Studená ryba

Kdo nezná Sona, asi bude v šoku. A upřímně, já jsem se na film začal dívat aniž bych věděl, že je z jeho pera. Nicméně tím se alespoň vysvětluje to neskutečné množství oplzlostí a především naprosto šokující téma a vývoj příběhu jež si pohrává s tématem nespokojenosti s vlastním životem - ovšem ukazuje ho v takovém světle, jaký si málokdo dokáže představit. Celý příběh sice není úplně uvěřitelný (policie by zajisté hlavní postavu už dávno bedlivě sledovala), to ale na jeho zábavnosti nic neubírá a kdo snese trochu více erotiky, násilí i krve, ten zklamán nebude. (03.11.2019)

Šion Sono, ty blázon jeden úchylný. Z hocijakej na oko nevinnej témy dokáže tento Japonský režisér vytesať taký neskutočný bizár, že neverím vlastným očiam. Cold Fish, príbeh o frustrujúcom manželstve a rodine ktorá vlastní obchod z rybami, ináč veľmi pekne zachytené medziľudské vzťahy deprimovaných ľudí, čo sa tak často nevidí, ktorí sa zhodou náhod zapletú z maniakálnymi psychopatmi a stanú sa spolupáchateľmi tých najzvrátenejších vrážd. Je to v podstate padnuté na hlavu ale Sonov rukopis je tak parádny, že sa ten zvláštny Japonský šarm nedá jednoducho nemilovať. Je to vtipné, škodoradostné ale zároveň zvrátené. (21.02.2016)

Šion Sono je prostě borec.Další mistrovskej kousekFilm v němž se prodejce akvarijních ryb připlete pod ruky masových vrahů.A ač nechce musí hrát jejich hru.Vše se ale zamotává a postupně je na něho vyvíjen větší a větší tlak.A to ze všech stran.Film má poměrně dlouhou stopáž,ale rozhodně nemá šanci nudit,Protože děj a atmosféra graduje a graduje až v naprosto krvavý grandiózní finálový jatka.Postupnej a zvětšující se psychonátlak se prostě někde musel projevit.Parádní scénář,kamera,hudba a hlavně excelentní herecký výkony to vše pod vedením mitra Sona posuvájí tento kousek až k 5 hvězdám. (09.08.2015)

Na rovinu: Môj obľúbený japonský režisér Shion Sono ma tento krát sklamal. Takmer každý jeho film zachádza priam až do absurdnosti, na ktorej poukazuje, resp. kritizuje určitý prvok súčasnej japonskej spoločnosti. Na mňa zapôsobili hlavne Suicide Club (5*), jeho voľné pokračovanie Norikos Dinner Table (4*), s malými výhradami aj Exte (4*). V jednom z jeho najnovších počinov Cold Fish však „prestrelil“. Ani nie tak v zmysle brutálnosti, ktorá tu je zobrazená naozaj explicitne (tú v podstate vyhľadávam a v Ázii som už zvyknutý naozaj na hocičo), skôr spomínanú absurdnosť dohnal až do takých extrémov, že kritika spoločnosti (tu pojednávajúca o postavení/podriadenosti/nadriadenosti zamestnancov v japonskej spol.), o ktorú sa očividne (a miestami nasilu) snaží, vyhla akémukoľvek účinku. Príbehová kostra o dvoch vlastníkoch rybích obchodov, z ktorých jeden zaúča „vraždiacemu“ remeslu toho druhého je priveľmi nezmyselná, postrádajúca akúkoľvek rozumnú pointu a tento krát stavia na chabých základoch, ktoré spoliehajú len na to, že divák bude dianím na pláne/obrazovke šokovaný. Dva a pol hodinová dĺžka nie je tento krát až tak na škodu, avšak jej potenciál je značne nevyužitý, pretože režisér zabíja akúkoľvek vážnejšiu scénu nežiaducim humorom, ktorý pôsobí skôr ako fraška, než ako vážna kritika spoločnosti. Nastáva protiklad a zmätok, či niektoré scény nebrať vôbec vážne alebo sa nad nimi hlbšie pozastaviť. Prezentované dejové zvraty (hlavne ku konci) sú veľmi slabo logicky podložené a zdôvodňované na to, aby vyvolali hlbšie zamyslenie. Skôr sú primané ako fakt, a ďalej sa len čaká akú šialenú vec vyvedie postava v ďalšej pol hodinke a dej plynie ďalej. Viaceré príbehové odbočky sú časom postavené na vedľajšiu koľaj (manželka „učňa“, policajné vyšetrovanie). Záver tak vyznie naprázdno bez akýchkoľvek emócii a pár minút po skončení filmu sa nad jeho obsahom už ja osobne nezamyslím, čo je oproti takému Suicide Club, ktorého pointa a zmysel mi rezonovali v hlave ešte dlho po zakončení, naozaj veľké mínus. Aby som len nekritizoval, tak režisérova klasická zvrátená atmosféra je prítomná počas celého filmu – porovnal by som hlavne s atmosférou Norikos Dinner Table a Strange Circus. Nevadí mi ani brutalita, tú taktiež oceňujem, aj keď na to, že Japonci kamerou „neuhýbajú“ som zvyknutý. Nakoľko mám rád aj čierny humor, tak niekoľko hlášok ma naozaj pobavilo (senzitívnejší diváci naozaj ruky preč!). To je však len slabá záplata na takmer až „artové“ chvíle, ktoré mi Shion Sono poskytol v predchádzajúcich filmoch. CELKOVO: 2,5* = zbytočne prestrelená absurdita strieda ešte zbytočnejšiu a nežiaducu absurditu, pri ktorej je síce jasné, čo chcel režisér povedať a kritizovať, ale podáva to značne rozporuplným štýlom. (01.08.2011)

Syamoto žije po smrti manželky spolu so svojou dcérou Mitsuko po boku mladej partnerky. Vlastní rodinný obchod na predaj akvarijných rýb a jeho záľubou je vesmír. Jedného dňa je spolu s družkou privolaný do hypermarketu kde bola Mitsuko prichytená pri krádeži. Ochrankár jednoznačne trvá na ohlásení skutku polícii. Nečakane sa jej však zastane práve svedok udalosti, pán Murata. Nakoľko taktiež disponuje obchodom na predaj rýb, rýchlo sa spriatelia. Murata pôsobí veľmi dobrým dojmom a dokonca zamestná Syamotovú dcéru, aby sa naučila rešpektu a úcte. O jeho dobrosrdečnom charaktere teda niet pochýb. Pravda je však krutejšia ako sa na prvý pohľad môže zdať. Zvrátená myšlienka tohto príbehu ja základným pilierom snímku. Kto očakáva spŕšku gore, je na omyle. Aj keď sem-tam sa "čosik" predsa len mihne. Pointa v samom závere je ukážkou Šonovej výnimočnosti vo vyobrazení zmeny charakteru osobnosti. Režisér si dal (ako je to už u neho zvykom) záležať najmä na vyobrazení chorobného myslenia takmer 80% postáv v tomto snímku. Rovnako ako pri filmoch Vinou Lásky, Suicide Circle či Strange Circus. Sono nie je mojim obľúbeným tvorcom, no má môj obrovský rešpekt. Jeho filmy vždy majú veľkú hĺbku. Podľa mňa to však má v hlave "prejebané". Zdravý človek predsa takéto filmy nemôže točiť - 70 %. (21.10.2013)