ad142

Po Stalkerovi druhé majstrovské dielo Andreja Tarkovského, ktoré som mal možnosť zhliadnuť. Po stránke formálnej je rozhodne špičkovo spracované - dlhé poetické zábery, ktorých význam nie je samoúčelný, premyslené kompozície a fascinujúce zábery tečúcej vody. Samotná symbióza žánru klasickej sci-fi spolu s akýmsi "filozofickým arthousom" funguje prakticky bezchybne. Ústredným myšlienkovým motívom filmu je, mimo iné samozrejme, viera v boha (a aj samotná nádej z nej vyplývajúca), čo je téma, ktorej sa Tarkovskij neskôr plne venoval vo svojom hlavnom diele Stalker. Tarkovskij má schopnosť odprezentovať vieru takým spôsobom, že aj človeka neveriaceho to dokáže maximálne uchvátiť a možno aj prinútiť k zamysleniu. Čo teda hocijaký veriaci režisér rozhodne nedokáže.

Podľa tamojších komentárov som sa pripravil na pomalšie tempo tohto gialla, avšak pravdupovediac okrem strednej časti mi úplne vyhovovalo. Rozhodne bol vhodne zvolený hlavný hrdina, ktorého si zahral charizmatický Fabio Testi a ktorý podľa môjho názoru spolu s niektorými postavami podal nadpriemerný herecký výkon. Originálny spôsob prevedenia vrážd spoločne so spletitým príbehom a dostatočne vysvetleným motívom vraha bol podfarbený nápaditou kamerou rozhodne talentovaného Joe D'Amata. Trochu netradične veľký priestor v tomto inak čistokrvnom gialle zaberá detektív a už som celkom zvedavý na ďalšie diely tejto "shoolkiller" trilógie.

Jeden z menej známych filmov žánru giallo, ktorý miestni znalci zväčša radia do priemeru, avšak ja sa ho aj po videní viacerých snímkov tohto žánru (všetky Fulciho rané gialla, či Argentova zvieracia trilógia) musím zastať. Na celkovom spracovaní totiž vidieť nižší rozpočet oproti neskoršiemu slávnejšiemu Miragliovmu snímku diela La dama rossa uccide sette volte a s týmto faktom si tvorcovia poradili použitím často originálnej kamery a celé to prekryli viacerými zaujímavými scénami. Silnou stránkou je aj na pomery gialla dobre vypointované sprisahanie, pričom sa tvorcom podarilo celý čas udržať diváka v neistote, či má do činenia so skutočným nadprirodzenom, alebo nie. Pozdávala sa mi aj Nápaditá psychológia hlavného hrdinu a samozrejme, moja obľúbená typická giallo atmosféra.

Zvláštna atmosféra je len jednou zo silných stránok tohoto filmu. Unikátne spracovanie Zóny, umocnené, pomalou meditatívnou hudbou iste nemusí sadnúť každému, ale spolu s pomerne dlhou stopážou to celé dokopy pomáha rozvíjať potenciál tohto námetu. Výborné dialógy vložené do inak veľmi jednoduchého deja ešte dokresľujú vizualny kontrast medzi zónou a svetom vonku. A v neposlednom rade aj monochromická kamera spolu so samotným záverom umocňuje zvláštnu skrytú poetiku tohto filmového diela.

Vysoko kvalitný snímok, ktorý spustil vlnu takzvaného "satanského ošiaľu" v Spojených štátoch. Vtedy už známy režisér poľsko-židovského pôvodu, Roman Polanski dostal do rúk kvalitnú predlohu od autora Ira Levina a vytvoril jeden z dnes už svojich najkultovejších počinov. Veľký dôraz Polanski položil na stvárnenie a vykreslenie atmosféry samotného bytu, ktorého prostredie tvorí ústredný estetický rámec celého filmu. Pritom priveľmi pozadu nezostal ani dôraz na psychologický profil samotných aktérov. Tento film aj napriek svojmu, dnes už pokročilému veku nestratil nič zo svojej presvedčivosti a právom sa preto zaraďuje najvydarenejšie Polanského diela.

Vysoko nadčasové a zároveň silne filozofické dielo, ktoré však bežného diváka nenudí intelektuálnym balastom, alebo náročnými dialógmi, či monológmi, ale podáva svoje posolstvo na pozadí veľmi pútavého príbehu. Súboj posádky s palubným počítačom však nie je hlavnou kostrou príbehu, pretože ten má viacero rovín. Z celého tohto filmu je cítiť, že ho jeho tvorca, Stanley Kubrick pripravoval veľmi dôsledne. Scenár je prepracovaný do najmenších podrobností a skvelý, symbolický záver môže sklamať iba podpriemerného diváka.

Jedno z vrcholných diel talianskej filmovej školy, ktorá bola do konca 70. rokov na výslní. Dokonalá esencia všetkého čo táto talianska škola dovtedy priniesla. Takže tu máme skutočne úžasne vykreslenú atmosféru Benátok. Pomerne hlboké psychologické profily hlavných postáv, množstvo skrytých symbolov, tak typických pre talianskych tvorcov. Vyzdvihnúť musím najmä mysterióznu atmosféru, čiastočne inšpirovanú žánrom giallo, ktorú len podtrhuje výborná pointa na záver. Pokiaľ ste doteraz neprišli na chuť talianskej filmárskej škole, tak skúste začať touto snímkou.

Osemdesiate roky priniesli svieži závan do hororového žánru v podobe výrazného odľahčenia početných horor-komédii. Väčšinou to bolo síce na škodu, avšak jednou z mála pozitív bolo objavenie sa podžánru nazvaného "splatter" a práve týmto Re-animátor vyniká, najmä keď si spomeniem na záverečnú, takmer nezabudnuteľnú časť. Svojim spôsobom ide o paródiu na výhradne vážne hororové poviedky spisovateľa H.P. Lovecrafta. Avšak americkým tvorcom na čele s výrazným hercom Jeffrey Combsom sa podarilo skutočne veľmi vydarene vniesť komediálne prvky do tohto námetu.

Celkom určite najkvalitnejšie spracovanie pohnutých životných osudov takzvaného šialeného" bavorského kráľa Ľudovíta. Režisér Luchino Visconti tu naplno využil svoje dlhoročné skúsenosti s komplikovanými kompozíciami, často inšpirovanými známymi maľbami starých majstrov. Viscontiho záľuba v ťaživých a preplnených interiéroch, tak charakteristickými pre 19. storočie sa vzhľadom k samotnému námetu mohla rozvinúť naplno. Samotný Visconti sa však nezameral iba na kostýmy a lákavé interiéry, ale celý svoj film postavil na svojom obľúbenom hercovi Helmutovi Bergerovi, ktorý tu podáva svoj najlepší životný výkon. Visconti sa zameriava rovnako na znázornenie vtedajšej doby, ale aj psychologický profil samotného mladého panovníka. Jeho postupný prepad z mladíckej naivity až do hrozivého šialenstva je vykreslený veľmi presvedčivo a uveriteľne.