bloodline

Neskutočne tupé obsadenie s infantilným scenárom sa nevidí každý deň. Moje oči sa stali svedkom interplanetárneho blúznenia v chaotickej spleti osôb a charakterov v bezduchých okovách všednosti. Rozmýšľam, čo mi tak asi utkvelo v pamäti... Aháááá, tí zelení kríženci alzapanáčikov so Shrekom.

Dehonestujúco znásilnený prostý motív (vyšperkovaný v minulosti k dokonalosti pod názvom Leon) ma s pribúdajúcim časom bytostne viac a viac urážal. Od filmovej stoky zachránilo túto úbohosť lámanie kostí so zubnými kefkami.

Animačne a koncepčne nevydarený pokus s naivnou víziou vymývania malých mozgov od útleho veku. Ťažko si viem predstaviť, že dieťa pochopí fungovanie korporátneho systému na základe kapitalistických pravidiel s beztrestným zneužívaním prírodných zdrojov a hrdo sa pritom odvolávajúc na demokraciu. The Lorax nemal čím nadchnúť. Medzi občasnými vtipnými situáciami a milým zvieracím pozadím sa potulovala nuda umocnená pocitom zabitého času.

Sine ira et studio hlásal Tacitus a jeho kréda sa, na rozdiel od Tacita, budem snažiť, pri zvukoch majestátneho soundtracku a viac ako mesačnom opadávaní emócií po dvojnásobnom zhliadnutí "povstania", nasledovať. A práve ono spomínané dvojnásobné zhliadnutie predznamenáva nezbytné predpoklady pre triezve zhodnotenie tohtoročného opus magnum nesmrteľnej kinematografie. Po prvej projekcii, som niekde v kúte duše nevedel prísť poriadne Nolanovi na meno a nemo kričal "chcem viac batmana a viac temného!" Komparácia s časmi minulými sa tiahla mojou (temnou) mysľou ako krvou nasiaknutý piesok po vylodení v Normandii. V skratke by som začal réžiou pána Nolana, ktorý (zas a znova) predvádza profesorsky čistú a pompéznu robotu. Tá už, ale nie je tak scenáristicky vyladená k dokonalosti ako na potulkách s Jokerom, pretože miestami, zbytočne vtláča do deja sentimentálne harašenie na úkor triezveho pohľadu na vec. Na druhej strane, Nolan naďalej preferuje nepoužívanie 3D(ebility) či minimálne využitie digitálnych hračiek, čo predstavuje v prípade kamery a audio-vizuálnych vrstvách zverstiev závisť viacerých guru priekopníkov s jednotkami a nulami. Lahodne servírovaná výprava, zmenila hlavný lokál z temnej, skľučujúcej a chaoticky robustnej Caponeho rezidencie, do architektonicky presvetlenejšej, útulnejšej a "americkejšej" oceľovej bašty, s čím som sa nie celkom stotožnil, ale v rámci kompozície filmu mi prišla účelne vyhovujúca. Najväčší tŕň ma zranil v hudobnej sfére. Hans Zimmer opäť skomponoval notovú "osudovú" symfóniu, v mojom prípade ťažšie hľadajúcu to povestné, charakteristické hudobné ópium v samotnom snímku. Predchádzajúce motívy sa vryli pri projekcii do mozgovej kôry ako démotické písmo do Rossetskej dosky. V hereckej zóne nastalo expandovanie charakterov a s tým prišla nevyhnutná kauzalita v podobe nedostatočného využitia hereckého potenciálu (hlavne v prípade Catwoman bol výkon v rámci možností Anne Hathaway, na prekvapenie, v poriadku, ale inak minimálne využitý a Bane si to odniesol nezaslúženým rýchlym koncom). Pán Bane, napriek mimickej limitovanosti, dokázal zlo zahrať mimoriadne presvedčivo, silovo a intonačne, navzdory obavám z muskulatúrnej ťažkopádnosti. Ale nech už napíšem na netopierí návrat čokoľvek, stále máme dočinenia s filmárskou extratriedou, kde koncept nadraďuje myšlienku a Jokerov chaos, vystriedaný Baneovou anarchiou utrpenia, sa takmer zaslúžil o deštrukciu "ducha" Gothamu, aj keď bol film o batmanovi, z väčšej časti bez batmana. Druhá návšteva kina ma každopádne presvedčila a posunula bližšie k pochopeniu celej trilógie. The Dark Knight Rises treba chápať ako dielo samo o sebe, ponorené kdesi na konci sveta do nepokorenej väznice, z ktorej Nolan vytiahol svoje filmové dieťa, aby narobilo poriadny rozruch, chaos a anarchiu v našich mysliach a štýlom a lá Bane nám vytĺklo Tacitove motto z hlavy raz a navždy. V mojom prípade sa to podarilo...

Mrs. James Bond amerikáno nesklamal. Táto hollywoodska megalomanská mašinéria ma neobohatila po umeleckej stránke ani bleskovým preletom nad kukučím hniezdom. Tom Cruise pôsobí čím ďalej, tým menej presvedčivo a skôr by som jeho úlohu videl marketingovo ladenú. Chémia v kolektíve pracovala, len ten humor sa tam tisol, niekedy až kŕčovito, na silu, čo ešte viac umocňovalo scenáristickú impotenciu. Po technickej stránke som si prišiel na svoje, až na niektoré mašinky, ktoré vyzerali ako z čínskeho tuzexu. Čo mrzí azda najviac je určite vtesnanie dubajskej scény uprostred M:I kolosu. Vnímam to ako predčasnú kinematografickú ejakuláciu, keďže v iných rozpočtových monštrách by išlo určite o zlatý nuget pred záverečnými titulkami. Nuž, v nemožnom je všetko možné. Trojka potešila podstatne viac.

Poctivo úchylné, no vo svojej podstate nelogicky geniálne. Almodóvar si publikum nevyberá, ale publikum si vyberá jeho filmy. Konštelačný priebeh tejto vyzretej perverzity ma nútil prejsť spektrom najpestrejších nálad. Od aplauzu až po znechutené opovrhovanie. Finálny rezultát však hovorí jasne v prospech režisérskej originality, najmä vo väzbe režisér-herci-scenár. Zlatá neutrálna cesta k hodnoteniu neexistuje, ja som sa priklonil k platinovo-pozitívnemu vysvedčeniu.

Z mini súboja so štvorkou Ice Age, ťahá Madagascar 3 mierne za kratší koniec. Alex a jeho banda to poriadne rozbehnú až v druhej polovici, kde nie je núdza o dva silné animačné momenty. Veľký otáznik visí nad monštruóznou nelogickosťou v niektorých momentoch. Aj vďaka nim som sa zabával o pol plynu menej, ale stále ide o nadpriemer v súčasnej poddimenzovanej animačnej tvorbe. 3 a 1/2*

Z mojej strany nevidím toľko negatív ako v prípade ostatných. Ide o neškodnú záležitosť na po pracovné rozptýlenie. Nepotratil, zabavil a dopozeral s naplnenými očakávaniami. Scenár pokrivkával, úloha Cameron oklieštená na únosnú mieru (ostatné herecké výkony obstáli), zbytočne neprekombinované a žánrovo vyvážené. 3 a 1/2*

Vtip a svižnosť drží Ice Age: Continental Drift nad vodou nekonečnej nudy. K tomu výrazná absencia hluchých miest, únosná miera nových charakterov, jednoduchosťou ovenčený príbeh a exkluzívna grafika prispievajú od sladkej neškodnosti k sviežemu letnému vánku nezáväznej animovanej zábavy. Ice Age už veľmi ťažko obohatí moje spektrum originality, ale na druhej strane nejde o žiadny lacno recyklovaný "nápad za milión", ktorý už nemá a nevie čo ponúknuť. To však neznamená, že hrozba tohto scenára nečíha sťa poctivý Diego...

Ľahká a precítená umelecká symfónia zasadená do jednoduchého apokalyptického obrazu. Zombíci, pohyblivé kontinenty, asteroidy, kométy, neposlušné jadro, slnečné erupcie, mimozemská invázia, smrteľné vírusy, doby ľadové, zostali pekne uchované v miliónovom šuplíku Emmerichovej rezidencie niekde na úpätí Beverly Hills. Namiesto toho nám britské ostrovy ponúkli pomalú agóniu ľudského pokolenia bez primárnych zmyslov v neuveriteľne skromnom ošatení, z ktorého v kalifornskom zálive padla nejedna sánka. Herecká chémia a sladko-trpká romantika ponúkli podobne spektakulárnu dimenziu ako celá stopáž. Azda by ma na budúce potešila aj adekvátna dĺžka minutáže, v zmysle výraznejšieho estetického precítenia v bez zmyslovom opojení. 4 a 1/2*