Ephemeris

Narodeninová prskavka, postihnuté deti, žiarlivé pohľady na krásneho plnokrvníka, zastrelený vlk, Alpy, bitúnok... Tak presne to boli scény, za ktoré by sa toho Oskara každopádne oplatilo dať. Pomedzi to ale nepríjemné psychedelické predelové obrazy plné techniky a jedovatých farieb a svetiel. Scéna z talianskej aristokratickej domácnosti dosť od veci. Existenciálne sa ma to dotklo, nie že nie. Lenže ľudia majú ešte smutnejší osud ako tento oslík, v prvom rade preto, lebo si ho plne uvedomujú.

Viac takýchto projektov! A šíriť ako povinnú osvetu v tomto národe, ktorý už vykazuje všetky znaky intelektuálneho zmrzačenia. Normálne ma to nabudilo tak, že si po dlhej dobe asi spravím túru na Velestúr (hoci by aj tie "staroslovanské runy" na vrchole mali byť len podvrh z 19. storočia). Poznámka ku komentáru od kolegu Durgasa - "slovenským" národom, ktorému bol adresovaný Proglas, sa nemyslí dnešný slovenský národ v užšom slova zmysle. Ten pojem zastrešuje slovanské národy tých čias.

Už prvá polovica vzbudila nádeje, že roky/desaťročia trvajúca vianočná rozprávková mizéria sa skončila a my sme našli svätý grál novodobej rozprávkovej tvorby. Potom tomu síce mierne došiel dych, na celkovom dojme to ale ubralo len mierne. Ak tu časom budú pribúdať ďalšie jedovaté hanopisy od miestnych neúprosných kritikov, pokojne prihodím aj piatu hviezdu.

No tak to som z toho paf, lebo toto je fakt najvýraznejší slovenský počin za posledné roky.

Padá meteorický roj a Prímorský kraj dostáva riadne na prdel (a Chabarovský vlastne tiež...). Na orbitálnej stanici to znepokojene sleduje otec, ktorý sa pred ôsmimi rokmi vykašlal na svoju dcéru. Prišiel teda správny čas na zmierenie. Prostredníctvom superpočítača MIRA sa dokáže pripojiť k úplne hocičomu na Zemi (od semafórov cez plyšového medveďa). V kontexte súčasného svetového diania je táto demonštrácia technologickej prevahy skôr na pousmiatie. Digitálna skaza Vladivostoku je monumentálna, mladší brat je sympatický, ale celé ma to skôr dostáva do vývrtky. Oceňujem detaily ako vyšité na rok 2022, aby sa s nimi mohol stotožniť prakticky každý priemerný ruský divák (rodina voziaca sa na SUV-čku domácej výroby Tundra, jeden z hrdinov má protézu ruky...). Lepšie hodnotenie by pripadalo do úvahy, ak by som dokázala lepšie pochopiť katastrofické filmy...

Pampúchovitý bibas, ktorému v hlave stále duní Čajkovskij, by sa naozaj skôr hodil na predavača blín a pelmeňov v nejakom rýchlom občerstvení než na odmínovanie. Kultúrne školenie o Sýrii zrejme odignoroval, inak by si nemyslel, že zbaliť moslimku a ešte sa s ňou aj vyspať, je to isté ako zbaliť Rusku na diskotéke v Irkutsku. Na druhej strane, má to spád, scenérie vyzerajú naozaj dôveryhodne, vybuchuje to vskutku spektakulárne a pátos v ruských (a vlastne aj amerických) filmoch tohto typu zásadne ignorujem, takže môže byť.

Dedinka v údolí, borovička v žile, nečakajú nás veru idylické chvíle... Pecháčková zase raz po Jozefovi Makovi v roli írečitej slovenskej devy, ale vzhľadom na jej mentálne nastavenie jej to už vôbec nebaštím. Vizuálne veľmi presvedčivé dielo, zvukovo je to už horšie. Buď mám niečo s ušami, alebo herci nedokážu poriadne vyslovovať, alebo zvukár bol ušný sadista s dlhoročnou praxou... Mnohým dialógom sa vôbec nedalo rozumieť! V každom prípade, film zanechal hlboký dojem.

Bez ostychu priznávam, že som videla len prvú časť. Ale mám sa obžúvať pri počúvaní lámanej slovenčiny, sledovaní scenáristickej bezradnosti a (márnych) pokusoch o citové vydieranie? No to teda NIE! RTVS hovorí o úspechu a vysokej sledovanosti, ale podľa mňa sa iba pokúša zamaskovať jedno gigantické fiasko. Pani scenáristka JurkemikOVÁ (áno, Vy ste možno dostali slobodu nepoužívať prechyľovaciu koncovku -ová, ale ja mám aj naďalej slobodu oslovovať Vás v súlade s pravidlami slovenského jazyka), už to vzdajte a nájdite si inú živnosť. Tento seriál je absolútny odpad, kráľovský odpad, odpad odpadov!

Načasovanie filmu vyšlo skvele. V dobe, kedy nie je jasné, či v Iráne zrušili mravnostnú políciu alebo ju nezrušili, či sa bude revidovať zákon o nosení hidžábu alebo nie, v dobe búrlivých udalostí v konzervatívnej spoločnosti. Imám Réza a jeho aura preniká celým svätým mestom Mašhad. V mnohých ľuďoch spôsobuje mesiášsky syndróm, hoci masový vrah Saíd si vraždenie vyložene užíva. O náboženskej motivácii nemôže byť podľa mňa ani reči. Hustá prašná atmosféra spráchniveného fanatizmu a novinárka s tričkom Iron Maiden (v ktorom iránskom komikse sme toto už videli...?) robia z tohto filmu jeden z najlepších v tomto roku.

Klasická hudba kladie na poslucháča väčšie nároky ako iné štýly (seriózny vedecký článok napríklad potvrdil, že taký hip-hop imponuje naozaj jedincom s dokázateľne nižšou inteligenciou). Elitárskej a snobskej nálepky sa klasika síce asi nikdy nezbaví (a tento film ju len potvrdí), nakoniec je však predsa len vrcholom umeleckej tvorby. Pevne dúfam, že tento film v dnešnej divnej dobe zožne nejaké tie oskary. Znamenalo by to sebareflexiu členov akadémie a uvedomenie si, že spoločnosť si už sama na seba uplietla taký mohutný bič, až nakoniec spráska úplne všetkých. Asi aj preto sa pri vypočutí slova "aktivista" už pomaly všetkým dvíha žalúdok. Tár je pravdepodobne film roka a pre mňa neskutočný zážitok. Najviac na mňa paradoxne zapôsobila úplne vedľajšia línia so susedkou.