TheRoller

"A woman never goes anywhere but the hospital without packing makeup, clothes, and jewelry." Hitchcockovská klasika, ktorá mi vôbec neprišla hitchcockovsky. Predpoklady boli sľubné - dobrá predloha a úžasné obsadenie. Stewart tradične vynikajúci. Grace, striedajúc šaty ako na prehliadke, neodolateľná. Čakal som ale viac. Najmä akcia a napätia bolo to, čo mi chýbalo. Aj metronóm udávajúci tempo pre Hitcha tak charakteristické bol tento raz nastavený až na neobvykle nízkej frekvencii. Vôbec sa netajím tým, že moderné spracovanie v podobe Disturbii ma zaujalo viac, až na obsadenie (tak, kto by prekonal duo Stewart & Kelly?), vo všetkých smeroch. Pre mňa zatiaľ najslabší počin od Hitchcocka, ktorý si nezachoval status perfektný, ale obmedzil sa na skromné “fajn“. Nebyť spomínanej dvojice a hlavne Grace, 4* by som dával len s ťažkým svedomím. /EDIT/: Po opätovnom pozretí a odstránení šošoviek kritika jedným poriadnym flashom z Jimmyho foťáku prehlasujem, že posledné dve tohto komentára nie sú pravdivé. To "fajn" nebolo vôbec skromné a tie 4* nie sú vôbec tak slabé, ako sa pôvodne zdali.

"Aké je to prekročiť osemdesiatku?" - "Dvakrát horšie ako prekročiť štyridsiatku." Nechápal som, prečo všetci hovoria, že ten film je krásny. Nič viac. Teraz už chápem. Ten film je KRÁSNY. Nič viac sa o ňom povedať ani nedá. Najkrajšie na tom je, že ten film je vlastne o ničom, a pritom toho toľko hovorí. Proste nádhera. A Henry Fonda - najkrajšia labutia pieseň, ocenená Oscarom. Presne tak, ako si to grand jeho formátu zaslúžil.

Too many "fucks" for one peace of shit. 75%

Širokospektrálne antibiotiká vo forme krátkometrážnych chuťoviek zlepených do filmu, v ktorom na každého zapôsobí aspoň niečo. Kvalitatívne sa pohybujú od úrovne WTF? (Porte de Choisy, Quartier de la Madeleine) cez priemerné kúsky (Montmartre, Quartier Latin, 14e arrondissement, Tour Eiffel, Le Marais, Pigalle, Quartier des Enfants Rouges), nadpriemerné (Quais de Seine, Tuileries, Parc Monceau) až po 5 hviezdičkové bomby (Loin du 16éme, Bastille, Place des Victoires, Père-Lachaise, Place des fêtes a Faubourg Saint-Denis). Najpôsobivejší príbeh: Place des fêtes. Najlepší herecký výkon: Juliette Binoche (Place des Victoires), Natalie Portman (Faubourg Saint-Denis). Ako celok to zapísalo na slušné 4*. Paríž naozaj milujem!

Jednoduchý námet predvedený na geniálnej úrovni. 1. séria: Prvá polovica bezchybná. Počas celej sérii (seriálu) som pociťoval neskutočné napätie a ak by som mal čakať na každú epizódu týždeň a viac, pravdepodobne by to môj myokard nezvládol. Druhá polovica poľavila najmä v dovtedy skvelých flashbackoch. Záver bol ako sa patrí, napínavý jak prase. Po technickej stránke mi v seriály ohromne chýbajú zvieratá. Okrem diviakov, rýb, ľadových medveďov a psa Vincenta sa toho veľa neukáže. Vlastne nič. Po vtákoch a hadoch charakteristických pre tropické podnebie ani stopy a aj keď je na tomto ostrove možné všetko, keď už sú tu obyčajné diviaky, majú tu byť aj obyčajné vtáky. 2. séria: Točilo sa to stále dokola, stále okolo toho istého. A ešte k tomu bola hlavná téma tejto série takou veľkou odbočkou od tej pôvodnej, až som mal miestami pocit, že autori písali scenár v štýle surrealistického prvku ‘automatizované písanie‘ – bez rozmýšľania, to čo ich napadlo. To sa odzrkadlilo na celkovej kvalite a tie nešťastné Hurleyho čísla sa dali využiť oveľa lepšie. Poľavili aj flashbacky a epizóda, v ktorej sa za 42 minút ukázal priebeh celej prvej série z druhého pohľadu ma umrtvila. Napínavé ukončenia jednotlivých častí s nutkaním ihneď si pustiť tú ďalšiu sa objavili až na konci série, čo je asi najväčšia škoda. K tomu všetkému to začína byť také, nejaké... civilizované. Seriál si však napriek maximálnemu odklonu od tém a ostatných múch drží akú- takú úroveň. 3. séria: dokopy sa nedozvedáme nič nové, len že Stratení sú čím ďalej, tým menej stratení... 4. séria Stratení definitívne nie sú stratení. Pôvodná myšlienka z prvej a z druhej série je navždy pochovaná a ústredný motív série tretej to taktiež len nesmelo obtrelo. Nespočetné množstvo nelogických situácii, konaní a nadväzností. Napriek tomu seriál stále drží akú - takú emóciu a časť Paralelné svety bola pre mňa tou najlepšou zo všetkých sérii. 5. séria stále rozpozeraná (už asi pol roka) a nie a nie to dokopať ...

"Existuje peklo?" - "Je ich niekoľko. Tvoja trieda je jedným z nich." Tak toto bola silná káva. Love and Other Impossibru Pursuits je podľa mňa film, ktorý buď zaujme, pohltí a zanechá stopu, alebo prekročí rámec uveriteľnosti a začne liezť na nervy. Ďakujem vyššej filmovej moci, že ma Triediaci klobúk tento krát zaradil do prvej skupiny. Motto filmu znie "Na pokakaného aj záchod padne" a ja som úprimne rád, že v tomto filme bola pokakaná Natalie Portman. "Takto dobre Natalie ešte nehrala," povedal som si po Black Swan. "Tu bola taktiež perfektná," usúdil som pri Garden State a Brothers. Po Love and Other Impossible Pursuits prehlasujem, že tak ako Al Pacino je herecký Boh, Natalie Portman je Bohyňa. Tomuto koncertu prekrásnej hereckej virtuózky by som dal plné hodnotenie už len kvôli nej, aj keby to bol úplný prepadák, v ktorom je zvyšok hercov totálne nemožný, príbeh nestojí za nič a hudba je hrozná. Lenže ani jedno z toho nie je pravda. Lisa Kudrow mi dokázala, že nie je len pošahanou Priateľkou. Scott Cohen mi pripadal ako najslabší článok, ale nebol vyslovene zlý. Dokonca aj ten malý chalan zaujal. Príbeh bol až prekvapivo silný, najmä z hľadiska emocionálneho dopadu. Najviac oceňujem vsunutie viacerých situácii, ktoré mi vyčarili úsmev napriek celkovej pochmúrnej atmosfére. Viacero existenciálnych otázok z bežného života, ktoré dostávajú svoj priestor a v závere nie sú odbité a stlačené do malého priestoru na úkor dákej zbytočnosti. Milujem filmy, ktoré majú najsilnejšie závery a tento je jedným z nich. V okamihu, keď som si povedal, že soundtrack je nejaký diétny, začala hrať perfektná Adele a od tohto momentu až po záverečné titulky to bolo proste dokonalé. Nedá mi ešte raz nespomenúť brilantný výkon Natalie v tak ťažkej roli. Bola jednoducho úžasná a som presvedčený, že žiadna iná herečka by to nezvládla lepšie (a už vonkoncom nie Jennifer Lopez). Zároveň sa pre mňa Natalie touto rolou stáva najlepšou žijúcou herečkou (sorry Jodie, je to tak). Film, z ktorého napriek jeho téme sála život. Taký, aký je a akým sa vždy môže stať. 100% P.S.: Odporúčam pozrieť v origináli a hlavne v HD (hrá tam jedna krásna baba).

"He's my brother!" Nebudem klamať sám seba, očakávania opäť prevýšili realitu. Prvú hodinu to bol v podstate Pearl Harbor ako cez kopirák (aj keď ide o remake, originál som nevidel), len do toho boli zapletené aj deti, dokonca dve milé dievčatká, pomocou ktorých sa snažil režisér žmýkať aj to, čo sa nedalo. Od priemerného Harboru sa Brothers (našťastie) líšia kvalitnejším obsadením, do ktorého mi však spadá “len“ Jake Gyllenhaal a Natalie Portman. Tobey Maguire pre mňa zostal v spidermanovskom kŕči a keď sa už zdalo, že je to preč (scény v Afganistane), pokazil to záverečnou scénou v kuchyni, kde som mu neuveril ani to, že vie poriadne zakričať. Na druhej strane, kým Harbor sa snažil byť vojenským veľkofilmom, tu išlo skôr o existenciálnu drámu, ktorou si americkí vlastenci potrebujú dokázať, že oni nie sú tí zlí. Za daných okolností je to však menšie zlo. Od afganskej scény "kill or die instead" to konečne naberie vlastný smer, ale aj tak to nie je ono a času na nápravu už veľa nezostáva. Karmu po hereckej stránke vyvážila najmä Natalie, ktorá sa touto cestou stáva oficiálne žijúcim snom. Ak som pri Pearl Harbor za akčné scény dal slabé 4*, tu už len kvôli jej výkonu (a, samozrejme, to, že na vzhľade nezáleží hovoria len škaredí ľudia, takže aj kvôli výzoru) nemôžem dať menej. Mám však strach, že bez nej a bez Newmanovej hudby by film len ťažko naškriabal na 3*.

Musíme si pomáhať je asi najvýstižnejší názov filmu vôbec. S tým označením (čierna) komédia by som veľmi šetril. Pozoruhodný príbeh s kvalitným obsadením, od Polívku, cez Dušeka a Šiškovú až po Hubu a Kodeta (ten toho zase toľko nepredviedol). To sa však nedá povedať o Kassaiovi, ktorý tomu ako slovenský Maďar hrajúci českého žida veľa nedal. Kolegovia mu však pomohli a spolu s kvalitnou réžiou a kamerou z toho vznikol počin, za ktorý sa nielen netreba hanbiť, ale ho aj bez hanby odporučiť.

"This is the point in the conversation where you offer me a ride home." Úvodom by som chcel originálne poznamenať, že soundtrack bol geniálny (zaslúžená Grammy). Už od začiatku mi bolo jasné, že film, v ktorom hrá Don't Panic od Coldplay nemôže byť zlý. A nebol. Dlho sa mi nestalo, že by som počas celého trvania nejakého kultúrneho zážitku nevedel zotrieť z tváre úsmev ako čerstvo nabotoxovaná Nicole Kidman. Naposledy snáď pri Hlave XXII (kniha!). Zach Braff si úžasne napísal, kvalitne zrežíroval a popri tom aj brilantne zahral hlavnú úlohu vo filme, ktorý je tak trochu iný. Aspoň z môjho pohľadu. Na priblíženie mi ľubozvučná materčina jednoducho nestačí, pretože tento film bol WEIRD (čítam zreteľne, nahlas, s prehnaným americkým prízvukom). Zároveň je to však neskutočne pôsobivý, emotívne sugestívny a nepopísateľným spôsobom skvelý film. Na tom má veľkú zásluhu Natalie Portman, ktorá nielen ukazuje a dokazuje herecký vrchol tejto planétky, ale s jej odzbrojujúcim úsmevom proste nemáte šancu neusmiať sa tiež (tým pádom by som to mal odporučiť mojej učiteľke fyziky). Aby som ešte trošku zatrapošil s angličtinou (darmo, vplyv z okolia je obrovský), tak film nezostal len WEIRD, ale s Natalie na čele sa stal neodolateľne CUTE (výrazné ju: ) a FUNNY (just funny). Každý si v ňom našiel niečo, čo ho chytilo za myokard (snáď nie infarkt, cintorín na Natálkinej záhrade vyzeral dosť plný) a v tejto chvíli mi už nenapadajú žiadne ďalšie nezmyselné vety a prirovnania. Proste neviem na jeden dych vypľuť všetky tie krásne pocity, ktoré to za sebou nechalo a k tomu všetkému sa stále usmievam. Už teraz sa teším na druhé pozretie.

"So here's me in the club playing Humphrey Bogart." ...slová stále neprichádzajú. Čo vyzdvihnúť skôr? Prepracovanú réžiu De Palma? Seana Penna za najlepšiu vedľajšiu postavu, akú som kedy videl? Alebo Al Pacina za to, že kým doteraz bol pre mňa hereckým polobohom, tak teraz je plnohodnotný BOH ? Milujem ten 5* pocit, ktorý mi u výnimočných filmov preletí žalúdkom a sťaží dýchanie. Tu sa dostavil v plnej sile a vo forme "a fucking bullet". A ako by toho bolo málo, oni tam dajú Cockera. Ďakujem Bohu ( ou, prepáč Al Pacino), teda, myslel som Patrickovi Doyle, že sa mi už beztak dokonalá You are so beautiful bude navždy spájať s tak kvalitným filmom. 100%