Andrzej Wajda

Žijúca legenda poľskej kinematografie sa narodila 6. marca 1926 v Suwalkach, kde prežila aj svoje detstvo a skorú mladosť. V roku 1946 začal Andrzej Wajda študovať najskôr maliarstvo na Akadémii krásnych umení v Krakove a po skončení štúdii v roku 1949 začal štúdia réžie na Vysokej filmovej škole v Lodži, ktoré ukončil v roku 1954.

Po skončení štúdia pracoval ako asistent pri filme Aleksandra Forda PIATKA Z ULICI BARSKIEJ. Ford bol zas na oplátku súčasťou filmového štábu pri prvom celovečernom debute Wajdy POKOLENIE (1955) ktorý bol z obdobia hitlerovskej okupácie Poľska.

Nasledujúce obdobie Wajdovej tvorby už prinieslo tvorcovi medzinárodny úspech a ohlas, ktorý ho posunul do pozície najväčšieho poľského režiséra. Filmy ako KANAL (1957), či POPOL A DIAMANT (1958), ktorých témou bola nedávno skončená vojna a poľský patriotizmus, priniesli so sebou aj mnohé úspechy na festivaloch a zároveň zvideteľnili také historické obdobia akým bolo napr. aj Varšavské povstanie. Prvým farebným celovočerným filmom Andrezja Wajdu sa stala LOTNA, v ktorom si zahral aj Roman Polanski, ktorý už hral v predchádzajúcom Pokolení.

V roku 1961 nakrútil Wajda film NEVINNI ČARODEJNÍCI, ktorý je akousi psychologickou analýzou dvoch mladých ľudí a ktorý počas svojho vzniku vyvolal v Poľsku širokú spoločenskú diskusiu. Vo vojnovom filme SAMSON (1961), ktorý bol nakrútený na základe adaptácie prózy Kazimierza Brandysa, Wajda odprezentoval tragický príbeh židovského zbeha z geta. Nasledujúce dva Wajdove filmy boli zrealizované za hranicami Poľska a to LADY MACBETH Z MCENSKÉHO ÚJEZDU v bývalej Juhoslávii a poviedkový film LÁSKA VE DVACETI LETECH bola francúzsko-nemeckou produkciou na ktorej sa podieľal mimo iných i Francois Truffaut či Renzo Rossellini a obe boli nakrútené v roku 1962.

Film VŠE NA PRODEJ z roku 1969 je prvým skutočným autorským dielom režiséra a je tiež ovplyvnený okolnosťami smrti významného poľského herca Zbigniewa Cybulskiehgo a ktorý, ako sám Wajda povedal, je filmom o ľuďoch, ktorý tvoria filmy.

Vo filme z roku 1970 KRAJINA PO BITKE, ktorý sa odohráva v nemeckom koncentračnom tábore, rozvinul príbeh mladého básnika a mladej poľskej židovky, ktorých príbeh lásky je rozvinutý len okrajovo a viac badať osobitný portrét človeka, ktorého psychicky poznačila vojna natoľko, že má strach z normálneho života. V tom istom roku je natočený aj BREZOVÝ HÁJ, ktorý je filmovým prepisom rovnomennej poviedky klasika poľskej literatúry Jaroslawa Iwaszkiewicze.

Jedným z najpôsobivejších a zároveň najmonumentálnejších diel poľskej kinematografie sa stal aj film ZÁSĽÚBENÁ ZEM (1975), ktorej sa dostalo okrem veľkého uznania po celom svete aj nominácie na Oscara. Adaptácia románu nositeľa nobelovej ceny za literatúru W.S. Reymonta je humorne-naturalistickým príbehom o dôsledkoch industrializácie mesta Lodž na konci 19. storočia a zároveň detailne poukazuje na dobu, v ktorej udávajú tón karieristi.

Politická situácia v Poľsku v rokoch 1976-1981 sa odrazila v tvorbe filmov "morálneho nepokoja". V 1976 Wajda nakrútil poľsko-anglický film HRANICE TIEŇA, na základe autiobiografickej novely Josepha Conrada. O rok neskôr už mal svoju premiéru legendárny snímok ČLOVEK Z MRAMORU, ktorý čakal na zrealizovanie celých 13 rokov a ktorý priviedol do kín milióny divákov, žiaľ u nás tento film dlho nemohol byť k videniu, hlavne kvoli svojmu protisocialistickému charakteru. V podobnom duchu sa niesli aj filmy BEZ ZNIECZULENIA (1978), či DIRIGENT (1980), ktorý bol vo všeobecnosti aj úvahou o morálke vtedajšej spoločnosti. Týmito filmami sa podarilo Wajdovy prelomiť vtedajšie tabu, ukázal na nepravosti i klamstvá doby a zdôraznil hlavnú funkciu umenia a to hlavne odkrývať pravdu. Na Človeka z mramoru v roku 1980 ešte nadviazal filmom ČLOVEK ZO ŽELEZA, v ktorom využil i dokumentárne prvky zo vzniku politickej strany Solidarity.

V 1983 mal svoju premiéru v Paríži i vo Varšave historická dráma DANTON v hlavnej úlohe s Gerardom Depardieum z obdobia francúzskej revolúcie. V tomto období - 80 rokov - Wajdovej tvorby vzniká mimo Poľska aj MILOŚĆ W NIEMCZECH ( 1983), KRONIKA ĽÚBOSTNÝCH NEHOD (1986) a BESI (1988), podľa Dostojevskeho novely.

Film KORCZAK z roku 1990 podľa scénara Agnieszky Holland je príbehom lekára a pedagóga Janusza Korczaka, ktorý zasvätil svoj život deťom z detského domova a i v ťažkých vojnových pomeroch zostal verný svojmu poslaniu a staral sa o siroty židovského pôvodu vo Varšavskom gete. Nasledujúce dve filmy PIERŚCIONEK Z ORLEM W KORONIE (1993), WIELKI TYDZIEŃ ( 1994) boli návratom k vojnovej téme, ale nestretli sa s nejakým významnejším úspechom ani u divákov a ani u kritiky. Až nasledujúca adaptácia národneho eposu podľa Adama Mickiewicza PAN TADEUSZ (1999), Wajdovi priniesla znovu nájdený kontakt s širokou vrstvou divákou.

Rozsiahle Wajdovo dielo predstavuje svojou poetikou osobnostné integrálne činy, v ktorých sa spája fenomén literárnosti, výtvarnosti a kinematografickosti. Jeho filmy čerpajú predovšetkým z minulosti - časovo blízkej i vzdialenej. Interpretácia dejinných udalostí je tu odpoveďou na otázky, ktoré ťažia predovšetkým poľskú societu. Osud národa, mýtus a skutočnosť, pravda a klamstvo, svedomie a statočnosť i ďalšie zovšeobecňujúce všeľudské posolstvá. Pre túto umeleckú odpoveď jeho filmy mali a majú široké divácke zázemie doma i vo svete. Množstvo zaslúžených ocenení Wajdových filmov na prestížnych festivaloch zavŕšil Oscar z roku 2000 za celoživotné dielo.

No i napriek tomuto oceneniu režisér, ktorý pôsobil i na doskách divadelných, nezaľáha a v blízkej budúcnosti by sme sa od neho mali dočkať mimo iného aj filmu o trágedii v Katynskom lese, o ktorom sa za bývaleho režimu nesmelo hovoriť a keď sa aj hovorilo tak sa zväčša len zavádzala verejnosť rôznymi klamstvami a teda jednoznačnou odpoveďou by sa mohol stať práve Wajdov film, ktorý by bol určite pre mnohých obrovským zadosťučinením.

Števo "etienne" Kmec