Každá novinka, ktorej pripadne žánrové zaradenie „horor“, ma napĺňa skepticizmom, ktorý sa mi po zhliadnutí zväčša potvrdí (naposledy matný a konvenčný Mother's Day), no Stake Land ma príjemne prekvapil a trafil môj vkus po hlavičke. Ponuré, depresívne dielo, ktorého neoriginalitu predčí výborná atmosféra a cielené zameranie na vážnejšiu tóninu, budú ťažšie prehĺtať tí, ktorí hľadajú len ordinárne hororové klišé a eruptívne, nikdy nekončiace, potokmi krvi sfarbené večné zápolenie medzi dobrom a zlom, no ja, ktorému imponuje pomalšie tempo a stále ho neprestávajú fascinovať enigmatické, osamelé postavy, ktoré zvádzajú hlavne vnútorný boj, som v rámci nulových očakávaní prakticky spokojný, na druhú stranu však priznávam, že scény s krvilačnými potvorami ma viac – menej sklamali a prológové adrenalínové uvítanie ma začalo len utvrdzovať v rozpakoch, ktoré sa, našťastie, nepotvrdili. Postavy nie sú len bábkami, ktoré sa pohybujú po línii, ktorú vopred určil režisér, skvelý je Nick Damici v tisíckrát obohratej variácii rebela, ktorého najlepšie roky sú už odviate do zabudnutia lepších čias, jeho partnera, Connora Paola, mladíka, ktorý sa učí remeslu, predčilo ženské osadenstvo, hororová princezná Danielle Harris a zostarnutá a nespoznateľná Kelly McGillis. Stake Land je opusom o putovaní za lepšou budúcnosťou, je to film o hľadaní vnútorného pokoja, film o nádeji a snoch. Snímka, pre všetkých, ktorí to majú stále radi „on the road“ či skôr „on the run“. Snímka, ktorá sa skrýva za hororové šablóny, no paradoxne osloví skôr recipienta, ktorý má s týmto žánrom minimum skúseností. 70%
Čerstvý hororový vietor privial z chladného severu exploitačný kúsok ostrieľaného mazáka Ole Bornedala. Zámerne sa vyhnem spojeniu s nemenovanou klasikou od Sama Peckinpaha, ktorú tu spomína temer každý a radšej vypichnem elementy, ktoré ma na tejto buraniáde uspokojili najväčšmi. V prvom rade severanom kvitujem zaradenie rozprávačky do príbehu, nie len prostredníctvom hlasu, ale i telesne, ktorá hneď v prvých minútach ulahodí nejednému skeptikovi, ktorý očakáva iba triviálny tanier preplnený nechutnými pokrmami a ukážku absurdných a nelogických rozumových pochodov. Jej prítomnosť je však vyslovene okrajová, preto dodávam, že po počiatočnom strete s jednotlivými postavami, sa príbeh presunie do roviny „ničím neprekvapujúci štandard“ a najväčšmi upútava excelentná, vyblednutá kamera a špičkové herecké výkony. Extatický divoch Lars je synonymom pre vidlácku živelnosť, no najväčší sympaťák je rozhodne dánsky „kameňožrút“ Kim Kold ("Prineste náradie"). Bornedalov neznechucujúci a neexperimentujúci produkt, z ktorého vám nestuhne mimika tváre, ani vás nezaleje pot maximálneho adrenalínu, najväčšmi vyťahujú pár milimetrov nad čiarku šedivého priemeru práve skúsené ruky hlavného remeselníka, ktorý viditeľne nakazil svojou profesionalitou všetkých zúčastnených na pľaci.
Tŕnistá je cesta priaznivca žánru desu a hnusu, ktorý sa necháva, tak ako ja, inšpirovať pri výbere tunajšími hodnoteniami. Nie je to prvý raz, keď som si zadovážil titul zabalený v peknej červenej farbičke s vysokým percentuálnym priemerom a po zhliadnutí pocítil trpké sklamanie, i keď pripúšťam, že vždy sa jednalo, rovnako ako pri tomto filme, o titul, ktorý mal len pár hodnotení. K filmu stačí bez úskokov a tyranie na rovinu napísať, že ide o krásnu ukážku lacného braku, ktorý jednak nie je desivý a o nejakom budovaní atmosféry taktiež môžeme hovoriť iba vo veľmi ironickej rovine. Zvlášť prvých 30 minút sa snímka akoby nevedela naplno poddať žánru, ktorý má byť v jej prípade dominantným, až na pomerne zručnú zahajovaciu scénu, ktorá mi navodila očakávania spôsobené sledovaním raných expertov na inakosť a anatomické deformácie (Lyncha a Cronenberga). Je to jediná scéna, ktorá obsahuje nepríjemnú, tiesnivú auru neznáma. Vrcholom však mohla byť sekvencia so zhoreným ženským telom, v ktorom sa nachádza stále živý plod, vtedy sa opätovne manipuluje s divákovou fantáziou a vzťahom k bizarným predstavám, no jej vyústenie je tak stupídne, že si tvorcovia odo mňa vyslúžili iba ďalší uštipačný úsmev (nie, Eraserhead je skutočne iná liga). Zvyšný materiál je už len hlúpučký a naivný zombie chaos, v ktorom sú scény ako trhanie uší alebo smrť na latríne opätovne len na smiech, čo predpokladám byť nemali, pretože o adekvátnej splatterovej zábave sa tu baviť rozhodne nemôžeme ani omylom.
Prekvapujúco som nemal najenormnejší problém so samoúčelnou zvrátenosťou a nechutnosťami, ktoré sú vzhľadom na zvolenú formu veľmi často nejasné a ich výklad môže podliehať rôznorodosti subjektívneho vnímania, ale s nekonečnou, ubíjajúcou nudou, ktorá svojou neustálou a hmatateľnou prítomnosťou jednoznačne víťazila nad mojou snahou o permanentné sústredenie, čo vyústilo do môjho konečného rozhodnutia zanechať túto pretemnenú záležitosť po 40 minútach bez mojej prítomnosti. Po pár dňoch som sa k snímke, napriek dlhému premáhaniu, vrátil a dokázal ju dopozerať, no žiadne prekvapenia ma nečakali, samoúčelná sadistická hra bez nulovej snahy o vyslobodenie sa z nič nehovoriaceho, nudného stereotypu pokračovala i naďalej.
Michail Bulgakov, v mojom vedomí nezmazateľný ako autor adorovaného literárneho diela Majster a Margarétka, spísal vo svojich začiatkoch poviedkový súbor zo svojej lekárskej mladosti, ktorý sa stal hlavným inšpiračným zdrojom snímky Alexeja Balabanova. Svojráz mladého lekára, odrezaného od civilizácie v tej najkrutejšej Rusi, v spoločnosti morfínového i citového poblúznenia, na rande so šialenstvom, v nekonečnosti snehových diaľav a pravosti moku menom vodka, Balabanov vytvára malebný, no autentický pohľad do svojho nevľúdneho a absurdnou komikou prešpikovaného vesmíru a zostáva stále naplno verný svojmu štýlu, ktorý je napriek rozdielnemu spoločenskému i historickému zakotveniu rovnaký i na mojej tretej návšteve v jeho svete (po Gruz 200 a Pro urodov i lyudej). Nuda to nebola ani v jednej sekunde, aj keď Balabanovov divák musí disponovať primeranou trpezlivosťou. Záverečná scéna, spojená s odkazom na kinematografické prvopočiatky, je presne taká, ako to najlepšie z jeho diel – nádherne absurdná.
Trojminútový kraťas, sprevádzaný rovnomennou skladbou od Franka Sinatru, je zručnou štylistickou prácou snímanou z pohľadu postavy, ktorá prezentuje obligátne problémy s motorikou a zadržiavaním telesných tekutín po mierne prehnanej konzumácii alkoholu. Áno, to je život, no našťastie nie ten môj...
Režisér Rusty Cundieff, predstaviteľ novej černošskej vlny, ktorej lídrom je Spike Lee (na snímke sa podieľal ako výkonný producent), sa nechal zjavne inšpirovať sériou Tales from the Crypt a natočil poviedkovú snímku, ktorú tvoria 4 krátke príbehy + jeden spojovací článok. Poviedková forma prenesená do celovečerného filmu so sebou prináša radu problémov, ktoré súvisia s rozsahovým obmedzením a tým pádom s kreativitou tvorcu, ktorý sa musí vysporiadať s rôznorodosťou gradácie tempa i tematickou odlišnosťou, a práve na tieto problémy naráža i Cundieff, ktorý režíroval všetky segmenty vo filme. Navodenie atmosféry je výborné, začiatok sprevádzajú pár sekundové reminiscencie na Saint-Saënsov Danse Macabre, herecké osadenstvo je prekvapivo snaživé (s výnimkou otravnej štvorice výrastkov, pokúšajúcich sa prekabátiť šviháckeho pekelníka Clarenca Williamsa III), no tieto sympatické pozitíva bolestivo narážajú na múr z nízkeho rozpočtu, ktorý je kruto viditeľný v trikových sekvenciách a okatej štúdiovosti, čo je veľká škoda, pretože autori sa nezľakli a vtesnali do svojho diela narážky na rasizmus či slávnejšie filmy, posledná, v mojich očiach najambicióznejšia poviedka, je akousi černošskou moralistickou variáciou na Kubrickov Mechanický pomaranč, no zjavne nedotiahnutou a doplácajúcou na nedostačujúcu minutáž. Napriek nie príliš vhodnému podávaniu ruky s komediálnym odľahčením, je černošský kusanec do hrdla hororového žánru (možno si niektorí vybavia staršieho Blaculu, prípadne otrasného Bonesa) za presných 50%, ak si však snímku zaobstaráte ako súčasť halloweenskej párty, s čistým svedomím si pridajte desiatku navyše.
Repetitívne – absolútna dokonalosť. Autentický záznam vojnových zverstiev, sugestívna čiernobiela kamera, mesto premenené na nekonečné kopy sutín, nahé telá nevinných obetí, zabudnuté a pohodené medzi troskami, znásilňovanie, strach a smrť, pohlcujúca každý plamienok života navôkol. Film, ktorý diváka zničí, rozdrví a pripraví o posledné kúsky optimizmu. Vojnový konflikt prezentovaný v celej svojej ohyzdnej nahote a pravde, ako absurdný akt, ktorého existencia postráda akékoľvek rozumné vysvetlenie, akt, ktorý je nástrojom na zabíjanie obyčajných ľudí, ktorý devastuje a nedáva nádej na prinavrátenie života zbaveného nekonečného strachu, sĺz a bolesti. Obdobný obraz zhnusenia a beznádeje mi sprostredkoval snáď len sovietsky film Choď a pozeraj sa, no pohľad na Nanking je presiaknutý oveľa intenzívnejšou emocionálnou silou, ktorú mnohí nedokážu uniesť.
Po prečítaní synopsy k filmu „Fúzy“ môže nejednému divákovi mysľou prebehnúť viacero otázok súvisiacich so značnou originalitou príbehu, niektorým, ako užívateľovi nižšie, sa môže snímka ľahko prepojiť s dielom Davida Lyncha, čo je však, podľa mojej mienky, značne premrštené prirovnanie. Hraný debut Emmanuela Carrèra má všetky predpoklady zaujať náročné a rôznorodé divácke spektrum, lenže v takom prípade by sa snímka musela zaobísť bez fatálnych nedostatkov a preto je nutné poznamenať, že k hraniciam umeleckej originality hlavných tromfov Lynchovej filmografie sa nepribližuje ani v náznakoch. Hlavným problémom je prázdnota príbehu, keďže po vcelku solídnej úvodnej tretine, v ktorej sme oboznámení s problémom hlavnej postavy, sa film akoby zastaví, prestane rozpracovávať hlavnú líniu, namiesto toho len tápe a hľadá cesty ako naplniť celovečernú minutáž, čo sa naplno ukáže od momentu, keď sa titulná postava rozhodne pre radikálnu zmenu a odcestuje na Ďaleký východ za účelom znovuobjavenia seba samého či zdravého rozumu? V snímke naplno absentuje tak potrebná zneisťujúca atmosféra a postupne len navršuje kvantá nudných, naťahovaných a repetitívnych scén. Slabý scenár v kontraste s počiatočnou jednoduchou myšlienkou filmu preto smerujú k názoru, že tvorcovia sa mohli uspokojiť s krátkometrážnou formou zhruba polovičného rozsahu a netlačiť svoj film zbytočne do celovečerných 80 minút. Pochvalu si zaslúži maximálne Vincent Lindon, zručne preberajúci štafetu filmových schizofrenikov a skladateľ Philip Glass a jeho tradične vkusný hudobný minimalizmus.
Je to opätovne potvrdené, Kórejci zvládajú romantiku mimoriadne citlivo a s pokorou. Ak by som mal k snímke Christmas in August priradiť len jediné slovíčko, asi by som použil pojem „krehkosť“. Krehký ako snehová vločka, ktorá sa pri dopade na ľudské telo po chvíli rozplynie do nenávratna, presne taký je tento film. Tradičný príbeh o láske, ktorá nemôže byť naplnená kvôli zásahu osudu, bozkoch a objatiach, na ktoré už nezostal čas, príbeh obyčajných ľudí a každodenného plynutia času by mohol poľahky upadnúť do nudného stereotypu či gýčovej presladenosti, kebyže vznikne v odlišnej destinácii, no snímka, jedna z prvých, ktorá stála za obrovským vzostupom tamojšej kinematografie v posledných rokoch len utvrdzuje, že autori majú niektoré žánre akoby zakorenené vo svojom srdci a pri ich realizácii im stačí len naplno otvoriť svoje vnútro a výsledok je aj napriek neoriginalite temer neustále viac než uspokojivý.
Začiatok je tak ukrutne stupídny, až som mal túžbu vziať do rúk Jasonovu mačetu a oddaný hlbinám vlastnej zúrivosti rozsekať monitor môjho PC. Nechápte ma však zle, neodškriepiteľný fakt, že táto snímka bude trash ako remeň bol vo mne zakotvený vopred, no moja mierna averzia k hororom, v ktorých sa vyskytujú deťúrence majúce v sebe pučiace zárodky zla, sa prihlásila veľmi skoro. Našťastie sa po úvodnej predohre presúvame o niekoľko rokov do budúcnosti, chlapci – dvojičky nám vyrastú a kalich béčkovej zábavy sa môže začať napĺňať červenou tekutinou až po okraj. A aby som nezabudol pripomenúť, príde aj spomínaná mačeta, síce nie priamo Jasonova ani rovnomenný mexický bad guy, no myslím si, že i tunajší eliminátor ľudského života si svojím umením naše uznanie zaslúži, naviac ako bonus utrúsi niekoľko vtipných cynických poznámok. Celé jeho predstavenie je zaodeté do správne odpudivej aury slasherov 80. rokov, nechýba imponujúci hudobný doprovod a niekoľko mimoriadne iritujúcich scén, no tá z úvodu zostáva nedostižne na čele. Milovník trashu plesá, ostatným postačí heslo „ruky preč“, v opačnom prípade by sa ich rendez-vous s všestrannou mačetou nemuselo zaobísť bez ujmy na duševnej pohode.
Westernový žáner je v nezromantizovanej podobe priam ideálnym adeptom na zrealizovanie nemilosrdného predstavenia plného ošľahaných chlapíkov a strohej výrečnosti. Španielsky prírastok však inovatívne a veľmi interesantne primiešava do zavedených koľají štipľavú dávku explicitného násilia, čím nastáva skĺbenie s hororovým žánrom. Je pre mňa záhadou, prečo nevzniklo viacero podobne originálných žánrových výstrelov, keďže kombinácia týchto dvoch odlišných bračekov je mimoriadne pútavá, prispieva tomu i drsné, snehom pokryté prostredie, ktoré sa na takéto experimentovanie javí byť ideálnejším než vyprahnuté exteriéry divokého západu. Španielsky produkt celkom výrazne evokuje o štyri roky staršiu taliansku snímku Sergia Corbucciho Il Grande Silenzio, ktorá sa s divákom vo vyobrazení krutosti taktiež nemaznala, no Marchent zachádza omnoho ďalej, aj keď jeho dielo pôsobí menej konzistentne a viacej neohrabane. Výraznejšie mi prekážala nezvládnutá práca zo strihom, film doslova pôsobí akoby z neho bolo niekoľko pikantnejších scén vystrihnutých a zatiaľ čo nedôležité scény majú tendenciu upadať do zdĺhavosti, dramaticky vypäté a násilné sekvencie sa odohrávajú v rýchlom slede niekoľkých krátkych záberov. Negatívom je taktiež prakticky nulový soundtrack, ktorému by prospel dotyk skúsenej ruky majstra Morriconeho (je autorom i skvelej hudby k Il Grande Silenzio). Film však určite nie je nudný, svojou odlišnosťou si žiada permanentný záujem, naviac sugestívnosť a bezvýchodiskovosť prostredia dopomáhajú k citeľnej atmosfére a preto zamrzia spomenuté negatíva, bez ktorých by sa mohlo jednať o skvelú kultovú záležitosť.
Kinosála plná detí sledujúcich neznámy príbeh odohrávajúci sa na plátne. Deti nečakane kričia a divákov sluch zasahuje nekompromisný, zneisťujúci útok. To je úvodná sekvencia, ktorá predznamenáva celkový tón filmu Sombre. Dalo by sa povedať, že v tomto filme nie je dôležitý príbeh, nie sú dôležité postavy, dôležité sú myšlienky, pocity a vnútorný stav, ktorý vo vás dielo vyvolá. Film je zahalený akýmsi nepreniknuteľným závojom pochmúrnosti, ktorý režisér počas diania znásobuje, aby snímku v jeden okamih nečakane vyjasnil a možno dal divákovi šancu na odbremenenie sa od všadeprítomnej ťaživosti a dusna, no je to len klam, snímka sa opätovne uzavrie do svojej škrupiny a až do záveru diváka núti strácať dych a všetko, čo aspoň trochu súvisí s pozitívnymi vnemami. Režisér filmu si udržiava od svojich postáv, ktoré sú opatrené menami, no tým sa ich charakterizácia prakticky končí a zostáva nám len ich nepochopiteľné konanie, chladný, až dokumentaristický odstup, nesúdi, nedramatizuje, nebuduje si citový vzťah, len sa voyeristicky prizerá na činy primárne hlavnej mužskej postavy. Neistota je znásobená i zvukovou stopou, ktorá sa pohybuje na hranici šialenstva či kamerou, ktorá sa prakticky kĺže po obnažených telách a ja som tak mohol pocítiť nepríjemnú telesnosť, ktorá sa akoby tlačila z filmu priamo na mňa. Takýto prístup vyžaduje mimoriadne odolného recipienta, po zhliadnutí sa totiž naskytá otázka, či jediným autorovým cieľom nebolo diváka zatlačiť do tmavého kúta vlastnej duše a vyvolať v ňom tie najnepríjemnejšie pocity.
Uveďme si na rovinu jeden fakt a to, že táto "Zúrivosť“ je nehoráznym béčkovým brakom, ktorý nemôže nikdy prehryznúť niekto, kto nezasvätil minimálne svoje detstvo nekonečným hororovým orgiám. Divák, ktorý ma jasno si isto zaspomína na Reggieho z kultovej série Phantasm, na ktorú je tu krátka narážka znásobená i osobnou prítomnosťou pána Bannistera, ktorý sa v posledných rokoch šťavnato rozbieha v brakových luhoch a hájoch. Rage mohla byť maximálna úletová pecka, nebyť zmutovaných supov, ktoré si vyhradili v minutáži až prílišný priestor, a ako už kolega spomenul, evokujú filmy štúdia TROMA, trebárs kaufmanovku Poultrygeist: Night of the Chicken Dead. Úvodné minúty filmu sú kráľovské, no neskôr nás čaká rada klišé s postupne vymierajúcou bandou tínedžerov, ktorých jediným diskusným predmetom sú sexuálne a drogové šarády. Vzhľadom na nízky rozpočet by filmu prospelo výraznejšie využitie interiérov, teda laboratória šialeného vedca v neprehliadnuteľnom predstavení Andrewa Divoffa. Scény, v ktorých sa vyskytuje trojnásobne zvyšujú zábavnosť, no po úvodnom krvavom kolotoči si dáva dlhodobú dovolenku a nahradzujú ho spomínaní operenci, čím film výrazne trpí a moje hodnotenia je tým pádom viacej než zaslúžené.
Dream Home je multižánrovým kolapsom, v ktorom režisér zmätene preskakuje z jednej vlnovej dĺžky na druhú bez výraznejšieho pozastavenia. Úvodná scéna zaskočí a nabudí na exploitačný uragán, no nič také sa nekoná, film je zlepencom toľkých ingrediencií až z toho bolí celé telo a najväčší masaker, v ktorom síce nechýba ufiknutý penis, dievčina s drevenou doskou zabodnutou v puse či mladík, ktorého vnútornosti zdobia takmer celý interiér, sa odohrá v čírom splatterovom, no nudnom a nevtipnom, štýle. Dejové línie, v ktorých sa nepohráva s morbídnou úpravou ľudstva, sú vhodné ako účinný liek pre nespavcov, čo navodzuje dojem, že tvorcovia si mysleli, že gore scény sú dostatočne lukratívnym artiklom, aby zachránili ich matný a zdĺhavý projekt pred zapadnutím do ničoty, no bohužiaľ, mýlili sa.
P.S. Aziatky ma zväčša dostávajú do kolien, no titulná predstaviteľka v podaní Josie Ho je enormne nesympatická a protivná ženská.
Ak by som chcel prílišne zjednodušovať, mohol by som Kimovu Vtáčiu klietku charakterizovať ako príbeh o mierne latentnom budovaní priateľstva dvoch mladých žien, no keďže píšem o filme kultového kórejského majstra, zjednodušovať nemôžem, nakoľko filmy tohto tvorcu vykazujú mnoho aspektov, určite však nie sú jednoznačné a majúce len jednu dejovú vrstvu.
Tentoraz opätovne sledujeme klbko viacerých osudov a vzťahov, ktoré často prechádzajú až za hranicu bežnej vyhrotenosti, no neprechádzajú do sledu surového násilia, ktoré je prítomné v iných režisérových projektoch (trebárs výborný Adresát neznámy).
Klietka je taktiež akýmsi mikrosvetom, v ktorom na nás číhajú prekvapivé scény, nechýba klasická drsná poetika a pár vynikajúcich kontrastov. Mužské postavy si príznačne priznávajú svoje zvieracie pudy, niektoré sú doslova stelesnením animálnosti, na druhej strane zvieratá sú vo filme bezbranné, potrebujúce ochranu (skvelá úvodná scéna s korytnačkou).
Táto snímka možno nemá taký nekompromisný dopad na diváka, aký má Adresát neznámy, no absentuje v nej prílišná absurdita a namiesto nej poskytuje divákovi prijateľnejšie vyústenie s blahodárnou dávkou optimizmu.
Chlapík obracajúci žalúdky všetkým dnešným konzervatívcom, ostentatívny hororový milovník a nadšenec z krajiny galského kohúta Alexandre Aja, prepol na vyššiu rýchlosť a po rozpačitých pohľadoch do Zrkadiel tentoraz prezentuje svoju variáciu na bezstarostnú letnú zábavu. Tento pojem je totiž v jeho najnovšom projekte primárnym, Piraňa je preslnením výletom do krajiny polonahých, natriasajúcich sa mladých tiel obidvoch pohlaví, ktoré bezmedzne holdujú diskotékovým radovánkach v bezprostrednej blízkosti miestneho jazera, ktoré ukrýva svojich svojských obyvateľov, ktorí taktiež enormne túžia po nekonečnej zábave s tým rozdielom, že ich ponímanie tohto výrazu sa o niekoľko milimetrov vychyľuje z intencií, v ktorých sa realizuje príslušník ľudského pokolenia. Bol som doslova zarazený, keď som zhliadol, akú lukratívnu deštrukciu ľudskej schránky si Alexandre dovolil ukázať pred zrakmi bezmocného, nepripraveného publika. Jeho najnovší počin je totiž jednoznačne tým najkrvavejším mainstreamovým filmom za veľmi dlhé obdobie, ktorý môže bežný divák vidieť v temnote kinosály. Treba však akceptovať, že Piraňa je hlavne luxusná splatterová zábava pre diváka, ktorý nerád zaťažuje nástroj na myslenie, produkt splodený v čisto hravom a zábavnom duchu, bez akejkoľvek serióznosti (očakávať od tohto filmu dusivú chladnosť európskej produkcie, ktorá bola v plnom rozsahu prítomná v Ajovej ešte domáckej Noci s nabrúsenou britvou by bola fatálna chyba). Zvrhlý milovník gore si príde na svoje hlavne v najlabužníckejšej druhej tretine filmu, ktorá by sa dala označiť za jednoliaty gore fest, ktorému predchádza mierne ťažkopádnejšia úvodná polhodinka a pokračuje záverečným vyústením, ktoré sa už naplno nesie v béčkovom duchu, tempo sa zvoľní a na rad sa dostane aj klasická hra na americké hrdinstvo s vrecom nútených klišé... Herecké obsadenie je v tomto prípade len okrajovou zložkou, najzaujímavejšie postavy (šialenec Christopher Lloyd a černoch, ktorého treba počúvať Ving Rhames) majú len pár scénok a zvyšok príliš nezaujme či dokonca otravuje (Jerry O'Connell). Napriek svojej neambicióznosti je Piraňa chutným sústom, v ktorom čaká milovníkov estetiky i jedna čisto umelecká scéna podfarbená tónmi z opery Léa Delibesa Lakmé.
Jeden z najprepieranejších Lynchových projektov, seriálové Mestečko Twin Peaks, je unikátnou kolážou kontrastných impresií. David Lynch zrežíroval len zlomok epizód, preto treba akceptovať výrazný rozdiel v tempe i vyznení jednotlivých častí. Vrcholné okamihy projektu hladko prelínajú scény kryštalického desu s komickými a následne dramatickými sekvenciami, pričom atmosféru scénu už vopred naznačuje hudobný doprovod legendárneho Angela Badalamentiho. Seriálový úvod, pozostávajúci z pilotu a siedmych epizód prvej série, som vnímal ako akési oboznámenie sa s pravidla hry, ponor do malebného mestečka obkoleseného hustým lesným porastom, ktorý ukýva ťaživé, latentné zlo. Príchod druhej série už od prvej epizódy naplno rozplieta bizarné klbko vesmíru Davida Lyncha, ktorého bezhraničnosť sa naplno ukáže až v ukážkovo dokonalej poslednej epizóde.
Rozmanitú hereckú zostavu skvostne ovláda jedna z najdokonalejších postáv v dejinách televíznej zábavy, Dale Cooper v podaní Kyla MacLachlana, ktorému vynikajúcim spôsobom sekunduje oblastný šerif Michaela Ontkeana. Pre seriál je príznačná jednoduchá typológia postáv – menej inteligentný zástupca šerifa dostávajúci sa do neustálych komických eskapád (Harry Goaz), excentrický podnikateľ (Richard Beymer), bezcharakterná mrcha (Piper Laurie) či moja druhá najobľúbenejšia postava po agentovi Cooperovi, James Hurley (James Marshall), rebelujúci melancholický mladík s rozorvanou, nestálou dušou. V seriály sú ich postavy vygradované do maximálnych emočných či komicko – absurdných rozmerov, aj napriek tomu, že vždy sledujeme len jednu konkrétnu oblasť ich životov, pracovnú alebo osobnú, výraznou premenou prechádza len minimum aktérov (pre príklad postava otca v podaní luxusného Raya Wisa), čo však v tomto prípade zázračne nevadí. Samozrejme, že Twin Peaks je primárne určený hlavne priaznivcom „inej“ zábavy, treba však rátať s faktom, že sa rozhodne nejedná o bezchybný produkt, niekoľko elementov v seriáli je nadbytočných, no najintenzívnejšie časti ponúkajú kvalitu, na ktorej si v rámci televíznych vôd vyláme naostrené tesáky takmer každý potenciálny konkurent.
Tragikomický príbeh o citovom vzplanutí medzi starnúcim klaunom a mladou baletkou je komornou snímkou plnou nostalgie na dobu, v ktorej z filmových diel vyžarovala láska a spriaznenosť k remeslu, no v tomto prípade je celkové emocionálne vyznenie snímky zredukované minutážou, ktorú pán Chaplin citeľne prešvihol. 70%
Po dlhšej dobe som sa rozhodol zhliadnuť i čisto komediálny kúsok, no v tomto prípade som sa takmer vôbec nechytal. Jednoduchá story o dvoch huličochtivých indivíduách poskytuje okrem príjemného dobového soundtracku len minimum scénok, nútiacich ma k náznaku úsmevu. Druhá polovica filmu je už vyslovene nabitá nudou a čakanie na záver je nepríjemne zdĺhavé, no i tak si myslím, že tento film je lepšou variantou, ako väčšina súčasných filmov s témou marihuanového pokušenia, v ktorých dominuje iritujúca hip-hopová subkultúra.
I navzdory faktu, že mi v Maratóncovi výraznejšie prekážali dve dlhšie scény (úvodná automobilová roztržka medzi starčekmi a scéna zo židovskej štvrte v závere, kedy Olivierovu postavu v krátkom časovom rozpätí spoznávajú dvaja pamätníci hrôz z koncentračných táborov), môžem film smelo označiť za regulérnu žánrovú klasiku, ktorá ani po rokoch nestratila nič zo svojej pôsobivosti, na rozdiel od staršieho príspevku režiséra Schlesingera Midnight Cowboy, a i dnes si udržuje status snímky s maximálnym stupňom napätia a štandardne skvelými výkonmi hviezdnych aktérov, mužské oko poteší sympatická, predsa len, Švajčiarka Marthe Keller.
Sen natočiť si svoj vlastný filmový projekt sa splnil i pánovi Barrymu a ja som vďaka nemu videl jeden z najväčších a najhorších úletov svojho života. Infantilný amatérsky brak ma však totálne rozkúskoval scénou s rukami Williama Russa, ktorá bude určite doznievať veľmi dlhú dobu v duši každého odvážlivca, ktorý sa odhodlá zočiť túto snímku.
Keď porovnám kontrast mojich slov s komentármi 2 užívateľov, nachádzajúcich sa podo mnou, sa cítim, akoby som zhliadol rozdielnu snímku. Der Fan je príbehom o osudovej fascinácii mladého dievčaťa popovým idolom. Námet ukrývajúci rozmanité možnosti realizácie však tvorcovia zakopali pod čiernu zem extrémne nudným spracovaním, v ktorom sú naťahované prázdne scény ďaleko nad únosnosťou bežného diváka – zábery, keď hlavná hrdinka už po niekoľký raz prichádza na poštu s nádejou, že obdrží list od svojho idolu, nie sú jediným exemplárnym dôkazom o veľmi chabom scenári filmu. Z veľmi širokého hľadiska by sa film dal zaradiť do škatuľky „poetický horor“, lenže v tomto prípadne poetická stránka filmu, teda väčšinová časť, prezentujúca vnútorné monológy ústrednej postavy, kĺže po povrchu a krásne nudí a taktiež neposkytuje výraznejšie ponorenie do sveta mladej dievčiny, ktorej život, rodinný, školský, okrajový výskyt opačného pohľadu (okrem spomínaného speváka), je zredukovaný do niekoľkých krátkych scén, ktoré svojou konštrukciou evokujú len okrajový materiál, slúžiaci na natiahnutie už tak riedkej story do celovečerných rozmerov. Hororová časť filmu, ktorá svojho času vzbudila pohoršenie, je obsiahnutá asi do záverečných 15 minút, no keď mám povedať pravdu, viac by ma dokázala zhnusiť v literárnej podobe. Kamera vo filme patrí medzi tie konzervatívnejšie a až na permanentne obnaženú mladučkú hlavnú predstaviteľku, nemá čím pobúriť. Určite treba vyzdvihnúť odvážny herecký výkon vtedy 17 ročnej Désirée Nosbusch, ktorá je vlastne jediným pozitívom celého diela. Predstaviteľ jej hudobného idolu má párkrát úprimne rozosmial svojou nemennou mimikou a pomalými, robotickými pohybmi. Na záver ešte poznamenám, že okrem jedinej scény, kedy sa hlavná hrdinka ocitá prvýkrát v Berlíne, je vo filme použitá otrasná popová hudba a týmto môžem svoju kritiku spečatiť a na film ľahko zabudnúť.
Srpski film je ďalší z rady súčasných európskych filmov, ktorý by si zaslúžil nálepku „len pre vybranú divácku obec“. Explicitne nezainteresovaný hororový analfabet totiž môže pocítiť pri a po sledovaní snímky minimálne intenzívne znechutenie z možnej varianty, že dej odohrávajúci sa vo filme by pokojne mohol byť realitou. Debutujúci režisér, scenárista a producent Srdjan Spasojevič totiž vytasil z rukáva mimoriadne znepokojivú exkurziu do zákulisia tvorby snuff filmov. Po technickej i hereckej stránke je film nečakane vycibrený, ústredné herecké duo skutočne hrá, kamera dodáva filmu mrazivo chladný nádych a zvolený hudobný doprovod v techno štýle sa do prostredia, v ktorom sa film odohráva, až prekvapivo bravúrne hodí. V záverečnej tretine filmu však prichádza zbesilý retrospektívny twist s pokrivkávajúcou logikou, ktorý vsádza na efektnú povrchnosť a celá atmosféra filmu vzápätí padá ako domček z kariet a ja som ostal unudene a bez záujmu vyčkávať na finále, ktorého vyústenie mi už bolo úplne ľahostajné, čo zamrzí, lebo karty boli rozdané na výbornú.
Skutočne netuším, či som pri nejakom filme pocítil takú rôznorodú paletu pocitov ako pri mojom prvom stretnutí s estónskou kinematografiou. Akýsi hlbší zmysel sekvencií vo filme poznajú azda len sami tvorcovia, mne sa ho po prvom pozretí odhaliť určite nepodarilo, no celkové poňatie snímky na mňa zapôsobilo v nevídanej miere. To, do akej miery vo vás film vyvolá asociácie na iné kinematografické počiny, závisí len od rozsahu vašich filmových obzorov. Film, o ktorom sa ťažko píše, aby človek prezradil čo najmenej tajomstiev, ktoré skrýva, je pretkaný zmesou filozofických úvah, narážok na zväčša nezávislé trendy a autorských tvorcov (pri jednej scéne som si spomenul na Wendersove Nebo nad Berlínom), pripraví v záverečných minútach milé prekvapenie i pre priaznivcov brakovejšej formy kinematografie.
Životy samotárov, outsiderov, neviditeľných bytostí, obklopených jednotvárnosťou, z ktorej sa niektorí snažia vymaniť, iní si vybudovali svoj vlastný, nepreniknuteľný vnútorný svet, z ktorého nechcú, alebo majú strach, uniknúť. Harvey Pekar bol jedným z nich, jedným z nás, priemerným, nevýrazným a obyčajným, no dokázal niečo, čím si získal pozornosť a tisícky priaznivcov. Prekonal svoj tieň a unikol z bezodnej priepasti zabudnutia.
Film, ktorý rozpráva jeho príbeh, je klasickou nezávislou, úprimnou vtipno-smutnou sondou do života Harveyho, plniaceho si svoj sen o úspechu na základe svojho jednoduchého, každodenného putovania po uličkách svojej existencie.
No nejedná sa o klasicky poňatú biografiu, príjemným oživením klasickej schémy filmov o životnej dráhe jedného človeka je vizuálna stránka filmu priamo vychádzajúca a čerpajúca z Pekarovej komiksovej tvorby, čím vzniká veľmi originálny film-komiks, v ktorom nechýba ani reálna postava Harveyho Pekara.
Postavy snímky sú príjemnou zmesou životných stroskotancov, hľadajúcich i prežívajúcich, ktorí sú však pre bežného diváka (mňa) oveľa lepšou a sympatickejšou variantou ako prototyp klasického nepremožiteľného hrdinu.
American Splendor je film, ktorý najviac ocenia ľudia, netrpiaci fóbiou z vlastnej priemernosti, príbehom o človeku, ktorý na nej postavil piliere svojho úspechu.
Chabá ukážka dopadu susedského spolunažívania na balkánsky spôsob. Nekoná sa podrobná dramatická štúdia prehlbujúceho sa konfliktu ani napínavá psychologická hra na mačku a myš. Namiesto toho je film ukážkou natvrdlých figúrok, osadníkov ošarpanej bytovky, žijúcich absurdné príbehy svojich životných stereotypov. Film si bezstarostne rázuje žánrami a v konečnom dôsledku sa stáva nudnou komediálnou fraškou, ktorej ozvláštnením je iba načrtnutie lesbického vzťahu ústrednej hereckej dvojice. Vyostrenie deja v druhej polovici snímky je príjemným, no nestálym aspektom, ktorý v konečnom dôsledku len viacej podtrhuje žánrovú nevyjasnenosť príbehu. Divákovi, hľadajúcemu filmy obsahujúce bytový konflikt, odporúčam obzrieť sa po brilantnej Polanského štúdii paranoje Nájomník.
Jan Kounen vizuálne experimentuje, pohráva sa s formou filmu a snaží sa predstaviť dynamickú snímku zo zákulisia reklamného biznisu. Pojem „snaží“ je v tom prípade úplne na mieste, vo filme je mnohokrát toľko energie až pôsobí únavne a samotné prostredie, v ktorom sa odohráva, je pre bežného konzumenta, ktorý sa o svet reklamy nezaujíma bližšie, vzdialené a málo atraktívne. Je to svet, v ktorom dominujú peniaze a jeho cynickí hrdinovia žijú svoje príbehy v maximálnom tempe, za doprovodu sexuálneho harašenia a drogových eskapád. Film ma iritoval na nervy lezúcim obsadením, hlavne hlavný hrdina, Jean Dujardin, je síce obstojný herec, no v tomto počine taktiež neuveriteľne otravný chlap, ktorý ničí akékoľvek Kounenove hrátky so štýlom či formou. Záverečné vyústenie, alebo ak chcete, alternatívne závery, sú primárne v druhom prípade veľmi hravo a originálne vymyslené, no negatívne dojmy z predchádzajúcich minút sa im už odčiniť nepodarí.
Príbeh írskeho umelca Christyho Browna bol pre mňa neznámym až do vizuálneho stretnutia s týmto filmom. Moja ľavá noha, jednoduchý no absolútne výstižný názov pre túto klasickú drámu o krutej hre ľudského osudu. Rozpráva príbeh Christyho, človeka – trpiteľa, fyzicky postihnutého a uväzneného vo svojom vnútri, žijúceho v prostej rodine, ktorú sužuje chudoba. Je to príbeh o boji človeka, boji, ktorý prebieha hlavne v jeho vnútri, o snahe nadviazať komunikáciu s okolím, ktoré je mnohokrát odmietavé a kruté ako Christyho otec. Dlhé roky väznenia vo vlastnom tele sa podpísali na Christyho správaní, jeho častej arogancii a neprimeranej konzumácii alkoholu a práve jeho nepredvídateľná povaha mi bránila vo výraznejšom ponorení sa do sveta hlavnej postavy. K Danielovmi výkonu sa netreba vôbec vyjadrovať, zaslúžený Oscar a absolútna oddanosť s postavou len potvrdzujú obrovskú profesionalitu tohto herca, no netreba zabúdať ani na skvelého Hugha O´Conora, hrajúceho mladého Christyho. Miernemu sklamaniu sa neubránim, okrem ukážkových hercov sa jedná o prakticky jednoduchý životopisný film, ktorému chýba pevnejšia režisérska ruka a pár minút naviac, ktoré by vytvorili menej skratkovitý obraz o hlavnej postave a hlavne preto považujem za najpôsobivejší film dvojice Sheridan – Day-Lewis dielo, ktoré vzniklo o štyri roky neskôr, úprimnú drámu In the Name of the Father, ktorej nechýba nič z toho, čo som hľadal v tomto príbehu.
Túto Quentinovu pochutinku som sledoval a tešil sa na ňu približne od roku 2005, kedy som čítal rozhovor s Michaelom Madsenom, vtedajším návštevníkom karlovarského filmového festivalu, v ktorom predostrel niekoľko informácii z chystaného projektu. V chystanom filme sa počítalo s Madsenom a Timom Rothom do hlavných úloh a taktiež sa pošuškávalo o obsadení Eddieho Murphyho a Adama Sandlera. Ubehlo pár rokov a Bastardi okupujú filmové plátna, no s úplne odlišnou hereckou zostavou a na mňa vplývajú značne rozpačito. Prvá kapitola rozžhavila moje očakávania na maximum, dlhá dialógová sekvencia zakončená explozívnou akciou je Tarantino v najlepšej forme. No s príchodom ďalších častí diela sa z filmu stáva, síce formálne zaujímavý, no predsa len pomerne nejednoznačný a zdĺhavý výtvor plný groteskného humoru. Tarantino tentoraz lepšie zvláda akciu, jej príchod na scénu je vždy nečakaný a krásne chladnokrvný, než dialógy a pri hereckom obsadení viac zaujmú nemeckí záporáci – skvostný Waltz, August Diehl, Sylvester Groth či francúzska kvetina Mélanie Laurent, než samotní Bastardi, ktorých vyskytovanie vo filme by sa rozhodne nedalo označiť za výrazné či robustné. QT je späť, pre niekoho vo veľkom štýle, mňa jeho výlet do čias druhej svetovej zabavil, no ani zďaleka nie tak, ako jeho staršie kúsky, každopádne, ak sa mu podarí zrealizovať čistokrvný western, ktorý sa spomína, určite si ho nenechám ujsť a dúfam, že pre notoricky známe hviezdy Pittovho kalibru sa v ňom už miesto neujde.
Moje komentáře
Stake Land (2010)
Každá novinka, ktorej pripadne žánrové zaradenie „horor“, ma napĺňa skepticizmom, ktorý sa mi po zhliadnutí zväčša potvrdí (naposledy matný a konvenčný Mother's Day), no Stake Land ma príjemne prekvapil a trafil môj vkus po hlavičke. Ponuré, depresívne dielo, ktorého neoriginalitu predčí výborná atmosféra a cielené zameranie na vážnejšiu tóninu, budú ťažšie prehĺtať tí, ktorí hľadajú len ordinárne hororové klišé a eruptívne, nikdy nekončiace, potokmi krvi sfarbené večné zápolenie medzi dobrom a zlom, no ja, ktorému imponuje pomalšie tempo a stále ho neprestávajú fascinovať enigmatické, osamelé postavy, ktoré zvádzajú hlavne vnútorný boj, som v rámci nulových očakávaní prakticky spokojný, na druhú stranu však priznávam, že scény s krvilačnými potvorami ma viac – menej sklamali a prológové adrenalínové uvítanie ma začalo len utvrdzovať v rozpakoch, ktoré sa, našťastie, nepotvrdili. Postavy nie sú len bábkami, ktoré sa pohybujú po línii, ktorú vopred určil režisér, skvelý je Nick Damici v tisíckrát obohratej variácii rebela, ktorého najlepšie roky sú už odviate do zabudnutia lepších čias, jeho partnera, Connora Paola, mladíka, ktorý sa učí remeslu, predčilo ženské osadenstvo, hororová princezná Danielle Harris a zostarnutá a nespoznateľná Kelly McGillis. Stake Land je opusom o putovaní za lepšou budúcnosťou, je to film o hľadaní vnútorného pokoja, film o nádeji a snoch. Snímka, pre všetkých, ktorí to majú stále radi „on the road“ či skôr „on the run“. Snímka, ktorá sa skrýva za hororové šablóny, no paradoxne osloví skôr recipienta, ktorý má s týmto žánrom minimum skúseností. 70%
Fri os fra det onde (2009)
Čerstvý hororový vietor privial z chladného severu exploitačný kúsok ostrieľaného mazáka Ole Bornedala. Zámerne sa vyhnem spojeniu s nemenovanou klasikou od Sama Peckinpaha, ktorú tu spomína temer každý a radšej vypichnem elementy, ktoré ma na tejto buraniáde uspokojili najväčšmi. V prvom rade severanom kvitujem zaradenie rozprávačky do príbehu, nie len prostredníctvom hlasu, ale i telesne, ktorá hneď v prvých minútach ulahodí nejednému skeptikovi, ktorý očakáva iba triviálny tanier preplnený nechutnými pokrmami a ukážku absurdných a nelogických rozumových pochodov. Jej prítomnosť je však vyslovene okrajová, preto dodávam, že po počiatočnom strete s jednotlivými postavami, sa príbeh presunie do roviny „ničím neprekvapujúci štandard“ a najväčšmi upútava excelentná, vyblednutá kamera a špičkové herecké výkony. Extatický divoch Lars je synonymom pre vidlácku živelnosť, no najväčší sympaťák je rozhodne dánsky „kameňožrút“ Kim Kold ("Prineste náradie"). Bornedalov neznechucujúci a neexperimentujúci produkt, z ktorého vám nestuhne mimika tváre, ani vás nezaleje pot maximálneho adrenalínu, najväčšmi vyťahujú pár milimetrov nad čiarku šedivého priemeru práve skúsené ruky hlavného remeselníka, ktorý viditeľne nakazil svojou profesionalitou všetkých zúčastnených na pľaci.
Yin zhong (1983)
Tŕnistá je cesta priaznivca žánru desu a hnusu, ktorý sa necháva, tak ako ja, inšpirovať pri výbere tunajšími hodnoteniami. Nie je to prvý raz, keď som si zadovážil titul zabalený v peknej červenej farbičke s vysokým percentuálnym priemerom a po zhliadnutí pocítil trpké sklamanie, i keď pripúšťam, že vždy sa jednalo, rovnako ako pri tomto filme, o titul, ktorý mal len pár hodnotení. K filmu stačí bez úskokov a tyranie na rovinu napísať, že ide o krásnu ukážku lacného braku, ktorý jednak nie je desivý a o nejakom budovaní atmosféry taktiež môžeme hovoriť iba vo veľmi ironickej rovine. Zvlášť prvých 30 minút sa snímka akoby nevedela naplno poddať žánru, ktorý má byť v jej prípade dominantným, až na pomerne zručnú zahajovaciu scénu, ktorá mi navodila očakávania spôsobené sledovaním raných expertov na inakosť a anatomické deformácie (Lyncha a Cronenberga). Je to jediná scéna, ktorá obsahuje nepríjemnú, tiesnivú auru neznáma. Vrcholom však mohla byť sekvencia so zhoreným ženským telom, v ktorom sa nachádza stále živý plod, vtedy sa opätovne manipuluje s divákovou fantáziou a vzťahom k bizarným predstavám, no jej vyústenie je tak stupídne, že si tvorcovia odo mňa vyslúžili iba ďalší uštipačný úsmev (nie, Eraserhead je skutočne iná liga). Zvyšný materiál je už len hlúpučký a naivný zombie chaos, v ktorom sú scény ako trhanie uší alebo smrť na latríne opätovne len na smiech, čo predpokladám byť nemali, pretože o adekvátnej splatterovej zábave sa tu baviť rozhodne nemôžeme ani omylom.
Begotten (1991)
Prekvapujúco som nemal najenormnejší problém so samoúčelnou zvrátenosťou a nechutnosťami, ktoré sú vzhľadom na zvolenú formu veľmi často nejasné a ich výklad môže podliehať rôznorodosti subjektívneho vnímania, ale s nekonečnou, ubíjajúcou nudou, ktorá svojou neustálou a hmatateľnou prítomnosťou jednoznačne víťazila nad mojou snahou o permanentné sústredenie, čo vyústilo do môjho konečného rozhodnutia zanechať túto pretemnenú záležitosť po 40 minútach bez mojej prítomnosti. Po pár dňoch som sa k snímke, napriek dlhému premáhaniu, vrátil a dokázal ju dopozerať, no žiadne prekvapenia ma nečakali, samoúčelná sadistická hra bez nulovej snahy o vyslobodenie sa z nič nehovoriaceho, nudného stereotypu pokračovala i naďalej.
Morfiy (2008)
Michail Bulgakov, v mojom vedomí nezmazateľný ako autor adorovaného literárneho diela Majster a Margarétka, spísal vo svojich začiatkoch poviedkový súbor zo svojej lekárskej mladosti, ktorý sa stal hlavným inšpiračným zdrojom snímky Alexeja Balabanova. Svojráz mladého lekára, odrezaného od civilizácie v tej najkrutejšej Rusi, v spoločnosti morfínového i citového poblúznenia, na rande so šialenstvom, v nekonečnosti snehových diaľav a pravosti moku menom vodka, Balabanov vytvára malebný, no autentický pohľad do svojho nevľúdneho a absurdnou komikou prešpikovaného vesmíru a zostáva stále naplno verný svojmu štýlu, ktorý je napriek rozdielnemu spoločenskému i historickému zakotveniu rovnaký i na mojej tretej návšteve v jeho svete (po Gruz 200 a Pro urodov i lyudej). Nuda to nebola ani v jednej sekunde, aj keď Balabanovov divák musí disponovať primeranou trpezlivosťou. Záverečná scéna, spojená s odkazom na kinematografické prvopočiatky, je presne taká, ako to najlepšie z jeho diel – nádherne absurdná.
That's Life (2007)
Trojminútový kraťas, sprevádzaný rovnomennou skladbou od Franka Sinatru, je zručnou štylistickou prácou snímanou z pohľadu postavy, ktorá prezentuje obligátne problémy s motorikou a zadržiavaním telesných tekutín po mierne prehnanej konzumácii alkoholu. Áno, to je život, no našťastie nie ten môj...
Tales from the Hood (1995)
Režisér Rusty Cundieff, predstaviteľ novej černošskej vlny, ktorej lídrom je Spike Lee (na snímke sa podieľal ako výkonný producent), sa nechal zjavne inšpirovať sériou Tales from the Crypt a natočil poviedkovú snímku, ktorú tvoria 4 krátke príbehy + jeden spojovací článok. Poviedková forma prenesená do celovečerného filmu so sebou prináša radu problémov, ktoré súvisia s rozsahovým obmedzením a tým pádom s kreativitou tvorcu, ktorý sa musí vysporiadať s rôznorodosťou gradácie tempa i tematickou odlišnosťou, a práve na tieto problémy naráža i Cundieff, ktorý režíroval všetky segmenty vo filme. Navodenie atmosféry je výborné, začiatok sprevádzajú pár sekundové reminiscencie na Saint-Saënsov Danse Macabre, herecké osadenstvo je prekvapivo snaživé (s výnimkou otravnej štvorice výrastkov, pokúšajúcich sa prekabátiť šviháckeho pekelníka Clarenca Williamsa III), no tieto sympatické pozitíva bolestivo narážajú na múr z nízkeho rozpočtu, ktorý je kruto viditeľný v trikových sekvenciách a okatej štúdiovosti, čo je veľká škoda, pretože autori sa nezľakli a vtesnali do svojho diela narážky na rasizmus či slávnejšie filmy, posledná, v mojich očiach najambicióznejšia poviedka, je akousi černošskou moralistickou variáciou na Kubrickov Mechanický pomaranč, no zjavne nedotiahnutou a doplácajúcou na nedostačujúcu minutáž. Napriek nie príliš vhodnému podávaniu ruky s komediálnym odľahčením, je černošský kusanec do hrdla hororového žánru (možno si niektorí vybavia staršieho Blaculu, prípadne otrasného Bonesa) za presných 50%, ak si však snímku zaobstaráte ako súčasť halloweenskej párty, s čistým svedomím si pridajte desiatku navyše.
Nanjing! Nanjing! (2009)
Repetitívne – absolútna dokonalosť. Autentický záznam vojnových zverstiev, sugestívna čiernobiela kamera, mesto premenené na nekonečné kopy sutín, nahé telá nevinných obetí, zabudnuté a pohodené medzi troskami, znásilňovanie, strach a smrť, pohlcujúca každý plamienok života navôkol. Film, ktorý diváka zničí, rozdrví a pripraví o posledné kúsky optimizmu. Vojnový konflikt prezentovaný v celej svojej ohyzdnej nahote a pravde, ako absurdný akt, ktorého existencia postráda akékoľvek rozumné vysvetlenie, akt, ktorý je nástrojom na zabíjanie obyčajných ľudí, ktorý devastuje a nedáva nádej na prinavrátenie života zbaveného nekonečného strachu, sĺz a bolesti. Obdobný obraz zhnusenia a beznádeje mi sprostredkoval snáď len sovietsky film Choď a pozeraj sa, no pohľad na Nanking je presiaknutý oveľa intenzívnejšou emocionálnou silou, ktorú mnohí nedokážu uniesť.
Moustache, La (2005)
Po prečítaní synopsy k filmu „Fúzy“ môže nejednému divákovi mysľou prebehnúť viacero otázok súvisiacich so značnou originalitou príbehu, niektorým, ako užívateľovi nižšie, sa môže snímka ľahko prepojiť s dielom Davida Lyncha, čo je však, podľa mojej mienky, značne premrštené prirovnanie. Hraný debut Emmanuela Carrèra má všetky predpoklady zaujať náročné a rôznorodé divácke spektrum, lenže v takom prípade by sa snímka musela zaobísť bez fatálnych nedostatkov a preto je nutné poznamenať, že k hraniciam umeleckej originality hlavných tromfov Lynchovej filmografie sa nepribližuje ani v náznakoch. Hlavným problémom je prázdnota príbehu, keďže po vcelku solídnej úvodnej tretine, v ktorej sme oboznámení s problémom hlavnej postavy, sa film akoby zastaví, prestane rozpracovávať hlavnú líniu, namiesto toho len tápe a hľadá cesty ako naplniť celovečernú minutáž, čo sa naplno ukáže od momentu, keď sa titulná postava rozhodne pre radikálnu zmenu a odcestuje na Ďaleký východ za účelom znovuobjavenia seba samého či zdravého rozumu? V snímke naplno absentuje tak potrebná zneisťujúca atmosféra a postupne len navršuje kvantá nudných, naťahovaných a repetitívnych scén. Slabý scenár v kontraste s počiatočnou jednoduchou myšlienkou filmu preto smerujú k názoru, že tvorcovia sa mohli uspokojiť s krátkometrážnou formou zhruba polovičného rozsahu a netlačiť svoj film zbytočne do celovečerných 80 minút. Pochvalu si zaslúži maximálne Vincent Lindon, zručne preberajúci štafetu filmových schizofrenikov a skladateľ Philip Glass a jeho tradične vkusný hudobný minimalizmus.
Palwolui keuriseumaseu (1998)
Je to opätovne potvrdené, Kórejci zvládajú romantiku mimoriadne citlivo a s pokorou. Ak by som mal k snímke Christmas in August priradiť len jediné slovíčko, asi by som použil pojem „krehkosť“. Krehký ako snehová vločka, ktorá sa pri dopade na ľudské telo po chvíli rozplynie do nenávratna, presne taký je tento film. Tradičný príbeh o láske, ktorá nemôže byť naplnená kvôli zásahu osudu, bozkoch a objatiach, na ktoré už nezostal čas, príbeh obyčajných ľudí a každodenného plynutia času by mohol poľahky upadnúť do nudného stereotypu či gýčovej presladenosti, kebyže vznikne v odlišnej destinácii, no snímka, jedna z prvých, ktorá stála za obrovským vzostupom tamojšej kinematografie v posledných rokoch len utvrdzuje, že autori majú niektoré žánre akoby zakorenené vo svojom srdci a pri ich realizácii im stačí len naplno otvoriť svoje vnútro a výsledok je aj napriek neoriginalite temer neustále viac než uspokojivý.
Blood Rage (1983)
Začiatok je tak ukrutne stupídny, až som mal túžbu vziať do rúk Jasonovu mačetu a oddaný hlbinám vlastnej zúrivosti rozsekať monitor môjho PC. Nechápte ma však zle, neodškriepiteľný fakt, že táto snímka bude trash ako remeň bol vo mne zakotvený vopred, no moja mierna averzia k hororom, v ktorých sa vyskytujú deťúrence majúce v sebe pučiace zárodky zla, sa prihlásila veľmi skoro. Našťastie sa po úvodnej predohre presúvame o niekoľko rokov do budúcnosti, chlapci – dvojičky nám vyrastú a kalich béčkovej zábavy sa môže začať napĺňať červenou tekutinou až po okraj. A aby som nezabudol pripomenúť, príde aj spomínaná mačeta, síce nie priamo Jasonova ani rovnomenný mexický bad guy, no myslím si, že i tunajší eliminátor ľudského života si svojím umením naše uznanie zaslúži, naviac ako bonus utrúsi niekoľko vtipných cynických poznámok. Celé jeho predstavenie je zaodeté do správne odpudivej aury slasherov 80. rokov, nechýba imponujúci hudobný doprovod a niekoľko mimoriadne iritujúcich scén, no tá z úvodu zostáva nedostižne na čele. Milovník trashu plesá, ostatným postačí heslo „ruky preč“, v opačnom prípade by sa ich rendez-vous s všestrannou mačetou nemuselo zaobísť bez ujmy na duševnej pohode.
Condenados a vivir (1972)
Westernový žáner je v nezromantizovanej podobe priam ideálnym adeptom na zrealizovanie nemilosrdného predstavenia plného ošľahaných chlapíkov a strohej výrečnosti. Španielsky prírastok však inovatívne a veľmi interesantne primiešava do zavedených koľají štipľavú dávku explicitného násilia, čím nastáva skĺbenie s hororovým žánrom. Je pre mňa záhadou, prečo nevzniklo viacero podobne originálných žánrových výstrelov, keďže kombinácia týchto dvoch odlišných bračekov je mimoriadne pútavá, prispieva tomu i drsné, snehom pokryté prostredie, ktoré sa na takéto experimentovanie javí byť ideálnejším než vyprahnuté exteriéry divokého západu. Španielsky produkt celkom výrazne evokuje o štyri roky staršiu taliansku snímku Sergia Corbucciho Il Grande Silenzio, ktorá sa s divákom vo vyobrazení krutosti taktiež nemaznala, no Marchent zachádza omnoho ďalej, aj keď jeho dielo pôsobí menej konzistentne a viacej neohrabane. Výraznejšie mi prekážala nezvládnutá práca zo strihom, film doslova pôsobí akoby z neho bolo niekoľko pikantnejších scén vystrihnutých a zatiaľ čo nedôležité scény majú tendenciu upadať do zdĺhavosti, dramaticky vypäté a násilné sekvencie sa odohrávajú v rýchlom slede niekoľkých krátkych záberov. Negatívom je taktiež prakticky nulový soundtrack, ktorému by prospel dotyk skúsenej ruky majstra Morriconeho (je autorom i skvelej hudby k Il Grande Silenzio). Film však určite nie je nudný, svojou odlišnosťou si žiada permanentný záujem, naviac sugestívnosť a bezvýchodiskovosť prostredia dopomáhajú k citeľnej atmosfére a preto zamrzia spomenuté negatíva, bez ktorých by sa mohlo jednať o skvelú kultovú záležitosť.
Sombre (1998)
Kinosála plná detí sledujúcich neznámy príbeh odohrávajúci sa na plátne. Deti nečakane kričia a divákov sluch zasahuje nekompromisný, zneisťujúci útok. To je úvodná sekvencia, ktorá predznamenáva celkový tón filmu Sombre. Dalo by sa povedať, že v tomto filme nie je dôležitý príbeh, nie sú dôležité postavy, dôležité sú myšlienky, pocity a vnútorný stav, ktorý vo vás dielo vyvolá. Film je zahalený akýmsi nepreniknuteľným závojom pochmúrnosti, ktorý režisér počas diania znásobuje, aby snímku v jeden okamih nečakane vyjasnil a možno dal divákovi šancu na odbremenenie sa od všadeprítomnej ťaživosti a dusna, no je to len klam, snímka sa opätovne uzavrie do svojej škrupiny a až do záveru diváka núti strácať dych a všetko, čo aspoň trochu súvisí s pozitívnymi vnemami. Režisér filmu si udržiava od svojich postáv, ktoré sú opatrené menami, no tým sa ich charakterizácia prakticky končí a zostáva nám len ich nepochopiteľné konanie, chladný, až dokumentaristický odstup, nesúdi, nedramatizuje, nebuduje si citový vzťah, len sa voyeristicky prizerá na činy primárne hlavnej mužskej postavy. Neistota je znásobená i zvukovou stopou, ktorá sa pohybuje na hranici šialenstva či kamerou, ktorá sa prakticky kĺže po obnažených telách a ja som tak mohol pocítiť nepríjemnú telesnosť, ktorá sa akoby tlačila z filmu priamo na mňa. Takýto prístup vyžaduje mimoriadne odolného recipienta, po zhliadnutí sa totiž naskytá otázka, či jediným autorovým cieľom nebolo diváka zatlačiť do tmavého kúta vlastnej duše a vyvolať v ňom tie najnepríjemnejšie pocity.
Rage, The (2007)
Uveďme si na rovinu jeden fakt a to, že táto "Zúrivosť“ je nehoráznym béčkovým brakom, ktorý nemôže nikdy prehryznúť niekto, kto nezasvätil minimálne svoje detstvo nekonečným hororovým orgiám. Divák, ktorý ma jasno si isto zaspomína na Reggieho z kultovej série Phantasm, na ktorú je tu krátka narážka znásobená i osobnou prítomnosťou pána Bannistera, ktorý sa v posledných rokoch šťavnato rozbieha v brakových luhoch a hájoch. Rage mohla byť maximálna úletová pecka, nebyť zmutovaných supov, ktoré si vyhradili v minutáži až prílišný priestor, a ako už kolega spomenul, evokujú filmy štúdia TROMA, trebárs kaufmanovku Poultrygeist: Night of the Chicken Dead. Úvodné minúty filmu sú kráľovské, no neskôr nás čaká rada klišé s postupne vymierajúcou bandou tínedžerov, ktorých jediným diskusným predmetom sú sexuálne a drogové šarády. Vzhľadom na nízky rozpočet by filmu prospelo výraznejšie využitie interiérov, teda laboratória šialeného vedca v neprehliadnuteľnom predstavení Andrewa Divoffa. Scény, v ktorých sa vyskytuje trojnásobne zvyšujú zábavnosť, no po úvodnom krvavom kolotoči si dáva dlhodobú dovolenku a nahradzujú ho spomínaní operenci, čím film výrazne trpí a moje hodnotenia je tým pádom viacej než zaslúžené.
Domov snů (2010)
Dream Home je multižánrovým kolapsom, v ktorom režisér zmätene preskakuje z jednej vlnovej dĺžky na druhú bez výraznejšieho pozastavenia. Úvodná scéna zaskočí a nabudí na exploitačný uragán, no nič také sa nekoná, film je zlepencom toľkých ingrediencií až z toho bolí celé telo a najväčší masaker, v ktorom síce nechýba ufiknutý penis, dievčina s drevenou doskou zabodnutou v puse či mladík, ktorého vnútornosti zdobia takmer celý interiér, sa odohrá v čírom splatterovom, no nudnom a nevtipnom, štýle. Dejové línie, v ktorých sa nepohráva s morbídnou úpravou ľudstva, sú vhodné ako účinný liek pre nespavcov, čo navodzuje dojem, že tvorcovia si mysleli, že gore scény sú dostatočne lukratívnym artiklom, aby zachránili ich matný a zdĺhavý projekt pred zapadnutím do ničoty, no bohužiaľ, mýlili sa. P.S. Aziatky ma zväčša dostávajú do kolien, no titulná predstaviteľka v podaní Josie Ho je enormne nesympatická a protivná ženská.
Ptačí klec (1998)
Ak by som chcel prílišne zjednodušovať, mohol by som Kimovu Vtáčiu klietku charakterizovať ako príbeh o mierne latentnom budovaní priateľstva dvoch mladých žien, no keďže píšem o filme kultového kórejského majstra, zjednodušovať nemôžem, nakoľko filmy tohto tvorcu vykazujú mnoho aspektov, určite však nie sú jednoznačné a majúce len jednu dejovú vrstvu. Tentoraz opätovne sledujeme klbko viacerých osudov a vzťahov, ktoré často prechádzajú až za hranicu bežnej vyhrotenosti, no neprechádzajú do sledu surového násilia, ktoré je prítomné v iných režisérových projektoch (trebárs výborný Adresát neznámy). Klietka je taktiež akýmsi mikrosvetom, v ktorom na nás číhajú prekvapivé scény, nechýba klasická drsná poetika a pár vynikajúcich kontrastov. Mužské postavy si príznačne priznávajú svoje zvieracie pudy, niektoré sú doslova stelesnením animálnosti, na druhej strane zvieratá sú vo filme bezbranné, potrebujúce ochranu (skvelá úvodná scéna s korytnačkou). Táto snímka možno nemá taký nekompromisný dopad na diváka, aký má Adresát neznámy, no absentuje v nej prílišná absurdita a namiesto nej poskytuje divákovi prijateľnejšie vyústenie s blahodárnou dávkou optimizmu.
Piraňa 3D (2010)
Chlapík obracajúci žalúdky všetkým dnešným konzervatívcom, ostentatívny hororový milovník a nadšenec z krajiny galského kohúta Alexandre Aja, prepol na vyššiu rýchlosť a po rozpačitých pohľadoch do Zrkadiel tentoraz prezentuje svoju variáciu na bezstarostnú letnú zábavu. Tento pojem je totiž v jeho najnovšom projekte primárnym, Piraňa je preslnením výletom do krajiny polonahých, natriasajúcich sa mladých tiel obidvoch pohlaví, ktoré bezmedzne holdujú diskotékovým radovánkach v bezprostrednej blízkosti miestneho jazera, ktoré ukrýva svojich svojských obyvateľov, ktorí taktiež enormne túžia po nekonečnej zábave s tým rozdielom, že ich ponímanie tohto výrazu sa o niekoľko milimetrov vychyľuje z intencií, v ktorých sa realizuje príslušník ľudského pokolenia. Bol som doslova zarazený, keď som zhliadol, akú lukratívnu deštrukciu ľudskej schránky si Alexandre dovolil ukázať pred zrakmi bezmocného, nepripraveného publika. Jeho najnovší počin je totiž jednoznačne tým najkrvavejším mainstreamovým filmom za veľmi dlhé obdobie, ktorý môže bežný divák vidieť v temnote kinosály. Treba však akceptovať, že Piraňa je hlavne luxusná splatterová zábava pre diváka, ktorý nerád zaťažuje nástroj na myslenie, produkt splodený v čisto hravom a zábavnom duchu, bez akejkoľvek serióznosti (očakávať od tohto filmu dusivú chladnosť európskej produkcie, ktorá bola v plnom rozsahu prítomná v Ajovej ešte domáckej Noci s nabrúsenou britvou by bola fatálna chyba). Zvrhlý milovník gore si príde na svoje hlavne v najlabužníckejšej druhej tretine filmu, ktorá by sa dala označiť za jednoliaty gore fest, ktorému predchádza mierne ťažkopádnejšia úvodná polhodinka a pokračuje záverečným vyústením, ktoré sa už naplno nesie v béčkovom duchu, tempo sa zvoľní a na rad sa dostane aj klasická hra na americké hrdinstvo s vrecom nútených klišé... Herecké obsadenie je v tomto prípade len okrajovou zložkou, najzaujímavejšie postavy (šialenec Christopher Lloyd a černoch, ktorého treba počúvať Ving Rhames) majú len pár scénok a zvyšok príliš nezaujme či dokonca otravuje (Jerry O'Connell). Napriek svojej neambicióznosti je Piraňa chutným sústom, v ktorom čaká milovníkov estetiky i jedna čisto umelecká scéna podfarbená tónmi z opery Léa Delibesa Lakmé.
Městečko Twin Peaks (TV seriál) (1990)
Jeden z najprepieranejších Lynchových projektov, seriálové Mestečko Twin Peaks, je unikátnou kolážou kontrastných impresií. David Lynch zrežíroval len zlomok epizód, preto treba akceptovať výrazný rozdiel v tempe i vyznení jednotlivých častí. Vrcholné okamihy projektu hladko prelínajú scény kryštalického desu s komickými a následne dramatickými sekvenciami, pričom atmosféru scénu už vopred naznačuje hudobný doprovod legendárneho Angela Badalamentiho. Seriálový úvod, pozostávajúci z pilotu a siedmych epizód prvej série, som vnímal ako akési oboznámenie sa s pravidla hry, ponor do malebného mestečka obkoleseného hustým lesným porastom, ktorý ukýva ťaživé, latentné zlo. Príchod druhej série už od prvej epizódy naplno rozplieta bizarné klbko vesmíru Davida Lyncha, ktorého bezhraničnosť sa naplno ukáže až v ukážkovo dokonalej poslednej epizóde. Rozmanitú hereckú zostavu skvostne ovláda jedna z najdokonalejších postáv v dejinách televíznej zábavy, Dale Cooper v podaní Kyla MacLachlana, ktorému vynikajúcim spôsobom sekunduje oblastný šerif Michaela Ontkeana. Pre seriál je príznačná jednoduchá typológia postáv – menej inteligentný zástupca šerifa dostávajúci sa do neustálych komických eskapád (Harry Goaz), excentrický podnikateľ (Richard Beymer), bezcharakterná mrcha (Piper Laurie) či moja druhá najobľúbenejšia postava po agentovi Cooperovi, James Hurley (James Marshall), rebelujúci melancholický mladík s rozorvanou, nestálou dušou. V seriály sú ich postavy vygradované do maximálnych emočných či komicko – absurdných rozmerov, aj napriek tomu, že vždy sledujeme len jednu konkrétnu oblasť ich životov, pracovnú alebo osobnú, výraznou premenou prechádza len minimum aktérov (pre príklad postava otca v podaní luxusného Raya Wisa), čo však v tomto prípade zázračne nevadí. Samozrejme, že Twin Peaks je primárne určený hlavne priaznivcom „inej“ zábavy, treba však rátať s faktom, že sa rozhodne nejedná o bezchybný produkt, niekoľko elementov v seriáli je nadbytočných, no najintenzívnejšie časti ponúkajú kvalitu, na ktorej si v rámci televíznych vôd vyláme naostrené tesáky takmer každý potenciálny konkurent.
Světla ramp (1952)
Tragikomický príbeh o citovom vzplanutí medzi starnúcim klaunom a mladou baletkou je komornou snímkou plnou nostalgie na dobu, v ktorej z filmových diel vyžarovala láska a spriaznenosť k remeslu, no v tomto prípade je celkové emocionálne vyznenie snímky zredukované minutážou, ktorú pán Chaplin citeľne prešvihol. 70%
Up in Smoke (1978)
Po dlhšej dobe som sa rozhodol zhliadnuť i čisto komediálny kúsok, no v tomto prípade som sa takmer vôbec nechytal. Jednoduchá story o dvoch huličochtivých indivíduách poskytuje okrem príjemného dobového soundtracku len minimum scénok, nútiacich ma k náznaku úsmevu. Druhá polovica filmu je už vyslovene nabitá nudou a čakanie na záver je nepríjemne zdĺhavé, no i tak si myslím, že tento film je lepšou variantou, ako väčšina súčasných filmov s témou marihuanového pokušenia, v ktorých dominuje iritujúca hip-hopová subkultúra.
Maratónec (1976)
I navzdory faktu, že mi v Maratóncovi výraznejšie prekážali dve dlhšie scény (úvodná automobilová roztržka medzi starčekmi a scéna zo židovskej štvrte v závere, kedy Olivierovu postavu v krátkom časovom rozpätí spoznávajú dvaja pamätníci hrôz z koncentračných táborov), môžem film smelo označiť za regulérnu žánrovú klasiku, ktorá ani po rokoch nestratila nič zo svojej pôsobivosti, na rozdiel od staršieho príspevku režiséra Schlesingera Midnight Cowboy, a i dnes si udržuje status snímky s maximálnym stupňom napätia a štandardne skvelými výkonmi hviezdnych aktérov, mužské oko poteší sympatická, predsa len, Švajčiarka Marthe Keller.
Smrtelná postel: Postel, která požírá (1977)
Sen natočiť si svoj vlastný filmový projekt sa splnil i pánovi Barrymu a ja som vďaka nemu videl jeden z najväčších a najhorších úletov svojho života. Infantilný amatérsky brak ma však totálne rozkúskoval scénou s rukami Williama Russa, ktorá bude určite doznievať veľmi dlhú dobu v duši každého odvážlivca, ktorý sa odhodlá zočiť túto snímku.
Fan, Der (1982)
Keď porovnám kontrast mojich slov s komentármi 2 užívateľov, nachádzajúcich sa podo mnou, sa cítim, akoby som zhliadol rozdielnu snímku. Der Fan je príbehom o osudovej fascinácii mladého dievčaťa popovým idolom. Námet ukrývajúci rozmanité možnosti realizácie však tvorcovia zakopali pod čiernu zem extrémne nudným spracovaním, v ktorom sú naťahované prázdne scény ďaleko nad únosnosťou bežného diváka – zábery, keď hlavná hrdinka už po niekoľký raz prichádza na poštu s nádejou, že obdrží list od svojho idolu, nie sú jediným exemplárnym dôkazom o veľmi chabom scenári filmu. Z veľmi širokého hľadiska by sa film dal zaradiť do škatuľky „poetický horor“, lenže v tomto prípadne poetická stránka filmu, teda väčšinová časť, prezentujúca vnútorné monológy ústrednej postavy, kĺže po povrchu a krásne nudí a taktiež neposkytuje výraznejšie ponorenie do sveta mladej dievčiny, ktorej život, rodinný, školský, okrajový výskyt opačného pohľadu (okrem spomínaného speváka), je zredukovaný do niekoľkých krátkych scén, ktoré svojou konštrukciou evokujú len okrajový materiál, slúžiaci na natiahnutie už tak riedkej story do celovečerných rozmerov. Hororová časť filmu, ktorá svojho času vzbudila pohoršenie, je obsiahnutá asi do záverečných 15 minút, no keď mám povedať pravdu, viac by ma dokázala zhnusiť v literárnej podobe. Kamera vo filme patrí medzi tie konzervatívnejšie a až na permanentne obnaženú mladučkú hlavnú predstaviteľku, nemá čím pobúriť. Určite treba vyzdvihnúť odvážny herecký výkon vtedy 17 ročnej Désirée Nosbusch, ktorá je vlastne jediným pozitívom celého diela. Predstaviteľ jej hudobného idolu má párkrát úprimne rozosmial svojou nemennou mimikou a pomalými, robotickými pohybmi. Na záver ešte poznamenám, že okrem jedinej scény, kedy sa hlavná hrdinka ocitá prvýkrát v Berlíne, je vo filme použitá otrasná popová hudba a týmto môžem svoju kritiku spečatiť a na film ľahko zabudnúť.
Srbský film (2010)
Srpski film je ďalší z rady súčasných európskych filmov, ktorý by si zaslúžil nálepku „len pre vybranú divácku obec“. Explicitne nezainteresovaný hororový analfabet totiž môže pocítiť pri a po sledovaní snímky minimálne intenzívne znechutenie z možnej varianty, že dej odohrávajúci sa vo filme by pokojne mohol byť realitou. Debutujúci režisér, scenárista a producent Srdjan Spasojevič totiž vytasil z rukáva mimoriadne znepokojivú exkurziu do zákulisia tvorby snuff filmov. Po technickej i hereckej stránke je film nečakane vycibrený, ústredné herecké duo skutočne hrá, kamera dodáva filmu mrazivo chladný nádych a zvolený hudobný doprovod v techno štýle sa do prostredia, v ktorom sa film odohráva, až prekvapivo bravúrne hodí. V záverečnej tretine filmu však prichádza zbesilý retrospektívny twist s pokrivkávajúcou logikou, ktorý vsádza na efektnú povrchnosť a celá atmosféra filmu vzápätí padá ako domček z kariet a ja som ostal unudene a bez záujmu vyčkávať na finále, ktorého vyústenie mi už bolo úplne ľahostajné, čo zamrzí, lebo karty boli rozdané na výbornú.
Pokušení svatého Toníka (2009)
Skutočne netuším, či som pri nejakom filme pocítil takú rôznorodú paletu pocitov ako pri mojom prvom stretnutí s estónskou kinematografiou. Akýsi hlbší zmysel sekvencií vo filme poznajú azda len sami tvorcovia, mne sa ho po prvom pozretí odhaliť určite nepodarilo, no celkové poňatie snímky na mňa zapôsobilo v nevídanej miere. To, do akej miery vo vás film vyvolá asociácie na iné kinematografické počiny, závisí len od rozsahu vašich filmových obzorov. Film, o ktorom sa ťažko píše, aby človek prezradil čo najmenej tajomstiev, ktoré skrýva, je pretkaný zmesou filozofických úvah, narážok na zväčša nezávislé trendy a autorských tvorcov (pri jednej scéne som si spomenul na Wendersove Nebo nad Berlínom), pripraví v záverečných minútach milé prekvapenie i pre priaznivcov brakovejšej formy kinematografie.
Můj svět (2003)
Životy samotárov, outsiderov, neviditeľných bytostí, obklopených jednotvárnosťou, z ktorej sa niektorí snažia vymaniť, iní si vybudovali svoj vlastný, nepreniknuteľný vnútorný svet, z ktorého nechcú, alebo majú strach, uniknúť. Harvey Pekar bol jedným z nich, jedným z nás, priemerným, nevýrazným a obyčajným, no dokázal niečo, čím si získal pozornosť a tisícky priaznivcov. Prekonal svoj tieň a unikol z bezodnej priepasti zabudnutia. Film, ktorý rozpráva jeho príbeh, je klasickou nezávislou, úprimnou vtipno-smutnou sondou do života Harveyho, plniaceho si svoj sen o úspechu na základe svojho jednoduchého, každodenného putovania po uličkách svojej existencie. No nejedná sa o klasicky poňatú biografiu, príjemným oživením klasickej schémy filmov o životnej dráhe jedného človeka je vizuálna stránka filmu priamo vychádzajúca a čerpajúca z Pekarovej komiksovej tvorby, čím vzniká veľmi originálny film-komiks, v ktorom nechýba ani reálna postava Harveyho Pekara. Postavy snímky sú príjemnou zmesou životných stroskotancov, hľadajúcich i prežívajúcich, ktorí sú však pre bežného diváka (mňa) oveľa lepšou a sympatickejšou variantou ako prototyp klasického nepremožiteľného hrdinu. American Splendor je film, ktorý najviac ocenia ľudia, netrpiaci fóbiou z vlastnej priemernosti, príbehom o človeku, ktorý na nej postavil piliere svojho úspechu.
Fine mrtve djevojke (2002)
Chabá ukážka dopadu susedského spolunažívania na balkánsky spôsob. Nekoná sa podrobná dramatická štúdia prehlbujúceho sa konfliktu ani napínavá psychologická hra na mačku a myš. Namiesto toho je film ukážkou natvrdlých figúrok, osadníkov ošarpanej bytovky, žijúcich absurdné príbehy svojich životných stereotypov. Film si bezstarostne rázuje žánrami a v konečnom dôsledku sa stáva nudnou komediálnou fraškou, ktorej ozvláštnením je iba načrtnutie lesbického vzťahu ústrednej hereckej dvojice. Vyostrenie deja v druhej polovici snímky je príjemným, no nestálym aspektom, ktorý v konečnom dôsledku len viacej podtrhuje žánrovú nevyjasnenosť príbehu. Divákovi, hľadajúcemu filmy obsahujúce bytový konflikt, odporúčam obzrieť sa po brilantnej Polanského štúdii paranoje Nájomník.
99 franků (2007)
Jan Kounen vizuálne experimentuje, pohráva sa s formou filmu a snaží sa predstaviť dynamickú snímku zo zákulisia reklamného biznisu. Pojem „snaží“ je v tom prípade úplne na mieste, vo filme je mnohokrát toľko energie až pôsobí únavne a samotné prostredie, v ktorom sa odohráva, je pre bežného konzumenta, ktorý sa o svet reklamy nezaujíma bližšie, vzdialené a málo atraktívne. Je to svet, v ktorom dominujú peniaze a jeho cynickí hrdinovia žijú svoje príbehy v maximálnom tempe, za doprovodu sexuálneho harašenia a drogových eskapád. Film ma iritoval na nervy lezúcim obsadením, hlavne hlavný hrdina, Jean Dujardin, je síce obstojný herec, no v tomto počine taktiež neuveriteľne otravný chlap, ktorý ničí akékoľvek Kounenove hrátky so štýlom či formou. Záverečné vyústenie, alebo ak chcete, alternatívne závery, sú primárne v druhom prípade veľmi hravo a originálne vymyslené, no negatívne dojmy z predchádzajúcich minút sa im už odčiniť nepodarí.
Moje levá noha (1989)
Príbeh írskeho umelca Christyho Browna bol pre mňa neznámym až do vizuálneho stretnutia s týmto filmom. Moja ľavá noha, jednoduchý no absolútne výstižný názov pre túto klasickú drámu o krutej hre ľudského osudu. Rozpráva príbeh Christyho, človeka – trpiteľa, fyzicky postihnutého a uväzneného vo svojom vnútri, žijúceho v prostej rodine, ktorú sužuje chudoba. Je to príbeh o boji človeka, boji, ktorý prebieha hlavne v jeho vnútri, o snahe nadviazať komunikáciu s okolím, ktoré je mnohokrát odmietavé a kruté ako Christyho otec. Dlhé roky väznenia vo vlastnom tele sa podpísali na Christyho správaní, jeho častej arogancii a neprimeranej konzumácii alkoholu a práve jeho nepredvídateľná povaha mi bránila vo výraznejšom ponorení sa do sveta hlavnej postavy. K Danielovmi výkonu sa netreba vôbec vyjadrovať, zaslúžený Oscar a absolútna oddanosť s postavou len potvrdzujú obrovskú profesionalitu tohto herca, no netreba zabúdať ani na skvelého Hugha O´Conora, hrajúceho mladého Christyho. Miernemu sklamaniu sa neubránim, okrem ukážkových hercov sa jedná o prakticky jednoduchý životopisný film, ktorému chýba pevnejšia režisérska ruka a pár minút naviac, ktoré by vytvorili menej skratkovitý obraz o hlavnej postave a hlavne preto považujem za najpôsobivejší film dvojice Sheridan – Day-Lewis dielo, ktoré vzniklo o štyri roky neskôr, úprimnú drámu In the Name of the Father, ktorej nechýba nič z toho, čo som hľadal v tomto príbehu.
Hanebný pancharti (2009)
Túto Quentinovu pochutinku som sledoval a tešil sa na ňu približne od roku 2005, kedy som čítal rozhovor s Michaelom Madsenom, vtedajším návštevníkom karlovarského filmového festivalu, v ktorom predostrel niekoľko informácii z chystaného projektu. V chystanom filme sa počítalo s Madsenom a Timom Rothom do hlavných úloh a taktiež sa pošuškávalo o obsadení Eddieho Murphyho a Adama Sandlera. Ubehlo pár rokov a Bastardi okupujú filmové plátna, no s úplne odlišnou hereckou zostavou a na mňa vplývajú značne rozpačito. Prvá kapitola rozžhavila moje očakávania na maximum, dlhá dialógová sekvencia zakončená explozívnou akciou je Tarantino v najlepšej forme. No s príchodom ďalších častí diela sa z filmu stáva, síce formálne zaujímavý, no predsa len pomerne nejednoznačný a zdĺhavý výtvor plný groteskného humoru. Tarantino tentoraz lepšie zvláda akciu, jej príchod na scénu je vždy nečakaný a krásne chladnokrvný, než dialógy a pri hereckom obsadení viac zaujmú nemeckí záporáci – skvostný Waltz, August Diehl, Sylvester Groth či francúzska kvetina Mélanie Laurent, než samotní Bastardi, ktorých vyskytovanie vo filme by sa rozhodne nedalo označiť za výrazné či robustné. QT je späť, pre niekoho vo veľkom štýle, mňa jeho výlet do čias druhej svetovej zabavil, no ani zďaleka nie tak, ako jeho staršie kúsky, každopádne, ak sa mu podarí zrealizovať čistokrvný western, ktorý sa spomína, určite si ho nenechám ujsť a dúfam, že pre notoricky známe hviezdy Pittovho kalibru sa v ňom už miesto neujde.