rowdys

Fúha, tento rok jedno príjemné prekvapenie za druhým. Nie že by som o Boylovi niekedy pochyboval, no udržať pozornosť diváka 60 minút v diere kdesi v Utahu a dokázať pritom akurátne vystihnúť všetky tiesnivé nálady a delírium chce helluva režiséra. A z tohto pohľadu niet 127h absolútne čo vytknúť. Franco to utiahol ľavou zadnou a na rozdiel od mnohých iných populárnych súčasných hercov, ktorí vo filmoch hrajú stále dokola samých seba, akurát že vhodených do iných situácií, Franco ukazuje zrejúci talent každou novou úlohou. Strih a kamera servírujú adrenalín a eufóriu tam kde patrí. Ľahké psychedélie pekne ukazujú, že v podobnej situácii to nie je len o fyzickom ale i psychickom prežití a nie sú nijako neprístupné ani mainstreamovému divákovi. Boyle zase raz ukázal, že akýkoľvek žáner si zvolí, tak z neho vyžmýka maximum a len si opäť upevnil pozíciu v mojej top desiatke režisérov.

Skvostný western za plný počet s ako vždy skvelým Bridgesom. Originál som síce nevidel a tak nemôžem porovnať, no napriek tomu dávam bez okolkov fullhouse. Coenovci to zase raz rozbalili ako sa patrí a pravdepodobne Hollywoodu ukázali budúce veľké meno, ktoré si poriadnu kariéru vďaka hereckému nadaniu narozdiel napr. od toho zubatého cementu z Twilightov zaslúži. Preto dúfam, že keď si na konci januára budem prezerať oscarové nominácie, tak narazím i na meno Hailee Steinfeld.

Film na pobavenie, na ktorý ešte v ten istý večer zabudnete. V kine ale napriek tomu panovala vysmiata atmosféra, často i neúmyselne - scény ako Jolie v slow motion spelluje "I love you" proste musia v každom vyburcovať svojou trápnosťou smiech. Pripravte sa, že celé sa to točí práve okolo starnúcej Popolušky v pekných šatách, za ktorou sa každý v jednom kuse obzerá ako za rímskou mincou, či už je vo vlaku, na bále, v reštaurácii a podobne. Film sa ale tak či tak neberie vážne a koniec-koncov ani samotná francúzska predloha nebola nijako oslnivou snímkou. Chýba však výraznejšia akcia, oproti tomu Knight and Day boli priam akčnou bombou a hneď ich o niečo viac doceníte. Záverečný twist prekuknete ešte v polovici filmu a potom sa už len zabávate na tom, kedy to dôjde i zvyšku kina. I napriek tomu ale dávam najspodnejšie tri hviezdice, z toho jednu za Benátky, ktoré nám tvorcovia nakoniec vlastne ani poriadne neukázali.

Spočiatku celkom nevinný dokument o street arte až do momentu, keď si Banksy uvedomí, že našiel svojho "blbca na večeru". Vrchol satiry, kde umenie sa stáva v treťom akte bezvýznamným pop-artom premietnutým do prostého projektového manažmentu a správne naservírovaným hype je možné predať za 30 litrov kľudne aj močom antilopy nasiaknutý pijak. Exit Through the Gift Shop je insiderom do street art movementu, ktorý preň spravil niečo podobné, čo pre surrealizmus Buňuelov a Dalího Andalúzsky pes. Nakoniec je z toho ešte i slušný mindfuck. A vskutku - všetci sme sa nechali ojebať a pri odchode stojíme s rukami plnými suvenírov. Proste krása, Banksy, tlieskam!

Stále je to ten ironický pesimista Allen - dysfunkčné rodiny, nevery, rozvody, starnutie a samota s osobitým nadhľadom neúnavného rozprávača, tento rok však o niečo temnejším - nech si zaparafrázujem, you will meet a tall dark Woody. Hoci prvý trailer z Cannes bol nemastný-neslaný, druhý ma presvedčil, že Allen má svetu stále ešte čo povedať. Tentoraz k vzťahom pristúpil s veľmi čiernym ironickým humorom, ktorý má svojim skepticizmom najbližšie k Zločinom a pokleskom. Hlavná postava neexistuje, príbeh je rovnomerne rozdelený medzi jeho aktérov, ktorí nehľadia na nič iné, než na vlastné blaho. Hoci sa ale finančné problémy spomenú viackrát, utrpenie je klasicky allenovsky existenciálne (občas mávam pocit, že ak by postavy z jeho filmov skončili na ulici v kartóne, i tak by popíjali whisky a kecali o opere) a všetci sa pohybujú blízko umenia. I keď sme v Anglicku, príbeh je priestorovo odosobnený a kľudne by sa mohol odohrávať i na Manhattane. Kým však kladie Woody správne otázky, vždy mu budem s radosťou naslúchať a už sa teším na ďalšie každoročné stretnutie pri jeho novinke. Mimochodom R rating kvôli trom nadávkam je absurdný, MPAA sa už načisto pomiatli.

A ja tomu tie štyri hviezdice kľudne dám. Nepochopiteľne prehliadaný austrálsky thriller, ktorý miestami atmosférou schová do vrecka i tohtoročný Affleckov The Town a bez problémov aj preceňovaný lokálny Animal Kingdom. Atmosféra v malom mestečku plynule stupňuje a buduje solídny temný neo-noir s príbehovými zvratmi, ktoré v žiadnom prípade nebijú do oka. Verím tomu, že ak by to vzniklo v USA, s príslušným marketingom by sme sa bavili o coenovke a la Fargo meets No Country for Old Men. Žiaľ, realita je taká, že film má už dva roky a na CSFD sú k nemu štyri hodnotenia. Hrozná škoda.

Príjemný malý príbeh pojednávajúci o monotónnosti života, pasivite a večnom chodení do kruhu s veľmi podarenou ústrednou metaforou prostredníctvom nablýskaného ferrari. Coppola opäť rozpráva minimalisticky na každom kroku a hoci Lost in Translation už neprekoná, jej ďalšie vyjadrenie k téme, i keď fundamentálne odlišnej, brnká na správne (melancholické) struny. Sofia si vystačila so svojou symbolistickou poéziou, statickou kamerou, pomalým tempom a skvelým Dorffom s Fanning, či si s tým ale vystačí aj bežný divák, neviem - je to film pre trpezlivých, diváci s attention spanom fretky budú už pri prvej scéne pozerať po vtáčkoch.

Oddychovka s humorom v štýle Saturday Night Live a The Lonely Island, čo nie je náhoda, keďže v tom majú prsty Samberg, Schaffer, Taccone a Hader. To, vďaka čomu Samberg tiahne SNL dopredu sa v celovečernej minutáži občas míňa účinkom, no stále je to prevažne ten humor, ktorý ťaží zo svojej absurdity. Ako dlhší SNL Digital Short by to bola instantná klasika, takto len podarená nedeľná komédia s pár nezabudnuteľnými scénami a cameom celej Queens of the Stone Age. Ja ale The Lonely Island a hlavne Samberga môžem. A Isla Fisher je zlatíčko, budete ju žrať očami!

Boll musí prestať so znásilňovaním videoherných adaptácií. Je síce pravda, že herné predlohy, ktoré používa na svoje neobstojné zaobchádzanie s filmovou technikou nie sú práve titulmi, na ktoré si o 10 rokov niekto ešte spomenie, no i tak. Ako filmový fanúšik a hráč (ak sa dôkladne vybrané štyri hry ročne rátajú za otitulovanie hráčom) považujem Raging Bolla za urážku filmu ako takého a navrhujem vyslať Alda Raina s jeho partiou Nehanebných bastardov na misiu "kill that film Nazi!"

Nerád na CSFD píšem 'profundované' komenty k arthousu, ale Black Swan mi tento rok spravila asi najväčšiu radosť. Ak by sa ukázalo, že má schizu i Aronofsky, v treťom akte sa z neho nepochybne vyformuje Cronenberg s horúčkou, hoci sa teraz žartuje, že skôr Verhoeven s doppelgängerom. Black Swan má v sebe po troche z každého Darrenovho filmu, romantizmus Fontány, halucinácie Requiemu či klimax Wrestlera a sprvu sa zdá, že to neudrží pokope. Naivný začiatok je však len odrazom naivnej Niny a s jej dezintegráciou sa mení i tón filmu. Metafory prostredníctvom zrkadiel a samotného Labutieho jazera fungujú a nesnažia sa šokovať ani zastierať jasný koniec, pretože Aronofsky dobre vie, že jeho diváci nie sú MTV tlupa a minimálne premisu Čajkovského baletu poznajú. Hlavnou atrakciou (popri skvelej Natalie) tak je samotná patológia schizofrénie, kde ju konečne, KONEČNE nikto nepodáva mylne ako syndróm rozdvojenej osobnosti, ale psychózu. Veľmi vydarená psychologická esej z neopozeraného prostredia a hoci k baletu neinklinujem, dal filmu majestátny šmrnc - slovami Niny "It was perfect."