MIMIC

Špičková filmárčina od začiatku do konca, ktorá sa mi však nezapichla do hlavy ako tŕňová koruna. V noir filme uprednostňujem polohy typu Sunset Blvd alebo Dark Passage, v ktorých je menej než desať gangstrov na meter štvorcový a kde sa hovorí o niečo pomalšie než ako sa strieľa. Janet Leigh tu prehodí vetu "Do amerického motelu idem kvôli pohodliu", ktorá nepochybne zaujala istého škodoradostného pána Hitchcocka...

Facka pre tých, ktorí si myslia, že najlepší vojnový film nakrútil Spielberg, Polanski, Kubrick alebo ktokoľvek iný. Choď a pozeraj sa znamená pre vojnový film to, čo Votrelec pre horor (v oboch filmoch kupodivu zaznie Mozart) - môžete nakrúcať, čo vám sily stačia, k takej nepozemskej dokonalosti sa nepriblížite. To, že nedospelý hlavný hrdina musel mať počas nakrúcania pri sebe cvokára hovorí za všetko. Kvalita tohto filmu zďaleka neplynie len z "vďačného" námetu (kľúčová scéna "Otváram verejnú schôdzu" prinúti každého prinajmenšom chvíľami pozerať mimo obraz) - taký Spielberg by ju určite nakrútil remeselne precíznejšie. To, čo je z filmového hľadiska zďaleka najhodnotnejšie je ohromne skľučujúca baladická atmosféra miestami prechádzajúca do strašidelnej gotickej fantázie, ktorá krajne efektívne pripraví (rašelinovú) pôdu pre poslednú polhodinu. PS: Najsugestívnejšie nasnímané oko filmových dejín nenájdete v Ejzenštejnovi, Buňuelovi či Hitchcockovi (a dokonca ani v Eli Rothovi), ale práve v Klimovovi (i keď nie práve ľudské).

Úžasný koncert v úžasnom prírodnom amfiteátri. Clip. Najkrajší žijúci spevák súčasnosti. Clip. Spevák disponujúci najlepším mužským hlasom súčasnosti. Clip. V tretej štvrtine dôjde k obligátnej Brandonovej half strip-show. Dostatočne sexy. Clip. To, ako Brandon interpretuje špičkovú kompozíciu Idiot Box (na albume S.C.I.E.N.C.E. trochu vlažné), je geniálne (ťažko uveriť, že je to vôbec možné, rád by som preboha vedel, či by to bol schopný niekto uspievať). Clip. Kombinácia červeného a zeleného osvetlenia evokuje filmy od Daria Argenta, takže príjemný, ťažko definovateľný druh nu-metalu s kultivovaným jazzy inštrumentalizmom je obohatený o pekne dramatický feeling. Clip. Je potrebné pripraviť sa na špičkový zvukový záznam (s malou chybou na začiatku Nice To Know You). Clip. Možnosť zapojenia psychedelických meditatívnych videí k piatim skladbám. Clip. Whatever tomorrow brings I´lll be there / with open arms and open eyes yeah...

Pán účtovník sa vracia z práce domov. Nečaká ho však Pina ani Mariangela, ale čosi omnoho horšie... Lekce Faust je survival horor, ktorý na rozdiel od Resident Evil disponuje tak odzbrojujúco rafinovaným a sofistikovaným výrazovým aparátom, že sa "rozchodí" omnoho ťažšie než pohľad na nemŕtvoly. Švankmajer sa vracia k Donovi Šajnovi a jeho bábkovému ansámblu, no vo Faustovi ho konfrontuje so "skutočnou" realitou a "skutočnými" ľuďmi. Faust sa proste vlieva do reality a rozpúšťa sa v nej. Nezaniká, ale delí sa a distribuuje. V tejto súvislosti ma mimovoľne napadá iracionálna spojitosť so surrealistickým fotografom Aloisom Nožičkom, ktorý v 60-tych rokoch jednu svoju snímku opatril luxusným názvom "Omlouvám se vám, že se tu rozpouštím". Pokojne by to mohol byť alternatívny názov pre Lekce Faust (Švankmajer ale býva v názvoch svojich diel krajne vecný). Film ako taký nehodnotím, voči surrealizmu by to nebolo fér (je mu totiž "programovo" úplne fuk, aký druh vyjadrenia si práve volí - Lekce Faust by kľudne mohol byť laternou magikou rovnako dobre ako kolážou či "zabaleným objektom"), radšej si subjektívne zrekapitulujem režisérov štýl (i keď on sám by mal voči použitiu slova "štýl" výhrady) - okrem povestnej animácie rád používa prvky hororu, koncentrovaný pohľad na veci (videné akoby prvýkrát), rozprávkovo pôsobiace opakovanie určitých motívov, dobrovoľný vstup obyčajného človeka do neobyčajných súvislostí (paralelných, alternatívnych svetov), v ktorých sa ozrejmuje jeho skutočné Ja a neprehliadnuteľný záujem o základné ľudské potreby (jedenie, pitie, sex, spánok, ale napr. i snenie), ktorých nenaplnenie sa prejaví ako motív a ich následné uspokojenie ako rozčarovanie či dokonca katastrofa (súlož s bábkou vo Faustovi, naplnenie materstva v Otesánkovi, potvrdenie teórie v Otrantskom zámku, prebudenie v Něco z Alenky, markýzova posledná večera v Šílení) - je zaujímavé, že "princíp slasti" tu často neprináša satisfakciu. Každopádne Lekce Faust na mňa zapôsobila (mimoriadne) slastne bez toho, aby došlo k nejakej ujme. A keďže film tématizuje mágiu a alchýmiu, proste sa mi chce bez komentára zacitovať Viléma Reichmanna (zhodou okolností ďalšieho surrealistického fotografa): "Poezii nazývali alchymisté to, co nemohlo být vysvětleno. Je to slepá jasnovidnost, obrodná skáza rozumu, ozón, který je cítit při skratu představ, duvěra v nejistoty". Chápete, páni (to, čo nemôže byť pochopené)?

Ten film je tak neskutočne hlúpy, až mi pripadá ako celkom pravdepodobné, že si režisér pred každou scénou odriekal : "Sústreď sa. Nakrúcaš hlúpy film, tak to nepokaz." Kašlať na umenie i na remeslo, hlavne že je tam vidieť Jasona dostatočne dlho. Odpad to síce nie je (Jason ako Superman je fakt delikatesa), na druhej strane študijnému materiálu sa hviezdičky neudeľujú.

Vzhľadom na to, koľko času, energie a prostriedkov bolo na tento hraný dokument vynaložených, priemerne zasvätený divák sa o živote tohto "škandálneho" páru - veľkého uhorského magnáta Dionýza Andrássyho a českej dámy "s pochybnou povesťou" Františky Hablavcovej - dozvie prekvapujúco málo, väčšinou si len potvrdí to, čo vie, práca historikov-archivárov obohatila story len o podrobnejšie fakty. To, čo by človeka zaujímalo a v dokumente je len naznačené, ostáva nedopovedané - kde PRESNE a AKO žil pár počas "donátorskej" epizódy života, z ČOHO si vlastne užíval na cestách Európou v čase, keď bol Dionýz vydedený a najmä - čo PRESNE sa stalo s obrazmi krásnohorskej obrazárne (odvoz do Maďarska), a o AKÉ diela vlastne išlo. Takže okrem pozoruhodného výskumu možného Františkinho židovského pôvodu (ktorý bohužiaľ nedospel k jednoznačnému záveru - knižočka o aristokratoch, ktorí si vzali Židov pre mňa nie je alfou a omegou seriózneho bádania) tak najzaujímavejšími zostávajú pitoreskné detaily, ktoré napokon v hranom dokumente majú svoje miesto - inkognito prechádzka mladých manželov po rodovom hradnom múzeu či názor nemenovaného komunistu na Františkin secesný pamätník v Rožňave: "Dokedy tu bude tá kurva svietiť?" Celkom nezasvätení si určite pridajú jednu hviezdičku. Mne ostáva dúfať, že sa tento dokument stane z neba spadnutou inšpiráciou pre hraný film (však, páni režiséri?), alebo aspoň slušný televízny seriál či neslušnú telenovelu (viď napr. japonský či ruský záujem o exploatáciu svojej minulosti pri televíznych romancách na pokračovanie). PS: Pokiaľ má mať dokument dostatočne (až vedecky) informatívnu hodnotu, dovolím si poznamenať, že ten úžasný Tádž Mahál, ktorý stojí pod hradom Krásna Hôrka má so secesiou spoločné akurát obdobie vzniku (minimálne čo sa interiéru týka ide o ortodoxne neobyzantský štýl) a s mauzóleom Gally Placidie v Ravenne nanajvýš niektoré dekoratívne prvky - predlohou bolo Theodorichovo mauzóleum v Ravenne (keďže Theodorich bol v podstate Germán, ani sa nedivím, keď bavorský architekt siahne práve po tejto inšpirácii).

Že to Burton dotiahne až k nekrofílii by ma nikdy nebolo napadlo - o to príjemnejšie je poznanie, že k tomu došlo... Každopádne by ma zaujímalo, kedy tvorca s takou obsedantnou a vytrvalou záľubou v morbidite nakrúti morbídny film určený výlučne dospelému divákovi - ja osobne na túto chimérickú Big Fish čakám ako na spasenie. Možno sa ale Tim bude chcieť hrať stále a takýmito roztomilými historkami z podsvetia (v najlepšom zmysle slova) nás bude kŕmiť až do smrti. Iba že by sa rozviedol s Bonham-Carterovou a vzal si... no Corpse Bride. Späť k filmu. Pohyb bábok je tak neuveriteľne plynulý, až má človek dojem, že ide o CGI animáciu. Čo sa mňa týka, technická perfekcia je mi ukradnutá, trhavé pohyby dodávajú bábkovému filmu zvláštne a špecifické čaro. Menej dokonalosti, páni. Hoci kabaretné vystúpenia kostier a inej mŕtvej hávede mi nepripadajú dvakrát skvelé, pretože majú disneyovskú pachuť, z filmu som nedokázal spustiť oči ani na sekundu (u absolútnej väčšiny filmov sa mi to nestáva) kvôli totálnej fascinácii a následnej paralyzácii imagináciou a zmyslom pre expresívny detail (hypertrofia telesných partií do neuveriteľných dimenzií), o Duši filmu ani nehovoriac. Po subjektívnom očarení niektorými celkom bezvýznamnými, no kolosálne zábavnými postavičkami (Hildegarde a Mayhew) som v závere kapituloval pred postavou titulnou. Len pri niektorých filmoch má človek pocit, že sa rozpadáva na stovky motýľov (kto videl, pochopí).

Robert Altman prišiel, aby na smrť unudil väčšinu divákov očakávajúcich svižnú retro detektívku v klasickom štýle Agathy Christie. Tú menšinu potešil spôsobom, akým komerčnú detektívnu produkciu inovoval - vražda v anglickom zámku nikoho zo zúčastnených zvlášť nevyvedie z miery, pretože sa to "akosi patrí", neúmerne predĺžil expozíciu a vložil dráždivo veľké množstvo scén a postáv, ktoré s vraždou a jej vyšetrovaním vôbec nesúvisia. A vie, čo robí, pretože sledovať unudenú spoločnosť neznamená automaticky nudiť sa (kto videl trištvrtehodinovú bálovú scénu vo Viscontiho Gepardovi, vie, o čom hovorím) a takisto vie, že ak najdramatickejšou udalosťou filmu je vražda a vyšetrovanie, nemusí ísť nevyhnutne o detektívku. A veru ňou ani nie je. Je to maniakálne, obsedantné zaujatie medzivojnovým obdobím? Je to snaha o altmanovskú "komplexnosť"? Je to brilantná sociologická štúdia (groteskný zvyk služobníctva preberať mená svojich pánov, aby každý vedel, kto ku komu patrí)? Možno. Je to ťažký film čo sa týka vnímania, pozornosti a koncentrácie a teda aj hodnotenia. Predsa len si však myslím, že na tej koncentrácii až tak nezáleží - film diváka bezohľadne zahlcuje množstvom mien, ktoré nie je možné priradiť príslušnej osobe snáď ani po treťom zhliadnutí, čo je zámerný a rafinovaný spôsob navodenia špecifickej atmosféry. Je to film z rodu tých, ktoré vás zaujmú i bez perfektnej orientácie v teréne, a to z celkom prostého dôvodu - pretože majú Štýl (analógiu vidím v L.A. Prísne tajné). Scenár zaujímavo narába s hovoreným slovom. Hovorí sa tu prakticky nepretržite, ale skutočných dialógov zaznie prekvapivo málo, keďže rečový prejav hercov je redukovaný na poznámky, glosy, komentáre, na ordinérnu konverzáciu a "small talk". Ak na dialógy dôjde, sú vecné, presné a ironické, bez pokusov o zbytočné významové presahy, ktoré by v takto koncipovanom filme pôsobili rušivo. Gosford Park je špičková filmárčina, na druhej strane absenciou hlavnej postavy či postáv príbeh stráca ťažisko a stáva sa chladne odťažitým. Čakal som väčší emocionálny potenciál. Jedna scéna ma ale dostala - Neviemaký "His Lordship" sa pýta Neviemakej slúžky, či verí v šťastie a ona celkom spontánne a úprimne odpovie. Toto bolo omnoho lepšie než morbídny flirtík Kristin Scott Thomas s "raienom filipí". Mimochodom, film bol nakrútený v perfektne zachovanom palladiánskom Wrotham Park, Hertfordshire z roku 1754, hoci titulky nás presviedčajú o niečom inom. Existuje však aj skutočný Gosford - Gosford Castle v Severnom Írsku - strašidelne vyzerajúca a autokraticky pôsobiaca architektúra v štýle Norman Revival, ktorá sa však hodí na celkom iný typ filmu.

Eli Roth je mimoriadne sexy americký Žid a to je asi tak všetko pekné, čo o tomto chlapíkovi môžem povedať :-) Myslím, že Hostel vypovedá predovšetkým o krajine vzniku. Pre Američana je evidentne stále (prinajmenšom od filmu "Páni majú radšej blondínky") problémom rozlíšiť, či je Francúzsko v Paríži alebo Paríž vo Francúzsku a vedomosti z dejepisu začínajú a končia pri poznatku, že Washington žil v 18. storočí po Kristovi, nie naopak. A to spomínam priemerného Američana. Sám Roth spomína istého profesora z Harvardu, ktorý údajne nemá ani páru o tom, čo je Slovensko. Nuž čo, nie každý má to privilégium byť americký idiot (idiot znamená menej ako 20 bodov v IQ teste, mimochodom). V USA filme "Podozrivé správanie" sa kamarát opýta Jamesa Marsdena, aké je hlavné mesto Severnej Dakoty (USA!), pričom sa mu dostane odpovede: "Ako to mám sakra vedieť?!" Ako mám ja sakra hodnotiť film, v ktorom najsilnejšou emóciou je kolosálny úžas nad tým, že žijem v celkom inej krajine než v akej žijem? Roth: "Slovensko som si vybral preto, že Američania vôbec netušia, že existuje." Pokiaľ je tomu tak, potom prvé stretnutie s novou krajinou (i keď filmovou) prostredníctvom tohto filmu musí byť pre nič netušiacich Amíkov "the ultimate experience in gruelling terror", takže vrelá vďaka. Ak si pre film zvolím konkrétne, existujúce miesto a urobím z neho miesto celkom fiktívne, neviem, aký zmysel má zvoliť si pre film konkrétne, existujúce miesto. Eli Roth ako človek evidentne ešte nedospel, ako filmár je voľne zameniteľný s ktorýmkoľvek hororovým céčkarom (prestrihnutie očného nervu na tom nič nezmení, pretože to bolo idiotsky nasnímané prestrihnutie očného nervu), no ako obchodník vyniká. Vie, že ak pouráža určitú cieľovú skupinu a následne sa v médiách vo veľkom štýle ospravedlní (napr. Islandu), dosiahne žiadanú publicitu. Ak však povie Sorry Slovakia, je to len fiktívny príbeh, ja poviem Sorry, ale mne je úplne fuk, aký je to príbeh - choďte nakrúcať horor niekde do slumu v Guatemala City a potom si trúfnite povedať, že je to elegantné Des Moines, Illinois. To by vám asi v Štátoch neprešlo, však. Úprimne dúfam, že ak Amíci "našli Ameriku" a v Európskej únii boli schopní objaviť krajinu, ktorá vyzerá ako Eritrea, Rwanda, Kambodža či Libéria, že sa v Angeline Jolie opäť prebudia materinské inštinkty a zavíta na Slovensko, aby si tu adoptovala ďalšie zo svojich detí... Pokiaľ sa oslobodím od "vlasteneckých pocitov", napriek reklamnej kampani ide o neuveriteľne nudný horor (Fulci by sa čudoval), ktorý dokonca nestojí ani za zapožičanie z DVD požičovne. Prihliadnuc k totálne imbecilnej kulturologickej koncepcii, ktorú tu Slovák nemôže prehliadnuť, je to ten "najčistejší" odpad, aký som dal za posledných ca 100 rokov. PS: Pán Tarantino je idiot, ale myslím, že jemu to skôr lichotí.

Neuveriteľné. Arabizujúce sci-fi s mihotavou púštnou atmosférou, hrôzostrašným západom niekoľkých sĺnk a monštrami, ktoré sa biologicky konečne líšia od Votrelca. Ten smiešny chlapík Vin Diesel, ktorý má ešte smiešnejšie priezvisko a ktorý je chodiacou reklamou na šošovky akože má byť cool? Môj priateľ si myslí, že ja som cool viac :-) Ráta sa tu tento názor?