bloodline

Slabučké až hrôza... Dielko Ouija radím do kategórie vstupného pohovoru do útrob desivej zábavy. Neskúsený začiatočník si prejde prvými zimomriavkami, ale zároveň nepríde o panenstvo v prvom náklade do gatí. Možno v spánku zaklope prvá nočná mora, vyraší studený pot... Nás, hororovo ošľahaných, opradie akurát pocit viny z premárneného času, ktorý mohol nájsť užitočnejšie uplatnenie (už aj hranie Osadníkov z Katanu samého so sebou mi príde viac desivé). Kvalita teraz bokom a klobúk dolu pred marketingovým oddelením, pretože pretlačiť do kín sračku typu Ouija, musí byť výkon na úrovni vedeckého dôkazu záhrobia. No a navyše ešte na tom zaryžovať 100 melcov pri rozpočte 5 mega, tomu sa hovorí genialita.

Ale no tak... Nejedná sa o takú hlúposť, ako nasvedčuje hodnotenie vox populi. Uznávam, má to scenáristické trhliny a aj v trikových zákutiach mohol The Bye Bye Man brúsiť vyššiu ligu. Ale v pravej chvíli docupital horor, ktorý prekvapil v psychických rozmedziach a nesnažil sa iba prvoplánovo strašiť so slabou nekoexistenciou deja. V tomto smere valí jedna radosť a nehrá na rovnakú strunu ako plejáda novodobých hororových predchodcov. Šikovný koncept, ktorý by mohol otesať do lahôdky zvučnejší žánrový fachman.

Mimoriadne hlboko plytká zábava tak, ako ju nepoznáme z televízneho panelu. Ikonické hlášky, narážky a iné dychberúce perimetre kačacej doby dostanete z ľahkého polpercenta. Všetko ostatné splýva so silene trápnou nudou, úspešne znásilňujúc značku komediálnej istoty. Je síce pravda, že dobre známy prejav dua Šebová/Polnišová by v celovečernom časopriestore sotva obstál, ale vynechať ho takmer úplne, sa rovná škaredej podpásovke na nič netušiacom divákovi. Je to podobný pocit ako, keď prídete do ZOO na biele tigre a namiesto nich premietajú Chlapca v pruhovanom pyžame.

Explicitne drzý a šalamúnsky prefíkaný lišiak Danny Boyle. Mať na svedomí Shallow Grave chce poriadnu dávku guráže a... výčitky svedomia? V takýchto výsostných vodách si pán režisér od nepamäti nevytýčil akčný rádius. Nápad hodný jeho kolegu Guya Ritchieho rozomlel z jednoduchosti na drobné bizarnosti, pridal svieži mix exhibicionizmu s prvkami morbídnej mystiky, aby len tak z roztopaše naservíroval scenáristicky mimoriadne funkčný a herecky kompaktný debut súci veľkej pochvaly.

Prvá polovica sa nesie v mierne apatickom nádychu, kde vláčna atmosféra len zdanlivo evokuje filmový leitmotív. Prelieva sympatie na úrovni priemeru drámy zo súdneho prostredia. Vyššie a ťažko zabudnuteľné obrátky vysolí do pléna druhá polovička. Na jej základe môžete z opovrhovania ľudskou dôstojnosťou vyrobiť vianočnú zberateľskú edíciu trhacieho kalendára a v určitej fáze aj žalúdok poprosí o kinedryl (nielen pri pohľadoch na trvalú). Škoda hodinovej predohry. S fantastickým predvedením Jodie Foster sa núkala narobiť väčšia kinematografická paseka.

Smutno-krásne čarovný príbeh jednej mozgovej tragédie aká sa mení v Trojanovom podaní na veselé umelecké dobrodružstvo. Občasné, ale mimoriadne silné, zahryznutie do emocionálnej roviny nestrhne dojemné pohľady natoľko, aby pošteklilo vysokou reputáciou aj masy. Osobne mi je ľúto, že Václav tiahne v komornom rozmedzí do apatického záveru. To z neho činí slabý tuzemský nadpriemer, v ktorom hrajú prvé husle, okrem Trojana, pani Vášáryová, hudba a kamera.

Dokonalá Avatar párty pre najmenších. Reštart pýtal dejinný úsvit a s láskavým požehnaním verím, že predchádzajúce dva filmy navždy upadnú do zatratenia. Noví Šmolkovia kopírujú trendy súčasnosti, stále kúpu detské srdiečko v nevinnej čistote, ale nech ich snaha vyznie akokoľvek oduševnene, ťažko už prídu s niečim kúzelne originálnym.

Musím uznať, frajerina! Kórejci vykrútili krky aj zdatnejším borcom remesla a na parádu maznajú pocity v mäsiarskych bielych rukavičkách. Prekvapenia, zápletky, či iné rozmary sledu udalostí súkajú do ľudských lebiek s presnosťou vražedných beštií, aby v konečnom účtovaní odpálili duševné zdravie do bezsenných, mánio-depresívnych, nocí. Občas povyskakujú aj menej záživné minúty pripomínajúce hľadanie konsenzu na taliansky spôsob, ale pokiaľ vás omrzela burgrová kultúra, tak vám ázijský orient napraví chuťové poháriky až na krv. 4 a 1/2*

Prelietavá demoverzia Hotel Transylvania prevažne so slabšie našľahaným dejovým súkolím, ale stále v pohode zábavným poňatým, ktorému sa nevyhýbajú účinné vtipy a iné, vysoko úsmevné, vsuvky. Všetky pochvalné prvky striedajú menej záživné pasáže. Cítiť z nich pachuť tlaku na pílu a absolútne nulové účinky v diváckych očakávaniach. V širokospektrálnom ponímaní za rok 2016 sú Storks v animovanom priemysle tá lepšie odprezentovaná strana mince.

Pútavá výprava Gravity, slabý vývar fóbií zo skulptúry Alien a neuveriteľne graficky sprasená forma života, ľahko kopírujúca The Thing s otužilými schopnosťami Chucka Norrisa. Life posplietal hitparádu z kultových veličín, ale zlyhal v ich súhre do jednej organicky fungujúcej zápletky, počas ktorej žili očakávania, že vedci (v podstate elita vo svojich odboroch) občas použijú aj zdravý sedliacky rozum. Nič z toho sa nedeje a popri empirickom filozofovaní a v hre na schovávačku, prestane baviť aj to vesmírne kúzlo. V polovici začnete chrliť dejové predpovede ako doktor Iľko počasie na minulú zimu a po štyristotridsiatomôsmom pukanci definitívne zlomíte palicu nad ďalším (pod)priemerne zbytočným sci-fi bijákom.