bloodline

Na režísérsky a scenáristický debut vskutku dobre zmáknutá práca. Nad priemer ťahali herecké výkony, ale facky triezvosti rozdával nesúlad dramaticko-komediálnej synchronizácie s presilovkovou formáciou príbehových klišé čím značne trpel môj emočný rozmer. Čarovne dojemné scény zmrazili spoločensky neušľachtilé frázy, ktoré, ja viem, mali rozosmiať, ale niekedy treba pohladiť aj to krásno. V tomto prípade si St. Vincent zaslúžil viac dramatické uspokojenie s jemnou prímesou ľahko-trpkej komédie bez otrepanej verejnej glorifikácie na spôsob US hero style. Dovtedy som si užíval nenápadný podmaz pocitovej teploty myšieho prdu, ktorý ukážkovo zrážal na kolená roztrasené základy amerického sna. A aké dve ponaučenia zarezonovali? Vincent NIE JE Big Lebowski a mladý má skutočne talent... Mimochodom ČSFD premiéra v Bratislave mi prišla s významového hľadiska ako míľnik v dejinách slovenskej kinematografie a s malou dušičkou dúfam, že nezostane len pri prvej lastovičke, ktorá síce leto ani Vianoce nedonesie, ale aspoň úroveň kultúry povznesie na novú a, postupom času, na štandardnú úroveň. Vielen Dank a filmu ZDAR!!!

V celku pútavá animačno-vizuálna bomba pre najmenších. Akurát animácia mimiky prechádzala miestami hore krkom a pripomínala zdigitalizovanú Barbie po amputácii končatín. Inak sú víťazmi, myslím si, všetky strany. Od producentov a tvorcov, cez kiná a obývačky až po rodičov s dietkami. Príbehovo panensky čistý zážitok ešte znásilňoval multikulturálny best of víl, ktorý by svojou absenciou predstavoval federálny zločin s diskriminačným a rasistickým podtextom. V tom prípade chcem vílu v burke s menom Jihadia! :)

Fury výrazne zaostalo za mojimi skromnými očakávaniami, a aj keď mi miestami stuhla nejaká tá krvinka v žilách, v závere už tuhol skôr zdravý sedliacky rozum. Lepšie momenty striedali výrazné fušerské dezertérske operácie. Každý vystrelený náboj signalizoval svojou farbou a svetelným lúčom PF 2015 pozdrav od Star Wars. A chytám už astmaticko-epileptické záchvaty zlosti z každej pomrdanej citácie Biblie, ktorej knihy, kapitoly a verše ovládajú poslovia mieru z US Army lepšie ako Svätá Stolica po rannej dávke cigaretky s kávou, na lačno. Nehovoriac o slovíčkach "son" a "boy". Vrchol tuposti korunoval pán Ayer predstavou o bojovej úrovni jednotiek SS na levely krováckej pechoty. Aj v apríli 1945 by si s Pittom a spol. poradili aj keby na nich nabehli so skrutkovačmi, nieto s tuctom Panzerfaustov. Ale nebudem len haniť, našli sa aj pozitívne momenty v podobe Shia LaBeoufa, Alicie von Rittberg, scény - nemec v americkom kabáte, návšteva v dome a Tiger vs. Shermans (pod lepším režisérskym palcom mohli byť nezabudnuteľné) či záverečné titulky. Asi som moc rozmaznaný Spielbergovským perfekcionizmom, ale naozaj ma niektoré momenty skôr urážali a na plnohodnotný zážitok to chcelo detailistu Pištovho kalibru. Keby film od začiatku smeroval v béčkovo-tarantinovskej línii, problémy s trávením toľkej citovej či technickej obludnosti by mali opušťák. Pri súčasnom spracovaní, s prihliadnutím na očakávania, radím Fury medzi tohtoročné sklamania a vysoko ho odporúčam medzi budúce hity Disneylandu pre vojnových veteránov, tzv. Pattonland.

Z núdze cnosť? Splnenie tínedžerského sna? Alebo hold veľkým monštruóznym klasikám v detskom kútiku? Aj všetko aj nič z toho. Burton je svojský, ťažko opakovateľný, ešte ťažšie kopírovateľný, vizuálne v inej dimenzii, v spojení s Elfmanom neporaziteľný, no napriek tomu zachádza do dejového klišé, výpravovo dehonestuje siedme prikázanie (alebo ParaNorman?) a vsádza kožu na istotu. Aj keď s výhradami, všetko urobil s noblesou sebe vlastnou, sympatie vzkriesil tu a tam sporadicky, ale upútal priamočiarosťou a ľahkou stráviteľnosťou (aj to niekedy treba). A to mi tentokrát zaimponovalo (mimochodom čiernobiela je stále sexy!). Zavše zdvíham varovný ukazovák, že už nastal čas vzkriesiť niečo ikonické maestro...

Smrtiace promile endorfínov a maximalizácia fyzickej únosnosti smiechu opuncovali a demolovali kinosály pred poldekádou ako Stalinove slzy Berlínsky múr. A zo svojho šmrncu nestratila partička The Hangover ani v hitparáde filmového repete v pohodlí statusu obywaczkoveho. Z mojej strany, bez väčších výhrad, žánrová špička, ktorou treba v režime brain-off & oxygene-in občas vyvetrať hlavu. Moralisti nech si pustia Four Weddings and a Funeral, moralistky Bridesmaids a feministky Deep Throat. Mimochodom, tam kde amíci prežívajú symptómy The Hangover, priemerný Slovák má doobeda pozostatkový alkohol, ale inak je fajn, priemerný záhorák sa zobudí a vydrúľa pol fľaše, aby bol použiteľný, priemerný východniar pije stále, aby si spomenul, kedy bol triezvy a priemerný Rus operuje srdce, mozog a oči a popritom si odbehne na transplantáciu pečene. A priemerný Čech? Ten sa zobudí a nevidí nič (pardon, musel som :)

Jason Bourne, Robert McCall, Bryan Mills a dokonca aj geriatrik Harry Brown. Že až na prvého menovaného neviete o koho ide? Na tom nezáleží, všetci títo páni si natierajú Johna Wicka na raňajkový chlebík, popri tom si v novinách čítajú rozšírenú športovú prílohu a žehlia košeľu do práce. Neo a.k.a. Baba Jaga nám zostarol, spomalil pohyby, z reflexov poslúcha už iba ten na zadržiavanie moču a pištoľkové barličky ma tak presvedčili asi ako víno v krígľovom pohári. Našli sa aj svetlé momenty, ktoré ťahala z rukáva hlavne výprava, ale na viac ako 2 a 1/2* to, žiaľ, nestačilo... Taký Taken na spôsob The Fast and the Furious.

Pramálo deja s dostatočnou presnosťou chirurgického lasera suplovali nekonečné, nikam nevedúce, ale sakramentsky výborné dialógy. V tomto prípade hodnotenia priveľmi skresľujú, pretože ide o vysoko pocitovú záležitosť, pri ktorej budete potrebovať príručku mladých svišťov na prežitie aspoň prvej, ale kľúčovej, pol hodiny. Po nej si buď túto detinsky ťažkotonážnu gangsterku vychutnáte a zamilujete, po tichu pretrpíte, alebo zabijete... s poriadnym rachotom. Ja sa radím do prvej kategórie, lebo v mojich očiach išlo o krásne filmové mučenie bez výčitiek svedomia, že stlačím plnú dávku hodnotiacej spúšte. Ako keby ste mali zastreliť 10 ročného Adolfa H. Chvíľa otáľania, ale nakoniec budete odchádzať s pocitom dobre vykonanej práce :)

Strč prst skrz krk i riekol Hospodin Chuckovi Traynorovi. Nuž, ale Chuck, tvor lenivý a na výslovnosť neschopný, pozmenil jednej mladej slečne tento logopedický hlavolam pri posteľnom harakiri a všetko ostatné vyfrcla história na plátna kín. Teraz vzrušene vyvstáva otázka, kde sú tie časy, keď aj bezduché porno vypredávalo sály, zarábalo nekresťanské peniaze a stalo sa intímnou modlou popkultúry? Pritom stačilo tak triviálne málo... Žiaľ, Lovelace zostala svojmu fetišu tržbovo aj statusovo na hony pána Rosenberga vzdialená. Kvalitatívne nadchli rodinné pasáže a Sharon Stone (ktorú som mimochodom nespoznal!) s Robertom Patrickom položili latku nie vysoko, ale agresívne na lopatky. Ostatné pôsobilo misionárskym dojmom nudy, bez orgazmu či drsne dramatického prirážania, čo sa pri minutáži jemne presahujúcej 90 minút rovnalo rýchlovke vo výťahu z prízemia na tretie medziposchodie. Malý gašparko je malý gašparko, s ním Shakespeara nespravíte, nech má aj korpus Channinga Tatuma. 3 a 1/2*

Nepochybne The Equalizer pripomína väčšine osadenstva resuscitáciu Man on Fire, ale okrem základnej dejovej a hudobnej kostry (a Denzelovej prítomnosti) nevidím až takú kópie chtivú záležitosť. Z mojej strany brehu vidím načrenie do štyroch iných filmových studní. Ide o vrt, z ktorého vytryskol mix surovosti a chladnokrvnosti z Taken, filantropie a námetu z Harry Brown a nakoniec nemenované aditíva z dvoch Cronenbergovských potrubí v podobe A History of Violence a Eastern Promises. Zmiešaním tejto kolekcie vznikol vyzretý mutant, ktorému som podľahol a zobal každú sekundu z ruky. Keď k tomu pripočítam skvostnú kameru + hudbu + záporáka = vysoko oktánový zážitok. Áno, The Equalizer pôsobí dojmom už niekde videného a počutého, ale rafinoval z toho najlepšieho, čo moderné akčné umenie prinieslo a to mi imponovalo. Mimochodom, odporúčam spomínané kvarteto zobrať frontálnym útokom. Akcie chtivým labužníkom urobí tento mäsokombinát hrejivé zimomriavky radosti ako pohľad krtka na pooranú záhradu :)

Z môjho pohľadu Cronenberg v najlepšom rozkvete. Jeho tvorba nepostráda dotyk ozajstného umenia, dekadentnosti, bezcitnosti a drsnosti. Na jednej strane ukazuje harmonický súzvuk rodiny rozdávaním lásky aj do mlieka s vločkami, aby následne sexuálne hrátky povýšil nad divácky neľahko zabudnuteľnú vec s dôkazom, že aj posteľná gymnastika má svoje netradičné disciplíny na medziposchodí. Všetko krásne potom kotví pasovačkami na mäsiarsky spôsob a keď už bude vaša večera pripravená na zmŕtvychvstanie cez ústnu dutinu, rozpáli ju ešte väčšmi záber na zmasakrovaní ciferník. Nezlučiteľné protipóly z mäsa a kostí na Cronenbergovsky spôsob povyšujú A History of Violence na undergroundový kult. O scenári, hudbe a hereckých výkonoch nemá zmysel pojednávať, no a úvodná scéna na jeden záber patrí do kolonky pre fajnšmekrov. Po 8 rokoch dávam tomuto tataráku absolutórium. Nemôžem si pomôcť, pána Cronenberga evidujem v kategórii filmových sladkostí, na ktoré mám slabosť.