TheRoller

Am I a good person doing bad things or a bad person doing good things? Seriálová srdcovka, ktorú je nemožné neobľúbiť si.

Jediné, čo stavia Podozrivých na vyššiu úroveň od úplnej priemernosti sú vynikajúce herecké výkony a Spaceyho výstup líznutý genialitou. Ani ten scenár nie je až také svetoborné terno, ako je zväčša popisovaný. Takisto aj tá nečakaná, prekvapivá a stodvadsaťkrát meniaca sa pointa. Proste celé sa to akosi hrá na niečo viac, než to v skutočnosti je. 65%

Verím, že pre divákov v roku 1979 a najmä pre rodičov a priateľov našich škôl z vtedajšieho ČSSR to musela byť odzbrojujúca pálka na entú, ktorá im nejaký čas nedala spávať a keď sa ocitli sami na nejakom tmavom mieste, určite počuli "to, na čom sme boli v kine". Osobne som veľký posero, ktorý sa bál pri Vreskote a Psychu, zakrýval oči pri Saw a týždeň nespal kvôli Kruhu (s vypnutým telefónom), ale tu ma to nejako nechytilo. Predsa len, tá naša dnešná generácia skazená technológiami a násilím pumpovaným z každého média je o čosi odolnejšia ako tá fičiaca na Duran Duran (rok vzniku: 1979; ...). Označenie "horor" by som vyhodil úplne, ale zato thriller to bol slušný. Postupná čistka súdruhov, ktorá dnes už patrí k neprehliadnuteľnému klišé každého amerického teen-hororu, je pomerne dobrá a poskytuje ponaučenie, že na palubu kozmickej lode si treba vždy vziať psa a nikdy nie mačku. Na druhej strane, pred efektmi klobúk dolu. Najpamätnejším vzhľadom na "rok vzniku & zapôsobenie" je určite rozprávajúca hlava mimo tela. Kľúčovú rolu zohráva kamera, ktorá tvorí asi 83% atmosféry. Potom tu je na nervy hrajúca hudba a skvelí herci. Sigourney Weaver film pozdvihla minimálne o 1, ak nie o 1,253 hviezdičky. Potešila účasť obľúbenca Johna Hurta, aj keď to vzdal ako prvý... Záverečná scéna jeden na jedného je naozaj na vysokej úrovni, konečne poriadne zapracovali nervy a trochu sa aj zrýchlil dych. To však bolo všetko a keďže som očakával, že sa na to budem pozerať cez štrbiny prstov, ide o mierne sklamanie. Netreba však zabúdať na vyššie spomenuté okolnosti, brilantnú réžiu a (prelomové) triky. Ak by som to videl ako 14 ročný šrac, zaiste by sa mi v noci zaspávalo ťažšie. 75%

"Everybody's making money..." Pravidlo č. 1.: Zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať! Pravidlo č. 2.: Keď to praskne, zatĺkať ešte viac... Paradoxne, nedávno som sledoval jednu Quiz Show, v ktorej padla otázka: "Menujte herca, ktorý je zároveň režisérom." Odpovede, až na Eastwoodíka, si nepamätám. Viem však, že v tabuľke nebol Robert Redford. A veruže, mal byť! Skvelo nadhodené tempo, nadpriemerne rozpracovaná a prehľadne zobrazená hierarchia televíznej spoločnosti (pripomínalo Haileyho "Reportéra"). Za perfektnou réžiou vôbec nezaostávalo obsadenie, kde popri skvelo zvládnutej úlohe Turturra "pozornosť za každú cenu", žiari najmä brilantný Fiennes, ktorý si zaslúžil minimálne nominejšn. Ostatní, na čele s Morrowom, taktiež držia krok. Veľmi pekne spracovaná myšlienka toho, že aj keď máte eso v rukáve, vždy sa nájde niekto, kto má dve a že spravodlivosť nikdy neporazí moc a peniaze. Dick (vhodné meno...) o tom očividne nevedel a namiesto veľkého triumfu v podobe odhalenia "veľkých rýb" a ochranu "kamaráta", sa mu podaril presný opak. Najlepšie na tom je, že tak to skutočne chodí. Bolo to tak v 50. rokoch, je to tak teraz a bude to tak navždy. Vďaka pán Redford, ďalší dôkaz, že rok 1994 bol naozaj rok nás, Gigantov!

"I finished my play." Pôvodný komentár nebol podľa mojich predstáv. Nieže by tento bol, ale aspoň bude dlhší. Vlastne ani neviem, ako to všetko opísať. Ian McEwan stvoril jeden z najlepších a jednoznačne najdojímavejší príbeh, aký poznám. V skratke, čo sa mi na knihe páčilo a nepáčilo: Páčila sa mi celá prvá časť v Surrey - vo filme sú dve scény, ktoré sú zobrazené z dvoch pohľadov. V knihe je tak zobrazená celá časť. Veľmi sa mi páčili celkové opisy, najmä vnútorného rozpoloženia a pocitov - pri sledovaní filmu som mal pocit, že práve vďaka tejto stránke knihy chápem, a tým pádom si o to viac dokážem užiť, asi trikrát toľko (!), ako pri prvom pozretí bez prečítania knihy. Čo sa mi na knihe nepáčilo: zobrazenie druhej časti v tom, že to autor príliš rozťahoval - ako časť Robbieho (na druhú stranu to možno bolo aj dobré - opis neskutočne dlhej cesty, po ktorej kráčala celá armáda do Dunkerque, ktorý je vo filme úplne vynechaný, bol taký dlhý, až som mal pocit, že kráčam s nimi), tak časť Briony (opäť to malo z určitého pohľadu svoje čaro - McEwan dokonalo vystihol, zachytil a opísal to "ticho pred búrkou", keď sa nemocnica celá vyprázdnila a čakalo sa na najhoršie). Takže si vlastne tak trochu protirečím, ale jedna vec, ktorá sa mi na knihe naozaj nepáčila bolo takmer úplne vynechanie Cee, čo naštvalo o to viac, keď ju hrá Keirinka, resp. som mal pocit, že na základe knihy by to mal byť film v prvom rade o Briony, Robbiem a Cecelia by mala mať tak tri repliky. Možno to tak nie je, no mne to tak prišlo. Našťastie, a tým sa dostávam, čo sa mi páčilo a nepáčilo na filme, vo filme som tento pocit - takmer úplne vytesnenie Cee z deja - absolútne nemal. A to považujem za najväčšie pozitívum filmu. Ďalšie plus - dokonalé okresanie častí knihy, ktoré boli z 98% doplnkové, než podstatné (napr. vo filme mala Cee zelené šaty hneď a bolo to skvelé, v knihe, a to mi prišlo asi ako najzbytočnejšia časť knihy, si ich menila asi na 843 stranách..., už spomínaný príchod do Dunkerque, celková časť Briony v nemocnici). Na jednej strane to bolo skrátené na prijateľnú dĺžku, no na strane druhej nebolo vynechané nič podstatné. Z knihy mi fakt chýbala asi len jedna scéna - vynechanie chytania prasaťa v Dunkerque - čo je v porovnaní kniha/film až neuveriteľný výsledok. Veľa maličkostí z knihy, na prvý pohľad nepovšimnuteľných, majú do jednej miesto aj vo filme a aj keď sa v konečnom dôsledku film od knihy podstatne líši (finále sa zhoduje len myšlienkou), stále je to to isté. Neviem to dobre vyjadriť,ale ako dokonalo McEwan napísal knihu, tak dokonalo napísal Hampton scenár, a to mal asi o stokrát ťažšiu úlohu. Keira je neprekonateľná a prekrásna. James je pre mňa, aj vďaka tomuto výkonu, najlepší herec mladej generácie. Všetky tri Briony tvoria tri piliere filmu a držia ho neuveriteľne pevne. Kamera - jeden dlhý záber bez strihu v Dunkerque - neopísateľná, hudba geniálne premyslená do posledného tónu. Joe Wright - naňho nemám bohužiaľ slová - ak by som ho stretol, tak by som ho objal (a to som stále do Keiry) a ďakoval do odpadnutia. Kniha je vždy lepšia ako film, pretože dokáže vyjadriť to, čo film nedokáže. Má časť rozprávať o tom a rozpracovať to, na čo film čas nemá. Ja by som pokojne dokázal pozerať aj 7 hodinový film v tomto zložení, aby v tom bolo všetko, čo v knihe, ale nie je treba. Tento film je tak isto dobrý, ako kniha, podľa ktorej vznikol. Dokonca, čo je trochu paradox - je to tak dobre spracované ako celok - napísané, zahrané, zrežírované, nasnímané a ozvučené, že ak by mi niekto povedal, že najskôr bol natočený film a na základe jeho scenára bola napísaná kniha, ktorá obsahuje rozširujúci dej, tak by som tomu uveril. Až tak dobre je to natočené. Komplexne, prihliadajúc na každú jednu stránku, ide o najlepší film, aký som videl. Slovom, ak by kniha mala 100 strán, obsahujúc časti dokonalé (90 strán) a časi zbytočné (10 strán), tak film by z 10 zbytočných strán neobsahoval ani jeden jediný riadok t.j. ani sekundu (!), a z tých 90 dokonalých sa do filmu podarilo dostať 89 a pol strany. Nedokážem prestať žasnúť, ako niekto mohol dokázať tak ohromný výsledok. Za dve hodiny zobraziť knihu bez toho, aby to neubralo ani gram na celkovom dojme (to "dokonalé", čo chýba z knihy vo filme (pre tých, ktorý by ešte neboli stratení - tá polovica pomyselnej strany :) ) si film kompenzuje koncentráciou zvyšných skvelých momentov a vynecháva momenty nie tak podstatné a zaujímavé). Stále je toho ale strašne veľa, čo by sa dalo o Atonement ešte povedať a zaslúžilo by si byť povedané, vyjadrené - ako o knihe, tak o filme - ale už nenachádzam vhodné slová. Pri filme som pri prvom pozretí mal v oku slzu. Pri knihe som o pol tretej ráno, po dočítaní, plakal. Pri filme som pri druhom pozretí plakal ešte viac, ako pri knihe. Film mám rád ešte o to viac, že v ňom hrá moja najmilejšia herečka súčasnosti. Kúzelný zážitok, ku ktorému sa nedá nevrátiť - ako ku knihe, tak k filmu. A rovnako ako sa kniha zaradila medzi moje najobľúbenejšie, bolo by nefér, ak by tam tak nepatril aj film. " Nie je minúty, aby som na teba nemyslela. Milujem ťa. Počkám na teba. Vráť sa. Cee."

"But the little things that make me so happy. All I want to do is Live by the Sea." Popri tom všetkom, čo sa dá o neopakovateľnom a neprekonateľnom Oasis z mid 90's povedať, by som pripomenul jedno - Hlas Liama Gallaghera. V jednom "tu spend jor dejs in d SANŠJÁÁÁÁÁÁJN" sa skrýva viac energie, ako v 2 hodinových koncertoch ostatných umelcov, ktorí v tejto dobe pre Oasis jednoducho nepredstavovali konkurenciu. Nadchádzajúci (What's the Story) Morning Glory?, okrem iného Najlepší album za posledných 30 rokov (BRIT Awards 2010), je už debata na inú tému... Štúdiovo dokonalý, koncertne nedostihnuteľný, to je OASIS.

Kde bolo, tam bolo, na Olympe chlapík menom Michael Mann zorganizoval stretávku Bohov - Al Pacino a Robert De Niro, ktorí sú niečo ako Lennon/McCartney v hudbe - sólovo úžasní, spolu nikým neprekonateľní. Medzi pozvanými boli aj Val Kilmer, Ashley Judd, William Fichtner, Danny Trejo, Natalie Portman a veľa iných, ktorí ústrednej dvojici výborne sekundovali. Štýlové zbrane, štýlové akcie, ktorých počet mi však na danú stopáž tak celkom nestačil. 85%

Coenovci od úvodu zamiesili na slušný thriller, ktorý do bodky vystihoval pôvod tohto slova. Bardem s tou vzduchovou srandou fakt nemal chybu a všetko nasvedčovalo tomu, že ak nie celý film, tak minimálne on sa stane kultovou záležitosťou. Lenže postupne akoby mu v tej bombe dochádzala náplň. Hlavným kameňom úrazu je, že som očakával silný celok s hlbšou pointou a nedostal som ani jedno. Celok bol rozptýlený akoby na jednotlivé pasáže každého z ústrednej trojice a miestami sa zdalo, že tí páni sa vlastne ani nepoznajú a my sledujeme 3 rozdielne príbehy, ktoré nakoniec splynú. Keby aspoň to. Časť s Woodym Harrelsonom beriem ako totálne zbytočný výkrik do tmy, ktorý slúžil snáď len na zvýšenie Bardemovej štatistiky v kolónke "badass". A pointa? Scéna Jonesovej zastávky u starého krypla slúžila jedine na to, aby sme sa dozvedeli, čo to vlastne "Táto krajina nie je pre starých" znamená. Búračka - otvorená zlomenina - človek už čaká, že z druhého auta vybehne Tommy Lee a učiní spravodlivosti alebo niečo podobné, čo by dávalo zmysel. Nie. On si kúpi teplú košeľu od náhodne okoloidúceho a odkráča. A to je to, čo ma na celom filme naštvalo najviac. Maximálny počet šancí, ako sa stať kultovým boli majstrovsky zahodené. O konečnom výklade snov radšej pomlčím. Ono to vlastne okrem zvučných mien za kamerou, Javiera Bardema (osobitné miesto, zaslúžený Oscar - to najlepšie, čo film predviedol, aj keď konkurencia nebola až taká veľká...), tradične dobrého Jonesa a zopár efektných vrážd, bolo v celku o ničom. A k tomu to "nič" nedávalo žiaden zmysel. Čo si budem nahovárať, veľké sklamanie. Z môjho pohľadu ide o film, ktorý najväčšmi premrhal svoj potenciál a úvod dokázal, že bol obrovský. O to viac to zamrzí.

Človek, ktorý vás aj po rokoch od live vysielania prinúti robiť to, čo chce, je génius. Navyše všetky tie srandičky, pri ktorých sa dá báť a finále presne v Brownovom štýle "blow your mind"... slovami Derrena: "Som to najlepšie, čo postretlo televíziu od doby vynálezu krájaného chleba." A on v skutočnosti JE!

"Máte niečo s očami?" - "Áno, sú citlivé na otázky." Bravo, pán Hitchcock! Stretávam sa až s nezdravo veľkým počtom ľudí, ktorí si myslia, že biele kone sú len štvornohé slovinské lipicany. Odteraz s hrdosťou, bez akéhokoľvek vysvetľovania, odkazujem na tento film. Svižné, vtipné, napínavé. Kombinácia, ktorou sa nedá opovrhnúť. Scéna s čmeliakom uprostred ničoho je dokonalá! Cary Grant zas a znova ten najväčší Grand! Napriek tomu, bolo tam na mňa až príliš toho, čomu sa Hitch vo Vertigu majstrovsky vyhol - prehnaná romantika na úkor pasáží, kde sa ešte dalo pritlačiť na pílu a až prehappyendovaný záver. Preto "len" 4*.