Amy

Nikdy som nebol fanúšik Amy Winehouse, poznal som pár jej pesničiek, ale nepočúval som ju, o jej živote som vedel málo a vôbec celá jej kariéra frčala tak nejak mimo mňa. Do dokumentu som išiel s neutrálnymi očakávaniami. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som film videl. Silné to je. Fakt je. Páčilo sa mi, že režisér využil v celom filme zábery, ktoré sa sústreďujú len na Amy, pričom tu nie sú prestrihy na žiadne „hovoriace hlavy“ ľudí, ktorí ju poznali (namiesto toho ich iba počujeme). Dôkladne zmapovaná jej životná cesta, od začiatkov až po tragický pád. A teraz trochu subjektívnych / moralistických kecov: ako som povedal, pred sledovaním som bol takmer nepopísaný list, rozhodne netuším, kto je za to, čo sa stalo vinný (dokument naznačuje, že možno otec / nenažraní producenti, ale aj okolo toho boli rôzne kontroverzie). Ja som na začiatku videl Amy – veľmi sympatickú, trochu „trafenú,“ až detsky naivnú a citlivú holku s bohovským hlasom. Fascinovala ma jej neprehliadnuteľná láska k hudbe, jej spontánnosť, zmysel pre humor, ako komunikovala s novinármi, keď vždy dokázala zadrieť niečo, čo všetkých na moment vykoľajilo. Skrátka veľmi úprimné dievča, pohoďáčka, do ktorej som sa okamžite platonicky zamiloval. Ako stúpala jej sláva, pridávali sa problémy. Vyvstávali jednak tie, ktoré si niesla so sebou: trauma z rozvodu rodičov, depresia, bulímia. A potom drogy, chlast, deštruktívne vzťahy. Od tejto chvíle to bol špirálovitý pád ku dnu. Oslepujúce blesky foťákov, nemožnosť prejsť po ulici bez toho aby vám za chrbtom nestál nejaký paparazzi. Nebol som v tomto smere naivný a rozhodne som nepotreboval tento film, aby ma „prebudil,“ ale aj tak... vidieť Amy ako stojí na chodníku, úplne mimo, len s cigaretou v ruke a okolo nej krúžia fotografovia, to pôsobilo výjav z nejakej hnusnej nočnej mory. A videl som tú sympatickú Amy ako postupne hasne, ako sa sťahuje do seba. Zmizla iskra z jej tváre; keď poskytovala rozhovory, alebo hovorila do kamery, akoby to ani nebola ona. A pri spackanom koncerte v Belehrade muselo byť každému jasné, že niet cesty späť. Tam som mal už skutočne pocit, že je totálne „odpojená“ - nielen, čo sa týkalo tej konkrétnej situácie, ale celkovo. Akoby jej život už dávno odletel preč a nezostal ani odlesk, len prázdno. Ale čo, bulvár mal o čom písať a meno Amy Winehouse bolo stále fajn pri vtipkovaní v show Jaya Lena... Triple H tu napísal, že mala skrátka len hrať svoj jazz v malých podnikoch. Nikdy sa nemala stať popovou hviezdou, nikdy sa nemala stať tzv. „celebritou.“ S tým súhlasím. Netuším, kto z nej tú celebritu „vyrobil,“ ale odrazu ňou bola – a pôsobila strašne stratene, v každom jej pohľade a geste bolo patrné ako strašne nerozumie svetu v ktorom sa ocitla. Keď sa potom v závere opäť ukážu zábery z úvodu filmu – na „tú pravú“ Amy, je to ako rana kladivom do hlavy, ako pohľad z inej planéty... Neviem, všetky tie reči o tom, kto za to mohol, mi prídu strašne splošťujúce. Hralo tu rolu tak obrovské množstvo rôznych faktorov, že je podľa mňa nemožné priamo na niekoho ukázať. Každý k tomu pridal svoje: ľudia okolo nej, sláva a neschopnosť vyrovnať sa s ňou a (IMHO hlavne) spoločnosť, bulvár a paparazzi, ktorí ju hnali stále viac a viac do kúta. Nebola a – bohužiaľ – ani nebude posledná. Každá podobná tragédia je mementom, ale nezdá sa, že by si z toho niekto niečo robil. Ako povedal Alan Moore, slávni ľudia a celebrity sú ako obilie, jedni odídu, prídu ďalší. Sú len položkou a keď prestanú byť potrební, tak končia. Amy skončila a po jej smrti všetci plačeme. Chceli sme to, dostali sme to. Takto to je a vždy bude. A z toho mi nie je úplne dobre. (24.01.2016) (méně) (více)