Jak přicházejí sny

Film si udržuje velmi zajímavou formu do doby, kdy se posmrtný svět sestává z našich představ, které se v případě postavy Robina Williamse zhomtňují jako obraz jeho ženy a vizuálně je to skvostné a navíc kvalitně provedené. Pak ale začnou zabředat do klasických schémat, a přestože Ward přistupuje k látce velmi citlivě a atmosféra filmu je tedy značně poetická a jiná, emocionálně to navzdory Williamsově herecké snaze zaostává za vším, co by se s látkou dalo provést. (03.04.2011)

Tenhle film tak silene utoci na city, ale bohuzel se mu to vubec nedari. Pribeh je dost zajimavej, ale po uvodni zhruba pulhodine a presunuti do nebe, film zacne nudit. Nastesti s cestou do pekla se film konecne trochu rozjede. A samotny peklo je udelany docela mrazive. Ono trikova stranka je asi nejvetsi klad, protoze i kdyz se film desne tahne, je aspon na co koukat. A ty radoby dojemny flashbacky s silene nudnejma dialogama me akorat stvali. Williams hraje narozdil od Goodinga skvele, jen mi do role moc nesed, ma vetsinou furt ten svuj vtipnej vyraz. Ale rozhodne stoji film za skouknuti. (05.09.2006)

Hezky si to ten Vincent Ward namaloval. Brodění se v záplavě olejových barev je jedna strana mince, ta oku i duši lahodící. Jakoby člověk byl jen na drátkách a poletoval v (ne)čase a prostoru podle vzoru - jak si to uděláš, tak to máš - věř si malý lidský člověče. Jenže tahle mince má i svou druhou stranu, která se příčí v jícnu a nelze spolknout. Malý červ nahlodávající tohle barvičkové jablko. Překombinované strašidlení v krasosnění. Wardovy sny přicházejí a ty moje odcházejí. (23.03.2011)

Síce ten pátos a preromantizovaná vizuálna stránka je už na hranici s over the top, nemožno filmu uprieť tak po obsahovej ako aj formálnej stránke originalitu na hranici s dokonalosťou. Navyše umiernený Robin Williams podáva jeden z najlepších výkonov kariéry. Ideálny trip pre všetkých bolestínov a melancholikov. (24.06.2012)

Raz by som chcel vidieť film, kde bude nebo a peklo zobrazené menej prvoplánovo a doslovne ako v rozprávkach, ktoré ich stvorili. Jasné, v skutočnosti to všetko stvorili ľudia, ale keby to nerobili tak naivne, možno by sa nezvykli tak často sklamať. Tento film bol natoľko patetický, že pôsobil ako jedna veľká cesta k happyendu, kde nič iné nie je dôležité. A pri tom už aj kadejaký slovenský rapper vie, že cesta je zmyslom a nie len jej cieľ. Gýčové to teda bolo ako titulka nejakej Strážnej veže, ale na druhej strane, maľby na základe ktorých si postavy zvolili nebeské exteriéry, boli naozaj pekné. No aj tak by som hodnotil skôr negatívne, nebyť pár nápadov, ako napríklad, že aj v nebi (po smrti) môže človek snívať. A tým aj zabudnúť, že nežije. Otázkou je, po akej dobe sa to zmení na nočnú moru. Ďalší podnetný nápad bol vzhľad postáv, ktoré nevyzerali ako za života, ale ako chceli aby ich videl ten, kto sa práve pozerá. Od bodov, ktoré spomínam, pretieklo vo filme ešte veľa vody či lávy a nakoniec to všetko dopadlo, ako sa na spriaznené duše patrí. A nikomu nezišlo na um, či nie je trochu problém, že je to už na večnosť. Ok, na poslednú chvíľu tam ešte napchali reinkarnáciu, ale práve od tohto filmu som čakal iné východisko. A hlavne, že vo mne vyvolá nejaké citové poryvy, keďže ma k opätovnému pozretiu donútila smrť Robina Williamsa. To už sú ale moje problémy, on teraz aj tak prinajlepšom niekde slope s Philip Seymour Hoffmanom a sťažuje sa, kto vymyslel pre hercov osobitné nebo, keď je to len práca, čo ich spája. Jeho spoločník mu teda s úškrnom objasní, že to asi nebude nebo, kde sa nachádzajú, ale to druhé. A tak sa spolu napijú a ani im to nezašľape. Aké ponaučenie z toho plynie? Chľastať treba za života a nie za volantom. Trochu od veci, ale aspoň na záver som premostil do morálnej korektnosti. (14.08.2014)