaútočí a zmizne. Šrámy zanecháva i britská polícia, ktorá sa nepredvedie práve v najlepšom svetle (hoci jej šéfuje Merlin z Boormanovho Excaliburu). Snáď len finálna Kinského bitka s hadom bola fakt nechutná, brrrrr.

Ak máte radi depresiu amerických nebezpečných ulíc, kde každý pozná každého a sem-tam niekto záhadne zmizne a nikto o tom nič nevie, hoci o tom v skutočnosti každý vie všetko, budete prvými minútami nadšení. Každý pozná každého, každý má prezývku, ktorá ho vystihuje resp. poukazuje na jeden z jeho najdôležitejších životných okamihov, všetci sú naoko priatelia, ale občas policajti niekoho ráno nájdu podrezaného v smetiaku s polámanými nohami, aby sa doňho zmestil. A nad všetkým sa týči „mesto“: špinavé a pochmúrne, ale pritom paradoxne plné života a príbehov. Mesto, nie človek, vyhrá. Opusteným a zničeným ľuďom zostane len zmar, dezilúzia, skepsa, únava a beznádej. Švédka Noomi Rapace sa predstavuje v rovnakej úlohe, akú hrala v Mužoch, ktorí nenávidia ženy a Pomste mŕtveho muža. To mi neprekáža, keďže sa obávam (po tom, čo som ju videl v Prometheovi a Babycall), že je to jediný typ, ktorý zvláda. V niektorých scénach vyzerá a správa sa ako staršia Lisbeth Salander. Ak sa budete nudiť, čo budete, zo srandy si predstavujte, že pozeráte jej spin-off. Hardy pripomína mierne retardovaného chlapíka, takže romanca s Rapace pôsobí ako vzťah zdravotnej sestry a chovanca ústavu. Vôbec sa k sebe nehodia, Noomi občas dokonca pôsobí dojmom, že si v spoločných scénach s Hardym grcla do pusy, ale prehltla to, aby nepokazila záber. Gandolfini je OK. Žoviálny, drsnejší, veci hovorí na rovinu. Postupne sa ale jeho postava premení na klišé. James sa snaží, aby nešlo o jednorozmernú figúrku, ale nemá šancu. Pomerne smutná rozlúčka. Zostala len snaživá Rapace, cool šteňa, svojím spôsobom zábavní Čečenci a zopár pôsobivých atmosférických minút „štvrti, ktorá stratila samú seba“.

Nesympatické herecké výkony všetkých zúčastnených, snáď s výnimkou Alana Rickmana (v jednej z jeho posledných rolí), ktorý sa príbeh snaží príjemne poľudštiť... ale príliš mu to nejde. Pobabraný, veľmi blbý film. Námet je na prvé počutie skvelý, až hitchcockovský. Kladie zaujímavé otázky. Ale pri bližšom zamyslení sa zistíte, že je to celé, proste, nuž, hm, hlúpe.

Bože, to zas bol film. Fukunaga mi asi chcel povedať strašne dôležité veci o vojne. Ako Mr. Pip s Hughom Lauriem. A ako Mr. Pipovi, ani jemu sa to nepodarilo. Ale čo mi vlastne chcel povedať? Že vojna je zlá? Že spolu s ňou prichádza šialenstvo? Že existujú detskí vojaci? To som dávno vedel a Cary k tomu nič nové/svoje/originálne nepridal. Len kĺže po povrchu a nie je zaujímavý. Iba minimum krát šokuje (mačeta). Po vizuálnej stránke to nie je najhoršie a detskí herci fajn (vrátane záverečného monológu pred „psychiatričkou“). Ale napríklad Idris Elba bohužiaľ pokračuje v úspešnom zošupe kedysi fenomenálnej kariéry. Hrá totálneho hajzla, tvorcovia sa ho ani len nesnažia čo i len na sekundu poľudštiť. Napriek tomu bol za svoj priehľadný, povrchný, suchý, nudný a neoriginálny prístup nominovaný na Zlatý glóbus. Nepresvedčivé, nudné a dlhé. Nebavilo ma to.

Hm, človeče, dobré to bolo! Miestami WTF (plynová rúra, plienky v kôlničke, plienky na tvári, záverečný futbalový zápas), ale vzhľadom na záverečnú pointu to malo opodstatnenie. Naopak, bez všetkých tých WTF vecí predtým by to nebolo ono. Počas celého filmu som tuho premýšľal, s akým twistom sa na konci Shyamalan vytiahne. Ale neuhádol som ho, takže o to spokojnejší som bol. Veľa scén je nepríjemných, strašidelných a desivých (nočný maratón po chodbách domu, kultová naháňačka pod domom). Celosvetová tržba 98 sa síce na najlepšie Slyove roky a filmy ani zďaleka nechytá, ale pri nekvalite jeho posledných titulov a pri rozpočte len 5 miliónov to bol jednoznačný úspech a trefa do čierneho.

Od istej chvíle sa film stáva nepochopiteľným sledom snových scén, nenadväzujúcich na seba. V jednej Hiddleston tancuje na večierku, v druhej preťahuje polonahú babu, v ďalšej klusá halucinogénny biely kôň (na streche mrakodrapu), potom strih a je tam akýsi chlapec v okuliaroch. Následne vypuknú nepokoje, ale nikto poriadne nevysvetlí, prečo. Lebo vypadla elektrika? To z ľudí robí krvilačné zvieratá? To som fakt nevedel. Tak to aby som si začal v činžiaku dávať bacha, keď nám najbližšie búrka strhne elektrické vedenie. Nápad „sveta v jednom mrakodrape“ (obchody, vyššia a nižšia vrstva, architekt s imidžom Boha, namakaná strešná gigantická záhrada) je bohovský, ale film ako taký sa vôbec nevydaril. Rozhodne nečakajte žiadny krvák, napínavý triler, ale ani poburujúcu komornú drámu (či nedajbože sci-fi). Je to taký, ehm, dekadentný WTF úpadok. A Hiddleston by sa mal fakt už okamžite prestať pred kamerou vyzliekať, zle sa na to pozerá.

Atmosféra je spočiatku pozoruhodná, párik vcelku sympatický a tajomná urban legend menom Mr. Jones fascinujúca. S trochou snahy mohol byť výbornou hororovou postavou s vlastnou sériou a to napriek tomu, že nikoho neunáša, nezabíja ani nestraší. No už čoskoro sa to pokafre. Postavy začnú byť nepríjemné (jeden magor, druhá chorobne posadnutá Mr. Jonesom) a scenár začína byť čoraz blbší (v noci do domu vrazia desiatky vtákov, ale následne k tomu nikto nič nepovie, ani nenasleduje záber ráno na okolie domu posiate mŕtvolami operencov). Štýl rozprávania je halucinogénny, takže netušíme, čo sa komu zdá, čo je pravda a čo len časť pravdy a zvyšok je nočná mora, zlý sen, halucinácia alebo alternatíva reality. A ako som to pochopil ja? Nasledujú spoilery. Mr. Jonesom bola bytosť nie zlá, ale dobrá. Prostredníctvom „totemov“ chránila vybraných jedincov pred ich démonmi. Keď ho následne „odfúkol vietor“, prestal mať na udalosti vplyv a otvoril tým dvere Scottovým démonom (ktorí začali po okolí behať v momente, keď krátko po príchode do lesov vysadil lieky). V rozpore s touto teóriou je ale vyhlásenie bradatého chlapíka, ktorý je „vďaka“ záujmu Mr. Jonesa evidentne psychicky úplne na dne, kým predtým bol zrejme v pohode. Nejaký čas som to chápal tak, že Mr. Jones a Scott sú v skutočnosti jedna a tá istá osoba, ale vo filme sa nachádza množstvo scén, v ktorých sa vyskytujú Scott aj Penny v jednom zábere a spolu s nimi je na scéne Mr. Jones. V iných momentoch sa ale Scott maskuje za Mr. Jonesa, tak teda neviem...

Skôr 70 %, než len 60, ale mnohé veci sa mi na tomto seriáli nepáčili alebo ma nebavili alebo mi v ňom naopak chýbali, tak budem prísnejší. Kým Pán prsteňov urobil všetko pre to, aby sme chceli navštíviť Nový Zéland, Tiene nad jazerom túto našu túžbu brutálne znásilnili a na rozlúčku milosrdne zavraždili. A opľuli mŕtvolu. Toľko hajzlov pokope ste asi už dávno nevideli. Detektívka Robin má k dispozícii krivých, skorumpovaných, tajnostkárskych a miestami až primitívnych kolegov, podozrivo usmievavého šéfa, ktorý ju pri prvej príležitosti podrazí, matku, ktorá čoskoro umrie na rakovinu a milenca, ktorý za sebou ťahá pochmúrnu drogovú minulosť (a hneď po sexe dostáva výčitky svedomia a chce sa rozchádzať). Ale v lesoch je malá Tui, tehotná a vlastne možno už aj dávno mŕtva a Robin musí ten prekliaty prípad vyšetriť. Minimálne kvôli vlastným démonom minulosti. Výprava je hnusná a odpudivá. Skrachované ľudské existencie dožívajú svoje biedne, nenaplnené životy v nechutných domčekoch s večným bordelom vnútri i vonku. A nádherná novozélandská divočina? Tá je všade, len nie v tomto seriáli. I občasné návštevy lesov, týčiacimi sa nad zúboženými mestečkami, v ktorých skapal pes, nemajú nič spoločné s atraktivitou, ktorá by vás prinútila kúpiť si letenku. Zvláštne pôsobia i WTF nápady v scenári (samozbičovanie, nakrúcanie pri lesnom sexe, pantomíma varenia kávy, finálne absurdné testy DNA ako od Monty Python). Zdá sa, že tvorcovia nemali k dispozícii ucelené scenáre a prepisovalo ich priamo počas nakrúcania. Ak to tak nebolo, v takom prípade si neviem vysvetliť, prečo v jednej časti Tui hľadajú motorkári a následne bez stopy zmiznú (alebo odkiaľ miestny blázon vedel, kde Tui je - v poslednej časti sa nachádzala na inom mieste, ako keď sledoval jej kamarátov). Kuriózne je i správanie polície, ktorá keď nájde obeseného ex-pedofila podozrivého z únosu Tui, a jeho dom počmáraný vulgárnymi odkazmi, pokladá to za samovraždu.