MIMIC

Päť hviezdičiek za tzv. zlý film? No a? Objekt subjektívnej fascinácie je objekt subjektívnej fascinácie. Francúzsky film má evidentne ďalšiu Novú vlnu, ktorá síce nie je intelektuálna ako tá spred niekoľkých desaťročí a aj keď sa inšpiruje súdobým Hollywoodom a estetikou videoklipu, nie je nezaujímavá, pretože sa upriamuje na vizuálnu stránku (či skôr na vizuálnu atraktivitu) a na vzrušujúce námety - Fantóm Paríža ponúka znepokojujúce, hypnotizujúce deformácie, Fantóm Louvru adrenalínovú nočnú prehliadku múzea s baterkou, cintorínsku morbiditu, príliš afektovanú staroegyptskú estetiku či atmosferické prostredie depozitára ... Arsene Lupin ponúka opulentnú výpravu a kostýmy (ešte teraz mi v ušiach rezonuje tiché štrkotanie kamienkov na náhrdelníkoch), nemiernosť v strihu, ktorá kupodivu činí prekombinovanosť príbehu znesiteľnou či dokonca istým zvráteným spôsobom príťažlivou a trojicu ústredných hercov - Kristin Scott Thomas si obrovskú charizmu udržiava i v tzv. zlých filmoch, na podivnú krásu Evy Green sa dá pozerať donekonečna a hoci Romain Duris je takmer každému ľahostajný (jeden recenzent dokonca použil výraz "dementná vizáž" - nuž, ak sa film nepáči, je evidentne prirodzená tendencia nájsť negatíva aj tam, kde evidentne nie sú), mne pripadá "nehanebne" sexy :-), takže sledovať tzv. zlý film, v ktorom pobehuje Duris je pre mňa proste potešením. Everybody to his taste, guys.

Keď pološialená černoška pobehuje kade-tade a trúsi samé sarkazmy ("Panebože, som zatvorená v sklenenom dome so šialenými belochmi!"), ono to určite klasický horor nebude. A veru ani nie je. Kašlem na to, čo sľubuje režisér, kašlem na to, čo sľubuje producent, štúdio a všetká tá filmová cirkev. Proste si film pozriem a sám usúdim, s čím mám do činenia. V tomto zmysle hodnotím 13 duchov nie ako horor, ale (z nedostatku primeranej žánrovej terminológie) ako hororovú fantáziu. Fantáziu, ktorá čerpe z Kocky, Kocky 2, Hellraisera, Nočnej mory z Elm Street, Krvavého kúpeľa a ešte neviem z čoho ešte, no vzhľadom k celkovému vyzneniu filmu diváka tieto inšpirácie i citácie nemajú dôvod iritovať tak ako pri glorifikovanej "Saw", ktorá sa berie smrteľne vážne, takže nedostatok inšpirovanosti a mimoriadne zjavné odkazy na kopu iných filmov i v dôležitých scénach je čosi naozaj ťažko stráviteľné. Takže sme približne na poli duchárskeho hororu či thrilleru či fantázie. Existujú tu dva základné scenáristicko-režisérske prístupy - akademický, pardón, kultivovaný (napr. Pod povrchom) a potom viac či menej "easy", kde sa za predpokladu dobrého nápadu, vynaliezavosti a súdnosti dá dosiahnuť zaujímavý či dokonca nezabudnuteľný zážitok (kvalitatívne rozpätie od Duchov Marsu po Oko). 13 duchov nerežíroval génius, ale ani Ed Wood. Tým, čím sa tento film vydeľuje z radu svojich bratov a bratrancov, je bizarná atmosféra a originálny príbeh - dom, ktorý je vlastne strojom, ktorý naprojektoval samotný diabol (je evidentné, že má zmysel pre postmoderný dizajn so silnými reminiscenciami na Bauhaus), ukrývajúci v suteréne "ZOO z duchov". Synkopický, konvulzívny strih použitý pri scénach s duchmi pôsobí "artovo" (najmä pri vrcholnej scéne s právnikom a "nahnevanou princeznou" - nie som nekrofil, ale tento duch mi pripadá hypersexy), no a koncept duchov (nielen ich dizajn) prezrádza, že tu pracoval niekto, kto sa vyzná a svoje miesto na slnku si zaslúži. Rovnako ako celý film.

Vzhľadom ku kultúrnemu a sociálnemu fenoménu, ktorému tento film stavia ďalší pomník je Paris Hilton geniálnym castingovým ťahom. A je pritom úplne jedno, či má herecký talent alebo nie, rovnako to mohol byť David Beckham. Na remaku House of Wax je najpozoruhodnejšie to, že o žiadny remake nejde. Je to voľná parafráza na "voskovú" tému a so svojimi predchodcami z rokov 1953 a 1933 nemá (takmer) vôbec nič spoločné. Doteraz som netušil, že robiť remake alebo "remake" je vecou prestíže. Myslel som, že je to skôr tristná záležitosť, keďže logicky ide o menej tvorivú aktivitu. Radšej by som nakrútil "nezávislý" film a nazval ho "What Ever Happened to Paris?" (kto videl, vie prečo). A rozhodne by som nezačal dlhým a nudným entrée. A ak mám byť celkom úprimný, nenakrútil by som banálnu hororovú historku, ale hlavných hrdinov obsadil do porna (lepšie by sa predávalo). Z nového House of Wax si zapamätám pár vecí, ktoré za to stoja (art-deco architektúru Ambrose, "voskovú" omšu, dom kompletne z vosku, čo má takisto skvostné metaforické a surrealistické parametre, parádne zaranžovanú smrť Paris Hiltonovej, geniálnu scénu s rozrezaním voskových siamských dvojčiat, ktorú evidentne vymyslel niekto iný než ten, kto je napísaný pod scenárom a predovšetkým naozaj ťažko pozerateľnú scénu, pri ktorej sa človeku zakonzervovanému vo vosku odlupuje s vrstvou vosku i ešte živé mäso, prekristapána) a pár vecí, ktoré za to nestoja (napr. múzeum je tak nenápadité, ordinérne a nudné, až sa človek pýta, či ten film bol nakrútený naozaj len pre peniaze - nikto nepociťoval potrebu vybúriť sa na dizajne, pričom príležitosť tohto typu sa v Hollywoode naskytne raz za niekoľko desaťročí) si radšej nezapamätám. Hlúpy film s (extrémne) silným emocionálnym potenciálom. PS: Paris Hiltonová že nevie hrať? Skúste si v jej úbohej roličke predstaviť Nicole Kidmanovú - oscarový výkon to teda nebude ani pri maximálnom vypätí talentu.

Sexy Dracula? OK, ja to beriem, ale kde je horor? Alebo meno Dracula je synonymom existenciálnej drámy? D 2000 ako horor nefunguje (ani ako existenciálna dráma), to by musel byť nakrútený (a hodnotený) pred viacerými desaťročiami. Scény, pri ktorých by sa mal divák desiť, pripadajú divákovi buď trápne, v lepšom prípade zaujímavé (rakva na palube lietadla). Ak o dva roky starší Carpenterov upírsky film drží nad vodou len hudobný motív a pár brilantne zrežírovaných scénok, tu je to ohromujúca pointa, ktorú by človek v danom žánri nečakal (prečo sa Dracula bojí striebra), presnejšie - v danom žánri by nečakal žiadnu pointu. Áno, Dracula prežil rok 2000, ale neviem, k čomu to bolo dobré. Čo sa mňa týka, nemusel prežiť ani rok 1930 - stačí, keď si vybavím siluetu Maxa Schrecka v gotickom ostení portálu Oravského zámku a všetky ďalšie upírske filmy mi pripadajú ako mrhanie časom, energiou a prostriedkami.

Dobrá správa je, že Carpenter ešte vie režírovať i komponovať (tá monotónna country vybrnkávačka je fakt dobrá), takže menej než dve hviezdičky si tento film rozhodne nezaslúži. Zlá je tá, že stráca súdnosť - postavička upíra dnes patrí do zvučky večerníčka, nie do scenára pre Carpentera. Upírsky žáner starne. Desiť prestal už v 70. rokoch, takže mu ostala jediná možnosť - zaujať aspoň nezvyčajným spracovaním. Gary Oldman a Tom Cruise to roztočili v neoromantickom štýle, Stephen Dorff zabrúsil do cool techno prostredia, Willem Dafoe sa zaskvel v žánri film o filme. V Carpenterovom opuse je jedinou inovačnou stratégiou vyliezanie upírov z piesku (konečne niekto ukázal upíra ako zombi), no kto videl Pátera Thomasa, nadšený tým rozhodne nebude. Úvodný brutálny masaker na upíroch vo mne vyvolal podivný pocit ľútosti, nasledujúca kombinácia kuriev a flegmatického katolíckeho duchovného zase pobavenie. Upírsky šrot, ktorý pred odpadom zachraňujú kvalitné kinematografické ingrediencie. To sa tuším volá plytvanie talentom.

Strach z novej dimenzie je v Kocke 2 nielen metaforou, ale priamo východiskovým bodom. Štvrtá dimenzia je tu prezentovaná ako absolútna hrôza (pokiaľ ide o hororový aspekt, Hyperkocka ma vydesila viac než originál) a keďže nikdy nikde nebola prakticky "sprevádzkovaná", skúste dokázať, že tvorcovia sa mýlia a že ide o celkom neškodný fenomén... Od matematiky pôvodného príbehu prechádzame k fyzike, od troch dimenzií k štyrom, pričom sa zachováva základné východisko dané prostredím (kocka) a situáciou (ľudia v nej). Človek by si myslel, že nápad hraničiaci s genialitou sa už nedá zmysluplne rozvinúť a že opätovný pohľad na čosi tak banálne ako je šesť stien znechutí alebo unudí na smrť. Omyl. Tu je notoricky známa pesnička prerozprávaná v celkom inej tónine. Konštrukcia Hyperkocky je ešte väčší cvokhaus než tomu bolo v origináli, takže diváka ani v najmenšom neprekvapí, ak dvaja hrdinovia dostanú absurdnú chuť na sex (s neznámym človekom, v neznámom prostredí) a iný hrdina zase chuť na... ("Ten hyperpriestor nemá chybu.") Jediné, čo mi na tomto filme vadilo, boli nasledujúce dve vety: "Toto je najhoršia nočná mora. Najradšej by som sa prebudila". Všetko ostatné je dokonale premyslené a prevedené. Neverte povedačkám o lacných efektoch - tie, ktoré majú počítačový look raných 90. rokov nie sú hlúpe, pretože vizuál zodpovedá charakteru daného fenoménu (vpád abstrakcie do reality mi pripadá geniálny, lebo je myšlienkovo mnohovrstvový a de facto neopakovateľný) a zavesená vyschnutá mŕtvola mne osobne silne pripomína zavesené vyschnuté mŕtvoly v kapucínskych katakombách v Palerme (tie teda lacno nevyzerajú). A predovšetkým neverte povedačkám o lacnom príbehu. Ak sa v Kocke narába s logickými výpočtami, tu je potrebné spoľahnúť sa na schopnosť abstrahovania, čo ľudia nemávajú radi, keďže všetko, čo nie je konkrétne, automaticky zneisťuje. Ak v pôvodnej Kocke išlo o reálny svet vložený do výstredného, excesívneho, ale predsa len reálneho rámca (daného troma dimenziami), v pokračovaní má reálny svet do činenia s realitou, reálnosť ktorej vonkoncom nie je jednoznačná. Myslím, že pravú povahu sveta vystihuje v pozoruhodnej metafore skôr druhý príbeh, ktorý nám môže v umeleckej skratke pripomenúť nielen naše pochybnosti, ale i fantáziu ako nespochybniteľnú alternatívnu dimenziu, nie nevyhnutne štvrtú, ale reálne fungujúcu. A nie vždy príjemnú.

Ďalší dôkaz toho, aký obrovský emocionálny potenciál v sebe skrýva minimalizmus (John Carpenter vo filmovej hudbe, Lucio Fontana vo výtvarnom umení, Farnsworth House v architektúre). Filozofická sci-fi nie je celkom moja šálka kávy, ale tak kvalitný film sa v tomto subžánri objaví len raz za niekoľko desaťročí. Vraždenie ako estetický akt plus existenciálna filozofia plus logika ako slepá ulička - to je tak dobré, že každý písaný komentár je zbytočný. Čím viac tvorcovia tlačili na matematiku, tým viac som sa obával nejakého pateticky dokonalého hyperlogického konca. Napokon som sa dočkal fascinujúceho konca, ktorý ma naplnil blaženou satisfakciou a vierou v to, že svet sa predsa len (ešte) neskladá z jedničiek a núl.

Vzhľadom na to, že som čítal román, oceňujem, že si Mary Harronová dala pohov (tj. na nastreľovač klincov v akcii ani nepomyslela) a nesnažila sa byť taká "ellisovská", ako sa len dá. Slovom "ellisovský" tu označujem jednak extrémne vysoký stupeň násilia, jednak rafinovanú naratívnu skladbu románu. Z popisovaného násilia mi prišlo fyzicky zle , takže som si povedal, že ten román je buď geniálny alebo je to absolútny šrot. Keď som sa spamätal a román dočítal, usúdil som, že a) je správne. Ellis používa tri línie (vo filme použité veľmi uvážlivo): lineárnu schému príbehu kombinuje s estetikou extrémneho kontrastu, ktorú na jednej strane predstavujú dráždivo nudné pasáže vyžadujúce skôr abstraktné vnímanie a pasáže dráždivo "akčné", v ktorých je dôraz položený na neznesiteľnú konkrétnosť. Tento postup perfektne reflektuje "emocionálne kubistický" svet antihrdinu. Harronová (mimochodom feministka) tento svet rešpektuje, nesnaží sa byť "lepšia" ako Ellis a vyberá si z neho jednotlivosti, ktoré ju dovedú k parádnemu finále, ktoré väčšine ľudí z nejakého dôvodu pripadá enigmatické. Chápem, že mnohí majú s literárnym i filmovým Americkým psychom problém, ktorý má čiastočne na svedomí žánrový mix, ktorý navyše postupne naberá ďalšie vrstvy - príbeh čoraz väčšmi prechádza zo sociálno-kritickej drámy s prvkami vlažného hororu do patetickej frašky, čo vrcholí v závere, kedy je antihrdina úplne perplex - jeho ego je absolútne ponížené, keďže mu nikto neverí. Áno, s určitými ľuďmi sa spájajú alebo naopak nespájajú určité modely konania a myslenia. Mne toto posolstvo pripadá absolútne mrazivé. Prostredie wallstreetskych monštier odrazu ustupuje a vnímame len masku s dokonale blazeovaným výrazom, ktorá má ku skutočnosti bližšie, než si v prvej chvíli myslíme. I keď to je maska naozaj krásna.

Vrah konajúci zlo s dobrým úmyslom ako v "Sedem". Hlas maniaka evokujúci "Vreskot". Groteskne infantilne dizajnovaná maskovaná postavička pripomínajúca scénu z Argentovho "Profondo rosso". Základná premisa založená na znehybnení obete a následnom zdelení nepríjemných podrobností o jej blízkej budúcnosti (tretia filmová poviedka z Creepshow podľa Kinga). Motív "dámy so železnou maskou" bezostyšne prevzatý z bizarnej anglickej hororovej klasiky "Abominable Dr. Phibes" zo začiatku 70. rokov. Opakované osvetľovanie prostredníctvom fotoblesku je ako z "Okna do dvora" od Hitchcocka. Film, ktorý neponúka zimomriavky, ale nepatričné, no jednostaj sa vnucujúce úvahy o tom, čo z toho všetkého som už videl a čo vlastne (ešte) nie. Tvorivou metódou je tu vykrádanie, ktoré sa dá alibisticky premenovať na postmodernú tvorbu. Ďakujem pekne.  Navyše, intenzívne cítená snaha šokovať pozoruhodnými zvratmi, ktorá tu bola absolútnou prioritou, je mi protivná rovnako ako ľudia, ktorí sa ostentatívne snažia dokázať svoju intelektuálnu nadradenosť.

Romantická komédia zo 40. rokov poňatá ako tanečný muzikál. Iste, s nevyhnutnými žánrovými klišé ako vystrihnutými z mydlovej opery. S drobnou výnimkou. V žiadnej telenovele vám nezahrá, nezatancuje a nezaspieva Rita Hayworth s Fredom Astairom. Obaja tvoria tak očarujúci pár, že v dejinách nadčasových filmových dvojíc ich radím hneď na druhé miesto za Bogartom a Bacallovou. V tomto filme - ktorý Rita údajne mala najradšej zo všetkých svojich filmov - situačná komika prechádza miestami do crazy komédie (špendlík v ústach, "dokonale neškodný" zapaľovač) a Astairove tanečné kreácie miestami do transpozície súdobej kreslenej grotesky (tanec po celej miestnosti so "zapojením" diváka). Morálnym kódexom zakázané telesné dôvernosti sa riešia jednoducho a nenápadne - vo chvíli, keď má podľa hrdinkiných plánov konečne dôjsť k bozku (alebo čomu), tancujúci pár "mimovoľne odchádza" mimo obraz. Niektoré dialógy sú perfektne vypointované. V súvislosti s týmto filmom ma napadá, aká je škoda, že nie sú dostatočne známi niektorí tzv. "supporting actors" zo starých filmov - istý starý pán menom Adolphe Menjou tu predviedol širokospektrálny výkon, ktorý sa len tak nevidí. To všetko prispieva k tomu, že druhý a zároveň posledný film, ktorý robil Astaire s Hayworthovou je skvelou zábavou. Jeho dobovú šablónovitosť zhovievavo prehliadame, pretože hrejivý pocit, že sa dotýkame tak vzdialených hviezd je na nezaplatenie.