kikuka

Dobrý čaj, acyl na teplotu, pohodlný gauč a Bobule. Gaučový film.

Okrem ďalších momentov mi pri tomto filme vyskakuje otázka, prečo sa vzdali pôvodného, pracovného, názvu "Kvet sakury", bol by minimálne poetickejší, hoci motív kvetu sa vo filme objavoval viac-menej náhodne a v konečnom dôsledku neurčito, až do bezvýznamna (neviem sa zbaviť pocitu, že to nebol tak celkom pôvodný zámer). Ale ani anktuálny názov veci nepridal. Celkovo mi tento filmík prišiel ako snaha o niečo trošku iné, aj keď stále vzťahové. Miestami almodovarovské, miestami lynchovské, no v konečnom dôsledku našsky trochu zahanbené a nesmelé, rozbehané na 5 smerov no vždy len pár krokmi. (možno som čakala väčšiu zlobu)

V natrieskanom kine som sa cítila hlúpo. Okolo mňa sa ľudia smiali a mne tie hlášky rodičovskej generácie vôbec, ale vôbec nesadli do filmu pre mladšie generácie, resp. som nepochopila tento crossover. Variácie na rodičov z Transformers2 mi neprišli vtipné (to ani v Trans2), variácia na Jirku Korna z Draculu podobne. Keď chlapci tretíkrát skončili v situácii, že sa opili a potom niečo porobili, alebo sa len opili, alebo najprv niečo vyviedli a potom sa opili, spomenula som si na hodiny jógy a pranajámu. Snáď bez pokusov o napätie a komiku by to bol príjemný gaučový film (rozumej:prídeš domov s teplotou, šlahneš acyl a hybernuješ). Možno. O Bobuly (snáď je to to správne y/i) sa to s prižmúrenými očami a dobrou dekou povedať dá.

Film, v ktorom sa podarilo nájsť tú tenkú hranu medzi hraným a dokumentárnym, kedy štylizácia dokumentuje. Ešte aj Simon Yam pôsobí cudzo a neherecky. Nielen pre HK, ale celkovo pre (východnú) Áziu čoraz výraznejšia kritika systému sociálneho zabezpečenia / sociálnej pomoci, polície a súdnictva a v tomto prípade najmä kritika celkovej ignorácie domáceho násilia ako "súkromnej záležitosti", resp. niečoho, čo je bežné a normálne.

..povedzme, ze tomu svecala miniobrazovka lietadloveho zariadenia..

Povedala by som, že niekde medzi filmovým Garfieldom a filmovým Sexom v meste. Aby sme boli jasní, jedno vacsie utrpenie nez druhe. Akoby z nostalgie za Tele Tele, jeho Na vlastní bulvy, či Občanským joudom a rozhorčenia "nezávislého pozorovateľa" vzniklo jeden a pol hodinku trvajúce reporelo karikujúce politku, spravodlivosť a jej presadzovanie, média, ženy, deti, homosexuálov, rôzne spolky a cirkvi bez ohľadu na ich (ne)závislosť. Jednoducho všetko. A všetko je dôležité slovíčko aj čo do mizanscénického (či ako to nazvať) uchopenia: kostýmovanie a výprava pokrývajú dobu súčasní (jabĺčko, kam sa pozrieš, SUV), ale aj doby minulé: odevy okrem Grossmana pripomínajú krikľavé priznávanie sa k statusu podnikateľa, ktoré fičalo začiatkom a v polke 90rokov; hudobne ide až niekam do konca 80tych rokov (pesničkovo evokuje éru Básnikov a počiatky seriálu Iva Jahelku). Dtto platí o oči vyrážajúcich homosexuáloch. Ale dobre, prvoplánovosť a do očí bijúca jadnoznačnosť každej informácie je mottom filmu, ktorý pre svoje príbehové inšpirácia siaha do dôb, povedala by som, tiež nejakých 15 rokov za nami. Práve tá jednoznačnosť všetkého a tématické všeobjímanie je v tejto ich intenzite priintenzívne na film. Ale aspoň vyvolal nejaké tie emócie..pobúrenia. Síce skôr voči filmu. Paradoxne, pseudomuzikálové, či operetné štylizovanie vo vzťahu k postavám (ich prezentačné entré) vychádzajúce k divákovi, oslovujúce priamo jeho v konečnom dôsledku stavajú nášho filmotvorcu do pozície onoho karikovaného nezávislého novinára.

Hej, mám tak trochu slabosť pre "Shake'for teens"..a Heatha..a Juliu..

Kapurovi tuším unikajú košatejšie príbehy.

Asi by to chcelo vidieť ešte raz, ale čo si pamätám, príliš ma to nechytalo. Plagát s odvážnym tvrdením, že lepšie než Oldboy a Dalkoman Insaeng, no film sám.. úprimne: Chameleona som videla asi pred rokom, bol druhým v rámci polnočnej projekcie troch filmov, takže som ho videla jedným prižmúreným okom (ergo súvislosti na úrovni dadistickej poézie a do toho japonské over-doing a over-acting). Preto bez hodnotenia. Snáď sa pridá niekto, kto má pre daný svet lepšie pochopenie a pri pozerní filmu nebol zmyslov zbavený. (Adrian? Jirka?)

Tentokrát bez dychberúceho finále, avšak nie úplne ľahostajne, sa ďalší spomedzi sebadeštrukčných nočných motýľov dobrovoľne (?) nahnal do uzavretého tienidla stropnej lampy. Randy "Ram" a jeho príbeh nepôsobia takou naliehavosťou a intenzitou sťahujúcej sa sľučky, ako to bolo v predchádzajúcich Aronofskeho filmoch. No táto je prítomná. Obyčajnosť situovania príbehu, jeho (ne)štylizácia a spomínaná absencia veľkého klimaxu, ktorý silou strihu a hudobného doprovodu zaklincuje diváka do sedadla až po špičky uší, sú na jednej strane veľmi zaujímavou zmenou, no tiež môžu mnohým chýbať. Áno, Wrestler je primárne dobre nakrútený biopic, no zároveň je ďalším "nástrojom", na ktorom sa hrá pieseň o človeku, o mužovi, ktorý sa rozhodol žiť v inom svete a pre tento iný svet. Bežný svet bol preňho príliš bolestivý a komplikovaný. Mohol si vybrať medzi neznámym a vrtkavým a vopred dohodnutým spôsobom boja. Tak trikrát hádajte...