HellsAngel

Nádherná rozprávka, prekypujúca povestnou burtonovskou atmosférou. Krásna animácia, vypiplané dialógy a fantastická výprava spolu nechali vzniknúť nezabudnuteľnému príbehu, ktorému každý musí odpustiť jeho gýčovosť.

Kubo a kúzelný meč je jednoducho...kúzelný. Prekrásny dojímavý príbeh o putovaní jedného malého chlapca je privedený k životu nádhernou animáciou, poskytujúcou tomuto dielu značnú dávku originality a možnosť odlíšiť sa od tradičnej animovanej produkcie. Ďalšou vecou je aj nie úplne tradičný prístup k príbehu - nájdeme tu sem a tam nejaký ten vtípek, no alfou a omegou je hra na city, dojemnosť a výpravnosť dobrodružného putovania spolu s osudmi jednotlivých postáv. Škoda len, že príbeh nie je trochu viac sofistikovaný a jednotlivé scény tvoria len kulisu pre emocionálne vypäté situácie. Nebyť toho, dal by som bez mrknutia oka 5*, no bohužiaľ. Ale aby som bol férový, práve na poli emócii to boduje na plnej čiare a ja som si to aj napriek všetkému náramne vychutnal. Niečo podobné som naposledy cítil pri Ceste do fantázie, a aj keď to samozrejme nedosahuje rovnakej úrovne, už len samotné prirovnanie k tejto legende je známkou nespornej kvality.

Nečakal som, že ostanem v mnohých momentoch reálne prekvapený. Film sa s divákom hrá veľmi príjemným spôsobom, zároveň ale nezlyháva v následnom vysvetlení. A to je v tomto žánri dôležité. Pripočítajte si k tomu sympatické herecké obsadenie (pre dámy rovnako ako aj pre pánov) a dostanete nadštandardnú hollywoodsku jednohubku, ktorá si na tých 100 minút získa vašu pozornosť.

Jeden z najlepších animákov, aké som za posledné roky videl (možno jeden z najlepších celkovo). Nádherne vytvorený svet preplnený množstvom odkazov. Roztomilé krimi s humorom, ktorý ozaj funguje, pobaví všetky vekové skupiny a pri tom všetkom zvláda ešte jemne načrtnúť vážnu tému predsudkov a rasovej diskriminácie (i keď povedzme si úprimne, robí to infantilne ako každý animák) Čo viac chcieť? Zábava zaručená!

Masterpiece! Vizuálne úchvatné dielo, ktoré s neskrývanou surovosťou a brutalitou zobrazuje posledné hodiny Krista. Že to nepracuje s postavami? S ich vývojom a vzťahmi medzi nimi? A je to ozaj nutné? Každé malé dieťa pozná tento príbeh. Gibson vzal do ruky Bibliu a natočil to 1:1 podľa predlohy so všetkými slovnými formulkami a dokonca aj v originálnom jazyku. Takúto poctivú filmársku prácu treba oceniť. Jeho vízia a odvaha nechala vzniknúť tomuto jedinečnému počinu, ktorý po remeselnej stránke musí zaujať aj ateistu.

Konečne dráma, ktorá sa na nič nehraje a rozpráva svoj príbeh bez toho, aby musela tlačiť na pílu. Pritom ale vyvolá oveľa hlbšie emócie, ako všetky tie takzvané "oscarovky", ktoré len prvoplánovo používajú čo najkontroverznejšiu možnú tému, aby zaujali. Tí z vás, ktorí očakávajú právnické kľučky a súdne prestrelky budú mierne sklamaní, Sudca je totiž primárne komornou sondou vzťahu otca a syna. Stopáž, ktorá sa na prvý pohľad môže zdať prestrelenou, je adekvátne využitá presne do takej miery, aby sa diváci nezačali nudiť. Herecké výkony ani nepotrebujú komentár, nakoľko sú prvotriedne. Možno zamrzí absencia výraznejších hudobných motívov, no to je iba detail. Vrelo odporúčam.

Po BvS sa štúdio vôbec nepoučilo, opäť zasiahlo do tvorivého procesu viac ako by bolo zdravé a tu máme výsledok. Suicide Squad tak trpí na očividné vystrihnutie množstva materiálu, dôsledkom čoho príbeh v niektorých momentoch jednoducho nedáva zmysel a nedovolí každému charakteru sa naplno rozvinúť. Určitú rolu v tom zohráva aj plytké uchopenie predlohy – postavy chodia kade-tade, no v podstate iba naťahujú čas, než sa dostanú do finálnej konfrontácie. Väčšinu negatív sa tvorcom darí celkom slušne zakrývať cool štylizáciou, podareným humorom, skvelou hudbou a úžasnými kostýmami, čo ale funguje menej s každým ďalším pozretím. Herecké osadenstvo odviedlo prvotriednu prácu, mierne ale vyčnieva Margot Robbie so svojou šialene sexi Harley (odteraz bude v mokrých snoch nejedného mladíka), spolu s Willom Smithom a jeho stvárnením cynického, no sympatického Deadshota. A netreba zabudnúť ani na Jareda Leta, ktorý viac ako dôstojne prevzal žezlo od kráľa (Heath Ledger) a stal sa novým princom (spolu s Jackom Nicholsonom). Jeho Joker je geniálny vlastným unikátnym spôsobom a rýchlo sa dostane pod kožu (preto nechápem kritiku na jeho výkon). O koľko zaujímavejší film by to bol, ak by ako hlavný záporák figuroval on a nie nejaká tuctová digitálna bosorka, kontrolujúca armádu ešte tuctovejších digitálnych kreatúr. DC opäť nenaplnilo potenciál, no pre fanúšikov ide o zárez, ktorý si nemôžu nechať ujsť.

Pôvodne boli moje očakávania obrovské, avšak nešťastná reklamná kampaň Warnerov ich kompletne zabila a nastúpil chladný skepticizmus. Po premiére tak len sucho konštatujem, že to nie je vyslovene prúser. Snyder má nepochybne jasnú víziu a usiluje sa ju v rámci určitých limitácií napratať do stráviteľnej snímky, robí to ale spôsobom, ktorý výrazne pokrivkáva. Napríklad taký úvod je skutočné výborný a prepojenie s udalosťami Man of Steel si zaslúži jednotku s hviezdičkou, no sľubne načrtnutý príbeh sa veľmi rýchlo začne nepríjemne trieštiť, v dôsledku čoho divácka pozornosť neustále preskakuje medzi hlavnými protagonistami a ďalšími pre dej kľúčovými postavami. Ak je to spôsobené zásahmi štúdiových „kravaťákov“, v poriadku, no Snyder mal lepšie zvážiť, čo hodiť do koša a čo v snímke ponechať. Je pre mňa nepochopiteľné, že musíme sledovať de facto úplne zbytočné, i keď vizuálne krásne snové sekvencie, no chýbajú nám scény, ktoré by lepšie vysvetlili motivácie postáv a dali tomuto okázalému teátru hlbší zmysel. „Martha moment“ je kapitola sama o sebe, a aj keď rozumiem, čo sa tým autori snažili povedať, jednoducho im to nezhltnem aj s navijakom. Predigitalizovaný záver s tuctovým Doomsdayom a snahou natlačiť do filmu vtipné hlášky po vzore Marvelu definitívne pochovávajú akékoľvek tvorcovské ambície dostať sa do spoločnosti vyzretých komiksoviek. Supermanova obeta ma síce nenechala chladným, no to nestačí. Aby ale išlo o vyvážený pohľad na vec, chcem pochváliť Bena Afflecka ako Batmana (rola mu sedí ako uliata) a Wonder Woman v podaní Gal Gadot. Prekvapivo som nemal problém ani s Eisenbergovým Luthorom – áno, je to iná postava, než ju poznáme z predlohy, no bola to zaujímavé a hlavne dobre zahrané. Po vizuálnej stránke tomu s výnimkou generického prostredia záverečnej bitky veľmi nemám čo vytknúť. Vo výsledku sme tak dostali nie práve ideálne zostrihaný, no vizuálne skvostný geekovský zážitok, ktorý si fanúšikov nepochybne nájde, no ak by využil látku na 100 %, kvalitatívne by sa posunul o dve triedy vyššie.

Žiadny kúzelník sa neuživí, ak bude dookola ukazovať tie isté triky. Druhé dejstvo Podfukárov nielenže neprináša nič nové, ono to dokonca oproti jednotke aj stráca dych a presúva sa do nižšej ligy. Pár zaujímavých momentov a jedno efektné (no predvídateľné) odhalenie neutiahnu celý film. Plus finálny zvrat nechá človeka dosť chladným.

Nech sa na to pozerám z akejkoľvek strany, toto pre mňa nie je rýzdi a čistokrvný Tarantino so všetkým, čo k tomu patrí. Prvky zdobiace jeho tvorbu v prípade Jackie Brownovej nefungujú na výbornú, tak ako zvyčajne. Problém nie je v tom, že to je iné, Quentin experimentuje neustále. Dej ale tentokrát nemá tú jeho povestnú ľahkosť, chýba tá legendárna esencia robiaca z každej scény perlu. Nikto ale nemôže povedať, že by išlo o zlý film. Jackie Brownová má svoje kúzlo a rozhodne si získala svojich fanúšikov. No mne osobne veľmi nesadla, čo sa mi pri tarantinovke stalo po prvý krát.