Anderton

Pre mňa prvý dobrý Piatok trinásteho. Niežeby šlo o bohvieaký zázrak, avšak po klesajúcej kvalite sequelov, pričom ani pôvodný film nebol výnimočný slasher, je finálna kapitola príjemným prekvapením. Tých logických nezmyslov je tu menej ako obvykle, ale to môže byť aj subjektívny dojem. Samozrejme si uvedomujem, že tá skriňa sa dala posunúť pred celé dvere. Štvrtá hviezda za veľmi pekné ženské osadenstvo, asi sa vyberalo zo stredoškolských súťaží krásy. Sem ale nerátam stopárku z úvodu. 70%

Sahara bola svojho času komerčné aj kritické sklamanie a vidieť ju takmer dve dekády po premiére tým pádom už nevyvoláva žiadne očakávania. No a svojim spôsobom sa tento film dá užiť, i keď si tvorcovia neustále pod sebou pília konár a tým pádom ide skôr o guilty pleasure. Na jednej strane vážny vojnový film (stále sa strieľa zo samopalov, umierajú obľúbenci hlavných postáv), na druhej nereálna akcia ako z najväčšieho béčka, kde treba vyzdvihnúť asi dnes už nechcene legendárnu scénu so studňou. No a k tomu pokusy o humor, ktoré sú skoro vždy úplne mimo. Podobný prístup funguje snáď len v Indiana Jonesovi, ale tam sme neriešili súčasnú politickú situáciu v Afrike a hromadné umieranie obyvateľstva na mor. Obávam sa, že jasno v tom, čo chceli priniesť do kín, nemali ani scenáristi, ani režisér a ani producenti.

Životopisný film koncipovaný ako psychologická dráma, ktorá sa úspešne dostáva do mysle a pocitov hlavnej postavy, spisovateľky Violette Leduc. Taktiež spoznávame dostatočne aj Simone de Beauviorovú a okrem dobre napísaného scenára stoja za spokojnosťou aj obe herečky. Problém tak mám skôr s celkový, až príliš chladným vyznením snímky. Prázdne priestory sú síce odrazom osamelosti a stratenosti ústrednej hrdinky, avšak nejaká tá scéna plného trhu, či akéhokoľvek dôkazu o tom, že v meste žije viac postáv ako (okrem Violette) iba dôležité vedľajšie postavy, by film výrazne oživilo. 70%

Screwballová konverzačka obalená v stokrát ohranej westernovej schéme. A vôbec to nevadí, práve naopak, tento mix funguje skvele. Je to ale viac o chémii medzi Wayneom a Hepburnovou než o napísaných dialógoch. Tie sú vtipné iba občas a tak mám dojem, že pre túto dvojicu špeciálne sa dali ešte viac prepracovať. Kameramanská práca vynikne najmä pri finále na rieke a nakoniec mi tak Rooster Cogburn viac pripomenul Africkú kráľovnú než ľubovoľný western s podobnou zápletkou. No a Wayne je tu kamarát s Indiánom, ktorý mu ale prezradí veľké tajomstvo, že aj Indiánky sú presne také isté ako biele ženy. Tiež chcú zmeniť svojich mužov. 70%

Asi dôkaz, že dnes vďaka internetu dokáže byť hviezda aj ten najväčší primitív. Možno ním Kazma v skutočnosti nie je, ale vzhľadom na to, že prioritou scenára je čo najviac použiť slovo "píčo" a padajú hlášky typu "klín rozmrdané kundy" alebo tak nejak, tak si nič iné nemám dôvod myslieť. Scenár bohužiaľ nedokáže využiť prekážky, ktoré stavia skupinke do cesty. Z momentov, keď je vyhlásený lockdown alebo deti prídu nečakane do cirkusu, by skúsení scenáristi dokázali vyťažiť vtipné scény, avšak pre Kazmu a Kolečka ide len o to, aby tu nejaké prekážky boli a ďalšia "píča" sa postará o kvázi humor. Dve hviezdy za kvalitnú kameru, strih a zvuk.

Rutinne nakrútený triler s výrazne amorálnymi a nie príliš sympatickými postavami. Bohužiaľ sa z tohto netradičného prístupu dalo vyťažiť viac, občas máme totiž dojem, že by sme mali podľa scenáristov s hlavnou postavou sympatizovať. Každý tu má to svoje, čím ohúri aj svoje morálne pokrútené okolie a to sa občas nestačí diviť. Viac sa nakoniec hrá o to, kto čo ako zinscenoval a ako sa podarí oklamať diváka, než o psychológiu postáv a vzťahy medzi nimi, čo je trochu škoda. Ale vyústenie prekvapí, pokiaľ si nebudete robiť priebežné teórie. Ale tie si robievame pri napínavejších a lepších filmoch.

Podľa ohlasov som očakával skôr žánrový a chaotický mišmaš, naopak Archive 81 je veľmi prehľadne a sústredene prerozprávaným seriálom. Dôraz je kladený na hutnú atmosféru, postupné odkrývanie záhad a civilné herecké výkony. Nakoniec tá atmosféra mohla byť ešte hutnejšia, odpovede na otázky si častokrát dokážeme domyslieť aj sami, ale herci sa sem typologicky hodia. Mamoudou Athie je sympaťák, rovnako aj Dina Shihabi. Spomeniete si na rôzne filmové a seriálové predobrazy, ja by som to zhrnul tak, akoby sa tvorcovia Dark či Dark Castle rozhodli nakrútiť vlastnú verziu Stranger Things. Rebecca Sonnenshine je šikovná tvorkyňa, ale asi si aj sama uvedomuje, že jej seriál nie je pre každého.

Ako sa dalo čakať, z roku 1924 sa dostávame do roku 1994, aby sme uzavreli príbeh Melody. V podstate sa dozvedáme to, čo sme si už domysleli, avšak to poriadne finále začne až v druhej polovici. Netreba sa báť, skutočne sa pozrieme do druhého sveta a ten, celkom prekvapivo, ale logicky, nie je žiadnym fikčným svetom plným trikových orgií. Predsa len nie sme v Stranger Things (ktoré mám ale veľmi rád), ale v ich dospelejšej verzii. I keď tá nie je lepšia. Záver prekvapil, síce ide o cliffhanger pre druhú sériu, ktorá ale nutne prísť nemusí.

Celkový obraz sa v predposlednej epizóde začína skladať do seba prostredníctvom výletu do ďalekej minulosti. Máme tu tak nakoniec tri dôležité dejové línie, všetko je zatiaľ zrozumiteľné, pochopiteľné a pomalé tempo hutnej atmosfére sluší. Asi sa rok 1924 dal predsa len stvárniť ešte "hutnejšie", po trochu nepresvedčivom večierku sa ale ocitáme na obetnej seanse a tá stojí za to.

V Kruhu sa toho dosť vysvetlí, respektíve jedna postava sa rozhodne rozpovedať Melody celý mysteriózny príbeh, ktorému sa však ťažko verí. O čo v skutočnosti kráča sa prostredníctvom videí, v ktorých sa dozvedá pravdu Melody, dozvedá aj Dan a začnú sa mu diať veľmi divné veci, až máte dojem, že ste sa náhle ocitli v Stranger Things. Opäť je ale druhá polovica lepšia než tá prvá, čo je signifikantné pre celý seriál.