Kozí roh

Prvý krát som sa stretol s bulharským filmom a musím vyjadriť spokojnosť. Režisér natočil čiernobiely film, ale hlavne dosť realistický a drsný pohľad na život obyčajných ľudí v 17. storočí. Zaujal ma úvod, ktorý režisér vyrozprával v štýle S. Leoneho - čiže bez slov. Bez slov, ale s o to väčším zanietením natočil na vtedajšiu dobu dosť drsnú scénu znásilnenia. Cesta za pomstou vyplňuje zvyšok filmu, v ktorom som tiché a pekne nasnímané pasáže, plné krásnych exteriérov dosť obdivoval. Pripomínali mi Slovensko. Privítal by som viac dialógov medzi otcom a dcérou, inak spokojnosť. 80%. (22.02.2011)

Kostýmní, historický film, natočený podle povídky z cyklu Nikolaie Haitova o období tureckého jha v 17. století, je vystavěný na půdorysu baladického charakteru a příběhu o vraždě (a znásilnění) a osobní mstě. V souvisle napjaté, drsné a nepodbízivé atmosféře se krvavý příběh počne odvíjet jednoho dne, v němž turečtí mužové, opanující vesnici, přepadnou statek s bezbrannou matkou, po níž zůstane jen malá dcerka. Tu se zlomený otec rozhodne uchránit před obdobným osudem a v letech zrání ji v lesích vychová v udatného a schopného „muže“ – se schopností zabít (turecké viníky, ale i kozu, jejíž rohy poté využije při boji). Sled bojových akcí se přitom mísí s vývojem dívčina dospívání a procitání: častější slabost a stopy dívčí citlivosti brání v přímém plnění cesty za odplatou, k nelibosti otce. V naturalistickém, hudby prostém pojetí (zní pouze bezeslovná smutná píseň) ústí snímek skrze zamilované odloučení dcery od otce a znovuobjevení vlastní identity k vícenásobné smrtelné tragédii, přičemž závěrečný obraz svou monumentalitou dotváří sysifovskou bezvýchodnost údělu. (03.01.2013)

V Bulharsku 17. storočia toho jeho obyvatelia veľa nenakecali. Pokiaľ mali potrebu sa pomstiť, vystačili si s citoslovciami v súboji. Pokiaľ sa zaľúbili, stačil veľavravný pohľad. Buďme radi, pretože ak by bol Andonov doslovný, jeho film by sa zmenil v melodrámu. Takto som mal radosť z toho, že som chápal a cítil, na čo postavy myslia a čo prežívajú. Ďaľším dôležitým faktorom kvality je nepredvídateľnosť filmu. Revenge subžáner má iný svoj klasický sujet, tu vyplývajú udalosti z vývoja postáv a nie zo scenáristického konštruktu. Či sa jedná o najlepší bulharský film netuším, podobné vyjadrenia ale majú hodnotu ocenení typu najkrajšia Bulharka. (07.11.2014)

Film z bulharských plání a lesov, ktorý aj mne trochu pripomenul Markétu Lazarovú. V oboch prípadoch ide o pomerne náročné sledovanie temného a drsného stredoveku v lyrickom spôsobe stvárnenia. Precízne tvorená atmosféra pomocou obrazu, titulnej hudby a pastiera so svojráznymi pokrikmi smerom k svojim ovciam, ma na začiatku veľmi upútala a aj cez pomalé tempo pomerne dokázala udržať pozornosť. Určite je tu silný príbeh o sirote-dievčati, ktoré po znásilnení svojej matky pastier vychováva ako chlapca a po rokoch sa postupne schyľuje k pomste a jednej opätovnej katastrofe. Ale celkovo asi film, ktorý mi raz úplne stačil. Podobný Bergmanov Prameň panny na mňa zapôsobil oveľa viac. (70%) (52 rokov filmu za 52 týždňov) (04.04.2019)

Zvláštny a zaujímavý film, ktorému nedokážem dať viac ako tri hviezdičky aj keď v ňom bolo niekoľko nevšedných scén. Neprekážal mi dialógový minimalizmus, ani relatívne pomalé plynutie deja. Ale niektoré nedotiahnuté a iné nepochopiteľné motívy mi prekážali. Určite mal film na viac a z úvodnej scény sa mohla odvinúť temná verzia pomsty krutej rovnako, ako bol krutý zločin. Je užitočné vidieť tento film, dá sa pri ňom rozmýšľať na rôzne témy. (08.09.2019)