diodoros

Napriek všetkej snahe o čo najrealistickejšie spracovanie tu trochu tej komiksovosti zostalo, ale to nevadí, keďže je to všetko vyvážené inteligentným scenárom (so zaujímavými úvahami o zločine a treste, pomste atď), výbornými hereckými výkonmi (väčšinou), skvelou hudbou Zimmera a Howarda, dynamickým strihom a kamerou (aj keď občas možno až príliš rýchlymi), zručne natočenými akčnými scénami a pritom stále priestorom na uvažovanie. Nie je veľa čo vytknúť, výborný úvod do trilógie.

Tento film (z nejakého dôvodu rozdelený na 4 časti) nie je o Ivanovi Hroznom, ale skôr o jeho vzťahu k moskovskému metropolitovi Filipovi (a zároveň pravoslávnom svätcovi) a o tomto mníchovi samotnom. Dej sa odohráva po založení Opričniny a zobrazuje tento stav Ruska pomerne verne. Kostýmy sú výborné, hudba dobrá, je tu jedna krátka malá bitka proti Poliakom, mučenia a popravy sú zobrazené zblízka a celkom naturalisticky, herecké výkony ako u koho - niekde lepšie, niekde horšie. Zádrhelom je konverzačný scenár a dej, ktorý má síce pár silných momentov, ale väčšinu času obsahuje iba rozhovory s Ivanom a Filipom a rôzne reči o konci sveta, spáse, viere, spravodlivosti, Bohu atď, atď... O Ivanovej osobnosti sa toho veľa nedozvieme, akurát, že to bol šialenec s vypúlenými očami a jedným zubom, čo sa hodiny modlieval za svoju dušu, potom vyšiel von a nechal popraviť koho sa mu zachcelo. Do istej miery je to pravda, ale na druhej strane tu nepadne ani zmienka a bojaroch a vnútroštátnych intrigách, jediný zlý je tu vyšinutý Ivan a jeho opričníci. A tie zázraky ku koncu filmu na realistickosti tiež veľmi nepomáhajú, rovnako ako deju veľmi nepomáha uťatý záver. Očividne to bola neveľkorozpočtová produkcia, ktorej sa síce podarilo naturalisticky zobraziť teror a procesy počas Opričniny, ale ktorá viac ako verný dokument zameraný iba na krátke historické obdobie neponúka a spúšťa sa skôr do sféry pravoslávnej vierouky, náboženskej filozofie a úvah.

Malý nízkorozpočtový filmík o filantropickom a humanistickom kniežati Alexandrovi brániacom ruskú zem a pravoslávnu vieru pred pohanskými Tatármi, zapredanými bojarmi a zlými katolíckymi papežencami na čele so Švédmi, proti ktorým vybojuje bitku, ktorá mu dá jeho slávny prídomok. Kým k nej ale dôjde tak treba 1,5 hodiny počkať, kým nevedomky zachráni veľmajstra Teutonov, ožení sa, snaží sa uniknúť otrave, rokuje s Mongolmi a rieši zradu vo vlastných(?) radách. Záverečná bitka pri Neve tvorí úplný záver, potom príde sek, krátky text oznamujúci o bitke na Čudskom jazere a koniec. Herecké výkony dostačujúce, hudba ujde, kulís je tu iba pár (na Novgorod je tu iba jeden počítačový záber, inak akoby sa všetko odohrávalo na pár chatách v lese a jednom "švédskom" hrade...), pochváliť ale treba výborné kostýmy, zbrane a dobovú atmosféru. Bitky (jedna potýčka na začiatku a záverečná pri Neve) sú viac-menej realistické, krvi sa filmári nebáli a hoci sa ich zúčastní dokopy asi 60 komparzistov sa na ne dá pozerať. Bolo to síce nízkorozpočtové, ale vidno, že filmári využili každý peniaz, čo mohli a to si zaslúži pochvalu.

Druhý diel Ivana Hrozného bol síce hotový krátko po natočení prvého dielu, ale do sveta bol vypustený až v roku 1958, keďže bol sovietskymi inštitúciami zakázaný, čo je pre mňa sčasti trochu záhadou, keďže je tu stále cítiť duch propagandy a idealizácie a podozrivých scén tu je iba niekoľko a sú skôr samostatné - ale asi aj to stačilo, keďže si režisér dovolil iný pohľad na Ivanovu osobnosť, aký mala štátna ideológia a ktorý príliš zaváňal paralelným duchom stalinizmu. Najväčším zádrhelom bol určite aj samotný námet - film hovorí o vzniku Opričniny a následnom prenasledovaní a popravách všetkých nepriateľov ruskej zeme a narastajúcej moci cára. Z tých popráv tu ale vidíme iba jednu, Ivanova paranoja akoby sa iba začínala (a navyše je tu zobrazená ako skutočne odôvodnená a primeraná bojarským spiknutiam) a celý film sa nepohne z Moskvy a najmä z paláca, čiže na vyčíňanie opričníkov medzi obyčajným obyvateľstvom tu nedôjde. Hry s kamerou boli oproti prvému dielu zredukované, film sa zameral najmä na intrigovanie bojarov a ich pokus odstrániť cára a celý film ubehne až príliš rýchlo. Je tu síce náznak začiatku teroru, strachu a čistiek, ale stále je to iba náznak, začiatok (ktorý sa mal zrejme naplno rozvinúť v treťom dieli a ktorý ale očividne úradom stačil, aby film dali do trezoru a zastavili produkciu posledného dielu). Trochu slabšie ako prvý diel (film by mal na mňa asi väčší účinok, keby som žil v dobe jeho vzniku...), ale stále to má démonický výkon Čerkasova, ktorý film ženie vpred, výbornú hudbu, majstrovskú réžiu, geniálnu scénu s tancom a piesňou opričníkov a oproti prvému dielu aj prepracovanejší dej, ktorý ukáže aj niečo z Ivanovho detstva a zabŕdne aj do dôvodov jeho správania a rozoberie jeho osobnosť. Tretí diel mohol byť zaujímavý, škoda, že nevznikol.

Ťažko umelecký film s výbornými kostýmami, dobrou hudbou, skvelými hereckými výkonmi (Nikolaj Čerkasov z Alexandra Nevského opäť v hlavnej úlohe je skutočne démonický), mierne zidealizovaným pohľadom na historické udalosti a najmä s geniálnou kamerou a majstrovskou réžiou. Každý jeden záber, každý jeden pohyb kamery, každý expresionistický výraz na tvári hercov a každý pohyb ich tela je vopred premyslený a naplánovaný (čo síce pôsobí trochu teatrálne) a je dôkazom režisérovej geniality. Hry s tieňmi a Ivanovou bradkou výborné a určite inšpiratívne pre neskoršiu kinematografiu (napr. minimálne Coppolov Dracula sa tu inšpiroval). Samozrejme, že to nie je film pre každého, má pomalé tempo a iba jednu bojovú scénu (aj to hneď zozačiatku), výrazy a vyvalené buľvy všetkých hercov môžu pôsobiť odstrašujúco a film miestami predsa len nudí, z umeleckého, kompozičného a kinematografického hľadiska ale aj tak ide o majstrovské dielo.

Neskrývaná propaganda o udatnom mladom a spravodlivom ochrancovi ruskej zeme, ktorý sa nebál odmietnuť pripojenie k Zlatej horde a zároveň bojovať proti zlým nemeckým rytierom hádžucim deti v Pskove do ohňa ani ich zlému vodcovi - katolíckemu biskupovi so zakamuflovanou svastikou na čapici a všetkým zradcom Rusi, ktorí sa k nemu pripojili a ešte na záver požehnať mladej kňažnej pri výbere najudatnejšieho z jeho bojovníkov za muža... Dej jednoduchý priamočiary (boj proti Nemcom) s jednou vedľajšou líniou (dvaja bojovníci sa usilujú o tú istú dievčinu...), dobová atmosféra ujde, kostýmy sú zaujímavé (človek vidí, kde sa inšpirovali tvorcovia Barbara Conana), kulisy dostačujúce, hudba celkom dobrá (v teutonských scénach ale pôsobivá), davové scény na tú dobu obrovské a bitka na Čudskom jazere výborná. Síce natočená bez kvapky krvi a všetci komparzisti sa iba šľahajú papundeklovými zbraňami, ale aj tak je perfektne ozvučená a rovnako ako celý film aj majstrovsky natočená. Je to síce strašná propaganda (Čerkasov v hlavnej úlohe sa celý film tvári akoby zo sovietskeho plagátu vypadol) a skutočné historické udalosti tu boli výrazne upravené v prospech Rusov, ale aj tak je to výborne zrežírované a má to nezanedbateľnú umeleckú hodnotu (a človek aspoň vidí, koľko iných filmov sa týmto dielom inšpirovalo).

(Film som videl skôr ako originál z roku 1982) Typické príjemné akčné béčko na jedno pozretie so všetkým, čo k tomu patrí - množstvo počítačových efektov, uťatých hláv, hektolitrov krvi, zarastených divochov, mutantov, démonov, prehnaných akčných scén a brutality, veľkých rečí, fantasmagorických kostýmov, zbraní, kulís a rekvizít, slizkých padouchov a ich ešte slizkejších zmutovaných dcér, steroidových svalovcov a obnažených žien, ktoré sa tvári, že má aj nejaký príbeh o pomste a záchrane dobrých mierumilovných ľudí spod tyranie a ktoré neurazí ani nenadchne.

Kultový film s výbornou fantasy atmosférou, ošúchanými kostýmami, majstrovskou hudbou, drsnými válečníkmi, neskrývanou brutalitou a striekancami (až výbuchmi) krvi, Schwarzeneggrovým prízvukom (a výrazom), jalovými hereckými výkonmi (aký taký výkon tu podáva možno tak démonický James Earl Jones), zbytočne dlhými a naťahovanými zábermi (režisér chcel dať očividne scénam hĺbku, ktorú zaobstarávala hudba, ale predsa len - John Milius nie je Sergio Leone...), celkovou prehnanou dĺžkou a nekonečným kronikárskym voice-overom. Dej a príbeh dobré, hlavné postavy sympatické, niektoré dialógy zaujímavé, isté vloženie Nietzscheho filozofie zrejmé, bojové scény natočené kvalitne a scéna s hadom výborná. Napriek všetkému ale aj tak najlepšie svoju rolu zvládol Basil Poledouris a jeho hudobný vklad tvorí viac ako iba pozadie deja a bez neho by film prišiel o podstatnú časť svojho kúzla.

Gigantické kulisy, veľké davové scény, výborný scenár, veľkolepá hudba, ale aj nie až také výborné herecké výkony, kostýmy, ktoré nie sú veľmi dobové, ale skôr fantáziou kostymérok, obsiahla stopáž a prílišný "moderný" výzor niektorých interiérov. Prvá polovica s Caesarom zaujímavá a rýchlo plynúca, druhá s Marcom Antoniom spočiatku tiež dobrá, ale potom zadrhávajúca na nekvalitne a neprehľadne zobrazenej bitke pri Aktiu (ktorej natáčania sa zúčastnili možno tak 4 lode...) a trochu chaotickom podaní udalostí, ale predsa len zachránená poslednou polhodinou a pôsobivým záverom. História bola síce nevyhnutne zosekaná a miestami upravená, ale to sa dá prepáčiť a film možno brať ako kvalitnú "historickú" antickú fresku. Scéna príchodu do Ríma veľkolepá - hoci nemá žiadny historický základ, Konštantínov víťazný oblúk tam nemá čo robiť a tí tanečníci z rovníkovej Afriky sú až prílišným uvoľnením fantázie tvorcov, tak predsa len scéna pritiahnutia sfingy má silu aj dnes. Napriek nedostatkom si to vďaka tomu gigantickému spracovaniu tých 5* zaslúži.

V každom Mijazakiho filme tvorilo lietanie súčasť deja, ale až tu (spolu s Porco Rossom) ide priamo o lietanie samotné a Mijazakiho obdiv k vetru ako živlu, ktorý dokáže ničiť (scéna s požiarom Tokia) aj byť krásnym. Dej je zameraný na postavu Horikošiho Džiróa, autora stíhačiek Zero používaných hojne japonskou militantnou vládou počas 2. svetovej vojny. Tento príbeh je ale ohromne sfikcionalizovaný a zobrazuje Džiróa ako génia, ktorý podľa Mijazakiho vlastných slov iba išiel za svojím snom a len "chcel vytvoriť niečo pekné" a jeho krásne lietadlo bolo vládou zneužité na vojnové účely, ako sa to dialo všade vo svete - lietadlá predsa vznikli a v tom čase fungovali hlavne ako zbraň (čo dokazuje snová postava taliana Caproniho)... Kde je pravda už nezistíme, ale určite to núti k zamysleniu. Hisaišiho hudba ako vždy príjemná, komentovať animáciu v Mijazakiho filmoch nemá význam, lebo je vždy perfektná, ale tu je dotiahnutá do dokonalosti (postavu, ktorá sama kreslí som v žiadnom kreslenom filme dosiaľ nevidel...). Zobrazenie slabého Japonska v medzivojnovom období je určite zaujímavé, najväčším zádrhelom filmu (okrem zobrazenia Horikošiho) je ale jeho štruktúra - zozačiatku je zostavený iba zo snov hlavnej postavy, ktoré sa neskôr počas deja stiahnu a znovu sa vracajú, čo sa pochopiť dá, len ten snový záver znie trochu otravne a nanútene, aby sa nepovedalo, že autori odignorovali 2. svetovú vojnu a Horikošiho "krásne lietadlo" ako nástroj smrti... ale to je zámer. Film je inak najrealistickejší z filmov od štúdia Ghibli, preto si Mijazaki svoju fantáziu vybil v snových sekvenciách a hlavne v ich symbolike. Japonci (a najmä Mijazaki) nemajú vo zvyku ponúkať vysvetlenie a posolstvo priamo na podnose, ale človek si ho musí domyslieť. Mijazaki neobdivuje fanatického konštruktéra zbraní, ale jeho talent a kritizuje japonskú militantnú vládu, ktorá jeho talent zneužila a sama stála za zabíjaním... ale zároveň nastoluje otázky, či má človek ísť za svojím snom na úkor všetkého - či už politickej situácie alebo vlastnej rodiny. Teória, že ten nosatý Nemec je Richard Sorge filmu dáva istý nový nádych a robí ho zaujímavejším.