Věčný Jožo aneb Jak jsem potkal hvězdu

Koncept sa mi velmi pacil, no ma to jeden podstatny problem. Raz je uplne priserny respodent a svojou aroganciou a neochotou spolupravovat to taha cele strasne dole. Je tam niekolko peknych napadov a vidiet snahu ako to bolo myslene, no ked divak kuka na takto otravneho cloveka, tak je proste nasraty a nedokaze si uzit kvalitne ciastocky projektu. 4/10 (28.06.2021)

Tento film je smutným zážitkom, pokiaľ človek nejak sympatizuje s hudbou Elánu, a potom sa musí dívať na tú vyprázdnenosť skrývajúcu sa za ňou v podobe jej autora. Vyprázdnenosť, póza, neautenticita - s týmto sa mi postava Joža v tomto filme spája. A čo je zaujímavé, ukazuje sa to najmä v pasážach, v ktorých je autor dokumentu ticho a zdanlivo (nevyslovene) s Jožom súhlasí - tam mi muselo byť speváka ľúto, pretože to boli neuveriteľné sračky, ktoré dokázal plodiť. V častiach, kedy je autorom priamo konfrontovaný, tak dostáva argumentačne takzvane "na piču", ale to už mi neprišlo tak zaujímavé - to sa dalo čakať. Jožo nie je žiadny intelektuál, myslím si, že sám netuší, čomu veriť, a pôsobí výrazne popletene. Na veľkú časť otázok musí reagovať nervóznym smieškom, kým si pripraví neautentické odpovede, ktorými by zakryl svoje chyby - tým ich ale naopak ešte viac vystavuje. Vo finálnej scéne Jožo pije prázdneho Jamiesona a fajčí imaginárnu cigaru, čo chápem ako metaforu k jeho samotnej duševnej vyprázdnenosti, ktorú si musel "vypiť do dna" a opáčiť to pomyselné nastavené zrkadlo. Je to možno až príliš krutý dokument, ešte viac vzhľadom k tomu, ako je Jožo a Elán ikonický pre slovenskú hudbu. Úsmev cez slzy. (28.08.2021)

Príbeh: Časozberný pohľad na frontmana kapely Elán. Vypovedanie o jeho živote v priebehu siedmich rokov. Prevedenie: Prvým kopancom do gulí slovenského diváka je Jožo snažiaci sa lámať češtinu počas celého dokumentu. Režisér sa to snaží vysvetliť jeho empatiou a prispôsobením jazyka človeku s ktorým sa rozpráva ale ja mu to nežeriem. Druhým kopancom do gulí bola absencia súkromia, ktorú dokonalo zabojkotovala Jožova žena. (aspoň niekto prejavil zdravý rozum). Režisér sa síce pýtal otázky na telo ale dočkali sme sa stále iba vyhýbavých odpovedí a nič vecné k téme sme sa nedozvedeli. // Ja osobne som teda dostal pohľad na legendu, ktorá formovala moje detstvo pesničkami s krásnym posolstvom ako pohľad na starca ktorý objíma stromy, všade kam príde tam si ľahne a trepe trápne klišé bez hlbšieho zmyslu. Do toho vždy keď bol pohľad na kapelu bolo to tak neskutočne strojené a silené až mi bolo do plaču. Režisér sa môže snažiť ako chce ale ak sa raz niekto rozhodne povedať o sebe iba 25% tak dokument o tomto človeku jednoducho bude stáť, ako by Jožo povedal "za starú belu". 10% (28.01.2023)

Nejdem hodnotiť osobu Joža Ráža, jeho názory, ani jeho hudbu, ktorá je mojím detstvom a teda ju mám veľmi rád. Režisér urobil, čo mohol s takýmto objektom, a urobil to veľmi dobre. Do súkromia sa nedostal, ale z množstva stretnutí na rôznych zaujímavých miestach urobil obraz Joža takého, aký je. Nie je to obraz hodný obdivu pre každého, ale netreba preto zanevrieť na hudbu Elánu. Dokument za mňa na takmer výbornú. –––– Já bych se rád v tomto životě dopracoval k svatosti. Nerád bych se na tuhle Zemi vracel. –––– Nikdy neuvěřím, že někdy umřu. To bude pro mě obrovské překvapení, když se to stane. (27.12.2022)

Ráž pôsobí ako milý, samotársky chlapík, nie však príliš schopný introspekcie, či sebareflexie. Jeho hudba je tak výprázdnená, ako on, čo Gogola veľmi pekne vyjadruje v záverečnej metafore s Cageovým 4'33 a prázdnym Jamesonom, ktoré mi v pamäti ostali najsilnejšie. Na to koľko rokov sa mu však venoval, sa Rážovi prekvapivo nedostáva príliš hlboko pod kožu. Pravdaže, ak pod ňou ešte vôbec niečo je - Arendtová písala, že zlo (ak nie je príliš kruté tak Joža nazvať) býva až prekvapivo banálne a blbé. (18.10.2022)