bloodline

Pán Neeson nás po Taken celkom solídne zamestnáva hŕstkou svojich akčno-thrillerových one man show a, žiaľ, cestujeme v tomto vlaku v ústrety degradácie kvality. Obavy našepkávajú jednosmerný ráz, čo viac-menej podčiarkla funglovka Run All Night. Aj keď si Liam do svojej show prizval eso menom Ed Harris, hodnoteniu to tŕň z päty nevyšmarilo. Prvá polovica resuscitovala vyhliadky ku kladnej kritike veľmi svižným námetovým rozbehom, strílačkou, naháňačkou, junáckou pasovačkou, aby následne všetko vyseparovala gýčová druhá polo(prázdna)vica. Nemá cenu pokračovať v pitvaní. Úprimne, charaktery alkoholických zatúlaných existencií rozhodnutých narovnať pokrivenú minulosť ma už nudia ako predvolebné prieskumy verejnej mienky. A u Neesona obzvlášť...

Asi starnem, ale dojmy udupali pojmy a vcucla ma citová čierna diera. The Theory of Everything vizualizovali dizertačku z praktickej teórie života, poznačeného neľahkým božím zásahom sudičiek. Uznávam, že osobné precítenie vzišlo aj z reálneho dlhodobého zážitku človeka trpiacim na ALS a až dodatočne zavítalo uvedomenie do mojej kotrby, aký dennodenný boj sa ukrýva za touto triviálnou skratkou. Svojim spôsobom očakávania splnené do bodky, z čoho vyplýva, že z britského životopisného minisúboja (nielen hereckého) na "neutrálnej" oscarovej pôde vzišiel môj favorit celkom jednoznačne. Zhrniem skratkovito - Redmayne, Jones, hudba, výprava, kostýmy, 4 silné zážitky (kroket, vyznanie lásky, rozchod, záver) a milerád prišla na milosť, možno až príliš, presladená šialka čaju o piatej. 4 a 1/2*

Chappie pôsobil oveľa vábnejšie exkluzívnym dojmom ako to našľahané žrádlo pre psy. V tejto zmeske pre sci-fi žrútov sme si mohli v zložení všimnúť výrazný podiel Short Circuit, The Terminator, RoboCop a stopový prvok konzervantu I, Robot. Blomkamp síce nerozmetal moje strohé očakávania ako pri District 9, ale úroveň zaškatuľkoval na vysoko kvalitnej a pozerateľnej úrovni. Z krevetovej hordy si opäť s geniálnou nonšalantnosťou požičal výpravu (tú geograficky lokálpatriotickú JAR mu kvitujem všetkými desiatimi, pretože s ňou umyjem toľko prebytočného sci-fi odpadu a navyše mi po nej zostávajú tak hebké ruky). Ľahko prízemné futuristické videnie sveta, vyšpekulované herectvo, efektová salva a záblesk esencie sentimentu, mi ale aj tak neubrali pocit krivdy na logickej ujme. Nemal som poňatia, že do zbrojárskej firmičky sa chodí po všetko dôležité know-how ako do Kampflandu a do uveriteľného konceptu im akosi zabudli dokúpiť kamery a aspoň Linux (nejde o nanuk). Ale kde sa hrabe Apartheid. Blomkampovi úprimne prajem honor James Cameron 21. storočia a pevne verím, že nový Alien mu titul nenávratne nerozleptá. 4 a 1/2*

Bubnová filmová mastenica, za ktorú by sa nehanbil ani thrashmetalový kráľ všetkých baníkov s paličkami Dave Lombardo. Alebo v zrozumiteľnejšej reči The Prestige na hudobný spôsob. Súčasnej generácii mladých vyvrheľov a hejterov na a/sociálnych sietiach by charakter typu Terence Fletcher zavrel veľmi rýchlo ich nevymáchané držky aj s rodičmi, ktorý by došli za svojich neukojených plyšákov s dýchacím reflexom orodovať. Pán Simmons ho zahral ultrageniálne a spolu s ním dopĺňal jazzový orchester majster strih, zvuk a scenár. Bravúrny výkon podopierala dirigentsky réžia, možno nie na úrovni Morriconeho levelu, ale potenciál predčil očakávania, tak ako film komplexne. Keď zoberiem do úvahy režisérov vek, tak sa úctivo klaniam. Iní by za takto natočený film obetovali minimálne pravú obličku. A ten záver... Nárez jak sviňa dámy a páni. To trhalo nielen bubienky a blany bubnové! Môj osobne najväčší favorit na pozlátený zlatý grál americkej kinematografie z kategórie najlepší film, aj keď som zvedavý akým projektilom ma zostrelí Eastwoodov snajper a akou obrazovou prílohou uchvátia Pešťbudínske vedomosti, okrem iného. Oh, ešte niečo som zabudol. Palec hore za Melissu Benoist :)

Netušil som, že mastektómiou sa okrem prsníkov kastruje aj mozog. Na stole nám pristane strhujúci námet a čo z neho multikulti mamina spraví? Emocionálne a dramaticky vyprahnutú rozprávku pre tínedžerov. Príbeh, ktorý núka kultovú žatvu na úrovni Schindler's List nám dodá viac ako dve hodiny bez jediného výstrelu mimo lietadlového kokpitu, dokonale napomádované účesy aj po mesiaci na šírom oceáne, masky na úrovni béčkových hororov z minulého storočia a obsadenie podávajúc si ruku so ságou Twilight... Vyhnem sa spojlerovaniu, ale moju generáciu zmietol z vojnovej idylky perfekcionistický Ryan. Generáciu predo mnou rozmetal slzotvorný Schindler. Ďalšie generácie mohli slintať nad chuťovkami ako The Pianist, Der Untergang, The Reader či Valkyrie. Ak má zostupný trend pokračovať po takých skvostoch ako Fury a Unbroken, všetci svätí nás chráňte od tretej svetovej. A nechutne ma zamrazilo pri autoroch scenáru. Buď slúžili s pani rež i sérkou ako výborný obchodný artikel, alebo mastektómiu podstúpili tiež... Tento omyl kinematografickej prírody prešiel mojimi zmyslami ako fastfoodové jedlo tráviacim traktom. Po hodine neviem čo som jedol a ako to chutilo... 2 a 1/2*

Herecká reštaurácia pána McConaugheyho má slušne našliapnuté do nesmrteľných výšin a osobne mu na diaľku gratulujem od upustenia svalovo dokonale vyrysovaných a emočne tupých romantických "komédií". Ako keby sa drogovej závislosti zbavil sám veľký Ozzy. Ale prejdem ku konkretivizmu a konečne mi Dallas Buyers Club rozlúskol hereckú hádanku minuloročných Oscarov. Herecky komorné veľdielo bez výrazných nedostatkov. Presvedčivo zvládnuté režisérsky a scenáristicky účelné. Efektívny kus roboty, kde si každý príde na svoje. K žánrovej úcte možno neslúži sentimentálny konzervativizmus, ale vzhľadom k tematickej štylistike vznikol účelne empirický produkt. Námetové predsudky vyhoreli ako Trója, ale morálny rozmer či názor nech si vymodeluje každý sám. Moje ego žiari spokojnosťou.

Prosím zobuďte ma z tohto zlého sna... Toto nemohol natočiť veľký maestro Mann! Určite má čínskeho menovca, či, lepšie povedané, čínsky fake. Intenzívne rozmýšľam, čím začať, ale zdravým rozumom rozhodne nie. Námet, scenár, herecké výkony okupovali neplatené voľno. Pán Hemsworth ako Thor či iný pseudolimonádový playboy funguje na vábenie ženského publika, ale vážny charakter by mu mali manažéri rozhovoriť razanciou čínskych Triád. Samotné obsadenie radím na popredné priečky v rebríčku the worst of. Mann zrejme senilnie aj v dejových vzratoch, ktoré oplývali korením lásky jeho tvorby. Ľahko čitateľné hranie na drsných kohútov obkolesených jedným pieskoviskom kočíroval akčnými scénami. Tam už sa macherstvo Mannových rúk prejavilo, ale v tomto smere prešiel od prvotriedneho perfekcionizmu k ťažkému pôrodu bez logiky a rešpektu k fanklubu. Posledným (a jediným) kvalitatívnym mohykánom čeriaci hladinu na multivysokom stupni zostal zvuk. A, prosím, rozkopte mu už niekto tú digitálnu kameru! Ďakujem. Prvé a veľké sklamanie roka. 2 a 1/2*

Treba si osvojiť základnú tézu prežitia - The Pacifik nerovná sa Band of Brothers. Lebo celý ošiaľ skončí skôr ako v mojom prípade. Po strastiplne pretrpených 5 dieloch, vymazaním z disku. Ale po kopanci z dverí prišiel návrat cez okno s veľkou pompou. Po 5 dieloch moje očakávania nedočkavo prešľapovali a pýtali si svoje odložené zadosťučinenie. Seriál treba vnímať v úplne inom kontexte, kde sa kladie dôraz viac na príbehový rozmer ako tichooceánske jatky. A kontrasty doby... Špina frontových útrap vs. hermetická čistota zázemia, bezohľadná bojová krutosť vs. oslava života a lásky atď. Úžasné spracovanie detailov a dennej všednosti mimo bojov často pripomínalo sfilmovaný dokument, ktorý mal svoj enormný emocionálny rozmer a neraz výsledkovo vychýlil misky váh v počte obetí v prospech pliag, ktoré prekypovali väčšou krutosťou ako nepriateľova kanonáda. Takže veci sa majú nasledovne - stačí zmeniť a dosadiť správne myšlienkové premenné a The Pacifik sa razom stane klenotom s hlbokým umeleckým záberom. A tie úvodné titulky... Väčšinou nudná povinná jazda povýšená na dokonalosť (rovnako ako v prípade Band of Brothers).

Animačný úlet do prapočiatkov aneb Cesta do (animačného) pravěku. Tvorcovia si zjavne námetovo chceli zalaškovať s generáciami odkojených na herných klasikách a zároveň uspokojiť súčasných krpatých spotrebiteľov. A to do neba kričalo ako sirény všetkých záchranných zložiek. Moje očká žiarili ako somálskemu dietku pred výkladom s paštétovými chlebmi, keď Wreck-It Ralph rozbil spomienkovú skrinku z detských čias a do polovice išlo o perfektnú jazdu na tetris pohon. Potom ma Ralph, aj so svojou družinou, poslal do Kambodže lekvár kosiť upriamením pozornosti na malé detiská, čím rating (aj humor) utrpel na hodnotení ako Grécko pred prvým eurovalom. Ale aj tak ďakujem, predsa len ma táto animačná a námetová gameparáda povozila na zábavnej vlne.

Chudák Hancock... Srdce mi námetovo plesalo a z hereckej konštelácie Smith/Theron vzplanovite dojímalo. Až ma finálny produkt doviedol do filmovej klinickej smrti. Pán Berg, ako mám pochopiť tento 92 minútový pľuvanec, za ktorý by sa nehanbila ani grcajúca Barbie? Možno tento metamfetamín, čo ste ukuchtili, funguje na mladšie ročníky, ale ak nevideli tie žalostné efekty, potom ich už vizuálne nakŕmi aj Birdemic. Za 150 melónov by dokázala, s prižmúrením oka, aj bezraketoplánová NASA vyslať Lajku na Mesiac a nie prehlbovať svetový hladomor touto technickou impotenciou... Vaughn, Favreau, Singer, Snyder... toľko talentu naporúdzi a producenti si vyberú Berga, ktorý asi čítal predlohu k filmu Cock, lebo final result tomu zodpovedá. Už dlho vo mne neprekvital hnev z tak štýlovo doje...kabátenej roboty, pretože z tej obkročnej kvality (ktorá iskrila až v siedmom nebi) si to Hancock nezaslúžil. Veľká škoda... 3 a 1/2*