Znovu Paříž

Podľa popisu to znelo viac než dobre a aj úvod filmu sľuboval perspektívnu psychologickú drámu. Postupne sa však dej stabilizoval a celé sa to napokon po celý čas točilo v tom istom kruhu traumy a pátrania po spomienkach. Celkom škoda, že sa dejový rámec takto uzavrel a takmer nepripustil žiadnu dramatizáciu. Celé sa to skôr odohráva v takej psychologicko-filozofickej rovine, proti ktorej v podstate nemám nič, ale trochu viac epickej esencie by určite nebolo na škodu. 2* (19.05.2023)

Vždy ma rozčuľovalo, že pri násilných trestných činoch sa pozornosť médií aj ich konzumentov sústreďovala výlučne na páchateľov a obete ostávali mimo záujmu. Preto som bol príjemne prekvapený takmer neznámym filmom, v ktorom je to inak. Ocenil som množstvo momentov z psychiky obetí, o ktorých som nemal ani tušenia. Až dodatočne som si všimol, že film nakrútila žena, čo vysvetľuje s akou vnímavosťou a citlivosťou to urobila. Jediným mínusom ostáva, že kdejakú kravinu si pozrú desaťtisíce a tento film hodnotím ako 21. užívateľ a komentujem ako tretí. (20.04.2023)

Dosť psychologická záležitosť. Všetko kĺže po povrchu a hoci riešime veľmi silnú a tragickú udalosť, nejde sa úplne do hĺbky a to by nemalo byť v prípade riešenia traumy obete. Osobne poznám ženu, ktorej v Paríži 13. novembra 2015 zavraždili brata a to šiel len na koncert až z Rumunska. A jej výpoveď, spomienky na tú bolesť, sú oveľa hlbšie ako v tomto filme, a to tam našťastie ani nebola. V každom prípade Virginie Elfira je prekvapivo nenápadná a tak dobrá herečka, že jej veriť to, čo pán režisér prikázali. (24.04.2023)

Samotný atentát je vyřešen za pár minut, přesto mu napětí, ani více času nechybí. Jde především o pozdější skládání střípků, stále se opakující myšlenky a hledání odpovědí na několik otázek. Odpovědí, jenž by mohly pomoci v boji s posttraumatickou poruchou, kterou Alice Winocour dokáže podat stejně dobře, jako Virginie Efira v hlavní roli. Překvapilo mě, že zrovna opakovaný pobyt na místě může být ku prospěchu, ale minimálně ve vzpomenutí si to smysl dává. Mia tu však nenalézá pouze pochopení, ale i osočení. Pozdější přiznání je jednou z nejlepších scén, stejně jako to v soukromém životě, které na vzniklou situaci hází úplně jiné světlo a někdo má jistě nad čím přemýšlet. (16.04.2024)

Tento film veľmi dobre ukazuje, čo sa stane po udalosti, ako je tá z novembra 2015 v Paríži: život jednoducho nemôže byť rovnaký ako bol po teroristických útokoch. Tí, čo prežili, sú prenasledovaní tým, čo zažili, a cítia sa hlboko spojení s ostatnými ľuďmi, ktorí prežili, mnohí z nich cítia nutkanie znovu navštíviť bistro, kde sa to stalo, a pochopiť, čo sa stalo. Táto skúsenosť je pre niekoho taká hlboká, intímna a posúvajúca, že v podstate vytvára novú rodinu, pozostalých, na úkor existujúcich vzťahov. Hlavná postava sa pristihne, že sa snaží rozpamätať, čo sa stalo, čiastočne preto, že je obvinená z toho, že sa v momente útoku zavrela na záchode a odoprela úkryt ostatným, ale aj čiastočne preto, že sa nemôže s priateľom pohnúť ďalej. Medzi traumou, posttraumatickou stresovou poruchou (vykreslená veľmi pútavým spôsobom) a jej snahou poskladať veci dokopy, objavíme aj nádej a ľudské spojenie, a toto je jeden z tých filmov, kde postavenie nevery funguje. Musím ešte pochváliť réžiu a hlavne scénu pred útokom a prebiehajúci útok, tieto scény sú natočené s naliehavosťou a dusnou atmosférou. 7,5/10 (12.08.2023)