Médium

Tak som po takmer dvoch desaťročiach od Shutteru videl nový film Banjonga Pisanthanakuna. Pôvodne som jeho thajsko-kórejskému hororu chcel dať len 3*, ale veľkolepé finále ma usvedčilo v tom, že veľmi dobre od samého začiatku vedel, čo chce dosiahnuť a ako najlepšie na to. Všetko tomu podriadil, vrátane miestami možno až príliš pomalého rozprávania (film má viac ako dve hodiny). On sa však v skutočnosti musel zastaviť. Pri postavách. Pri dialógoch. Pri scénach, ktoré zdanlivo nie sú dôležité. Kebyže to neurobí, nefungovalo by to. On to ale urobil. Preto to funguje. Finále je monštruózne. Čiastočne mi pripomenulo kraťas Safe Haven. A to už je vážne čo povedať. Filmy o posadnutí nie sú moja šálka kávy, pozriem si ich, ale spravidla ich nehodnotím ako geniálne počiny, ale toto ma oslovilo, bolo to silné. Nie málo tomu dodáva i exotické prostredie, ktoré je pre našinca originálne. Takže 4* možno nie sú až také stopercentne čisté, ale 3* by boli málo. (08.01.2022)

Šamanské rituály a snaha o exorcizmus v zapadnutej thajskej dedinke, kde mladé dievča posadol démon, a zatiaľ čo sa film rozbieha pomaly a vyše hodinu vykresľuje stupňujúcu sa agresivitu hlavnej hrdinky, v záverečných minútach teda neostane kameň na kameni a zvrtne sa to vo fajnový akčný masaker. Pomaly mi to pripomínalo REC v ázijskom štýle. V amerických hororoch to funguje jednoducho: Príde priblblý farárik s krížmi a svätenou vodou, šup šup, a démon je väčšinou fuč. Lenže keď niekoho posadne taký poriadne nasraný thajský, až také ľahké to nebude, a aspoň sa presvedčíme, že všetky rituály sú úplne na prd. Povedzme, že sa povznesiem nad nejakými nelogickosťami typu “nechajme holčinu kľudne behať po dome s kamerami, nech nám unesie decko či zožerie psa, však nič hrozné sa nedeje“, lebo v Ázii tento rok dokopy nič nevzniklo a okrem veľmi nádejného „The Sadness“ vlastne ani nič neočakávam. Technická stránka je ale rozhodne brilantná, film navyše dokáže upútať pekným prostredím a stále intenzívnejším napätím. Nezvyknem fandiť hororom dlhším ako dve hodiny, ale pokiaľ má stále čo ponúknuť a dokonca mám pocit, že ubehol celkom rýchlo, nemám dôvod sa sťažovať. (19.09.2021)

Najlepší thajský hororový režisér Banjong Pisanthanakun (niežeby tá konkurencia bola v Thajsku akokoľvek veľká) sa po 8 rokoch vrátil k žánru horor a moje očakávania boli vskutku obrovské. Čo iného čakať od režiséra aj mimo Thajska kultových snímkov ako Shutter alebo môj obľúbený Alone. Namiesto klasickej thajskej duchariny však tentoraz dostávame possession horror natočený ako found footage ... a za seba musím povedať, že som čakal rozhodne viac. Prostredie thajských pralesov síce dokáže stále zaujať, no najväčším problémom tu je prestrelená 130 minútová stopáž. Áno, to čo sa deje v The Medium poslednú pol hodinu sú skutočne výživné hororové jatka, ktoré dajú spomenúť na to najlepšie čo sa v tomto hororovom subžánri urodilo. Je to napínavé, odrazu to dostane správne temnú atmosféru, slušné gore, a kto sa bojí označenia found footage, tak nemusí, pretože pri tomto filme si len málokedy spomenie, že sa vlastne jedná o found footage. Film túto formu využíva výhrade iba k tomu, aby mohol do diania zapojiť aj kameramanov, inak je prehľadný, profesionálne natočený a vyhýbajú sa mu všetky neduhy found footage filmov ako roztrasená, rozostrená kamera a neprehľadné zábery. Avšak čo z toho, keď k záverečnému hororovému infernu sa divák musí dopracovať 100 minútami skrz naskrz priemerného diania, kde obzvlášť prvá hodina je nezáživné, až útrapné sledovanie thajskej dievčiny, ktorá občas divne menštruuje, občas sa podivne chová, ale celé by to išlo zostrihať do 10 min. scén než tejto zbytočnej dlhej expozície, ktorá neponúkne ani nič zaujímavé, ani nevybuduje vzťah k žiadnej z postáv. Následujúca pol hodina síce prinesie klasické scény nočného videnia kamery, kde je všetko štandardne zafarbené do zelena, ale tam si zase dáva logika pridlhú dovolenku (svoju posadnutú, evidentne šialenú dcéru nechám po dome voľne pobehovať dlhých 7 dní? Nevadí, že mi uvarí psa a unesie dieťa?!). Pokiaľ sa však po tomto divák prepracuje až k spomínanej záverečnej pol hodinke, tento horor sa mu náležite odmení ako som písal vyššie. No nemôžem sa zbaviť dojmu, že v prípade Medium mal režisér až príliš prehnané ambície a film svoju 130 minútovú stopáž nijako neobháji. Toto totiž nie je žiaden hororový epos s prepracovaným dejom hodný takejto dĺžky, ale obyčajný possession found footage akých sa už urodili stovky. A tento je výnimočný iba prostredím a zasadením do akejsi thajskej dediny. Mať to štandardných 90 minút, je to rozhodne intenzívnejšie a atmosférickejšie. Kvôli záveru by som rád s hodnotením išiel vyššie, ale jednoducho nemôžem. Fakt je ten, že v predošlým minútach ponúka The Medium iba čisto priemerné (medium?) strašenie. CELKOVO: 6/10 (20.09.2021)

Wychcanbaba Jebatbuddhu je na hlavní pracovní poměr zaměstnána jako šamanka, tedy pozemský náměstek a supravodič mocné bohyně thajského panteonu jménem Nawalprachy Tupywidlaku. Jedná se o dost lukrativní dědičnou definitivu, kterou má dle tamějšího zákoníku práce záhy převzít její neteř Puberkrawka Seruwamnagong, sveřepě však odmítající svou budoucí tradiční roli vymatlávání už tak vymatlaných vesničanů a teplé doživotní místečko v útulném džunglovém kanclu, plném zkažených vajec, kohoutích hlav a vonných tyčinek. Profiteta však zjistí, že se holka chová jak piča nikoliv kvůli jejímu věku obvyklé hormonální dysbalanci, nýbrž proto, že si na ní řádně zasedl jiný nájemník z druhé strany religiózního spektra, a s ohledem na svou specializaci vykuřování hloupých labilů a zahánění jejich psychických poruch pomocí černé vaječiny se okamžitě rozhodně toho hajzla patřičně povymítat… Začíná to jako poměrně vleklý dokument o nesympatické šamanbábě, který máte chuť po čtyřiceti minutách vypnout a následně vrazit dálkový ovladač pěkně hluboko Buddhovi do prdele, aby už vás náhodou nelákalo nudit se dál. Chyba! Kdo si počká, dočká se naprosto parádní, mrazivě temné démonické vybíjené, při jejíž tvorbě sice tenhle Banjoband Pissnarektum nepokrytě nakupoval u VY-NI-KA-JÍ-CÍ-HO španělského REC 2, ovšem ve výsledku mu téměř pochcal záda. (13.05.2022)

První půlka je tady na můj vkus až moc slow-burnová, a třebaže nabízí zajímavý a důležitý momenty, tak jsem se u ní vlastně docela dost nudil a je pro mně s podivem, že to nedokázalo utáhnout ani netradiční zasazení do pro mně málo okoukaný kultury a neznámý mytologie a spirituality, jejíž objevování mělo bejt nosníkem právě první půlky filmu. Zklamání se však nedostavilo, protože v druhý půlce nastoupí hororovej tobogán, kterej je v přímým kontrastu s předcházející pomalou částí, a i když si v jednu chvíli vypomůže lehčí dementností postav, dokáže s přehledem zastínit i většinu lepších západních hororových produkcí. Jen ten found-footage formát mi tu přišel trochu zbytečnej, protože zdaleka nevyužívá svých možností, viz například totálně noname kameramani. (09.07.2022)