meave

Kým jednotka bola čistá chladnokrvná pomsta, dvojka zo mňa žmykala emócie 800 otáčkami za minutu. Ano, všetci si zaslúžili smrť - až do poslednej chvíle svojho za*ratého života. Verím tiež, že Elle nakoniec predsa zomrela zubami čiernej mamby a že je klamárka. Pretože Pai Meiov výcvik bol skvelý. Bože...a ten koniec..už budem radšej ticho - videla som to večer a aj ráno a keby som to nemusela vrátit, tak to pozerám asi aj teraz.

Nádherná hudba sprevádzajúca súmrak duší. Presnejšie jednej duše, ktorej tieň sadá na všetkých, ktorí sa snažia dostať do jej blízkosti a záchrana akoby nejestvovala. Táto veľmi sugestívna výpoveď o dôsledkoch možno daných a možno vyžmýkaných z potlačenej túžby mi vzala všetky slová, ktoré by skutočne vystihli podstatu tohoto diela. Chcela som vziať jednu hviezdičku, ale po zvážení nebudem uberať filmu iba pre pocity, ktoré vo mne vyvolal strach z existujúceho a prebývajúceho medzi nami. Napriek tomu sa k nemu už pravdepodobne nevrátim.

Pamätám si porevolučné povzdychy za pondeľňajšími inscenáciami. Nedokázala som ich pochopiť, pretože som bola primladá. Inscenácie si zaslúžili zrelšieho diváka. Rovnako ako tento nádherný film o premárnených šanciach, zmarených nádejach a pošliapaných snoch. O dvoch kamarátkach, ktoré celé roky prežívali znovu to isté leto. Veľmi pútavé rozlíšenie minulosti a súčastnosti ozvláštnené červenou, dobré herecké výkony /hlavne Kuklová/ a dojímavý príbeh u mňa vyniesli tento film v rámci svojej kategórie blízko k dokonalosti. Preto dávam /navzdory všetkým mlaďasom, ktorý ešte nepoznajú nostalgiu z nenávratna/ päť*.

Možno preto 5*, že som našla, čo ani sám básnik nevedel, že tam je. Pre mňa to bola vzorka spoločnosti. A náš strach z utrpenia, čo všetko sme schopní urobiť pre zdanie - či už dokonalosti, alebo vlastnej autority. A ako sa niekam trepeme, aj keď vieme, že nás tam nechcú a že je tam sra*iek po kolená. Ale my si musíme ušpiniť aj vlastné topánky a keď sme v tom až po krk, tak by sme fňukali. K tomu skvelá hudba a skvostné exteriery nezabudnuteľnej matky prírody...mňam

Výborné. Obyčajní ľudia sa stretli na území nikoho medzi líniami. Snažia sa prežiť situáciu. Nechcú nám navravieť, že nechceli bojovať. Ani že sú lepší. Chcú sa odtiaľ iba dostať. Film ukazuje absolútnu bezzubosť OSN a mierových misií. K tomu pridali ešte najsilnejšiu zbraň hromadného ničenia – médiá, ktoré dokážu „urobiť“ hrdinstvo takmer z čohokoľvek a zároveň ho zabiť ešte prv, než sa ho dopustíte. Nikto sa vám nesnaží vysvetliť, kto je lepší, kto má pravdu. Nedočkáte sa žiadneho vydierania ani urputnej snahy vyžmýkať z vás slzu. Možno sa aj zasmejete:"Čo vzdycháš?/Čítam. Hrozné čo sa deje v Rwande!" A všetko ostatné, čo som sem chcela dopísať je v komentári od Faye.

Stýko Pes čo lieta na ušiach :)

Ročné obdobia predstavujú plynutie života a táto filmová galéria najzákladnejšie ľudské emócie silou , ktorá nepotrebuje slová. Človek v lone prírody prežíva lásku k dieťaťu, žene, hnev, túžbu a učí sa vyrovnanosti, ktorú dokážu týmto spôsobom aplikovať iba „východní“ ľudia. Je to najcennejšie čo majú a úcta k tradícii vybraných chráni rovnako, ako ich život v spoločnosti môže ničiť. Zabíjajú nás túžby a hodnotenia okolia, od ktorých je tak ťažké sa oslobodiť. Závidím im a zároveň som rada, že takého diela vznikajú, aby sme vedeli, že sa máme čo učiť.

Nie som športový fanda a box mi nehovorí skutočne nič. Ale tento film ma dorazil. Neviem, čo som čakala, ale dostala som viac.

Celému filmu dominuje snaha ukázať kontrast medzi tvrdým životom a jadrom baníka v porovnaní s jemnosťou a zženštilosťou baletu. Myslím, že tým chceli docieliť uvedomenie si skutočnosti, že to nie je možné oddeliť a jedno bez druhého nemá hodnotu. Cesta otca k pochopeniu vlastného syna, jeho túžob a lásky k tancu nie je o nič jednoduchšia, ako Billyho vlastné pochopenie seba samého a drina, ktorú si tanec vyžaduje. Musí bojovať s nepochopením vlastnej rodiny rovnako, ako s chudobnou štvrťou, plnou zatvrdnutých chlapov, ktorí bojujú o život silou a zarputilosťou robotníka. Dojal ma príbeh o neskutočnom talente, ktorý nepustí a donúti človeka rozdať čo vie. Bodaj by som ho bola mala...

Jeden a pol dňa v Babylone, kde nikto nikomu nerozumie. Každý človek hovorí iným jazykom, pretože strach z neznámeho, bolesť zo straty a neistota nám zapchávajú uši. Všetky postavy bojujú o vlastnú dôstojnosť, chvíľami ju strácajú a potom si ju budujú na niekom inom. Hrdinstvo sa u každého strieda so slabosťou, láska s nenávisťou, poníženosť s hnevom. Sme bieli i čierni, ale aj žltí. Farby pleti sa miešajú s farbou duše a nikto nie je bez viny. To sú asi moje primárne pocity z tohto mrazivého príbehu, v ktorom je sa vzájomne stretávajú v jednom meste rôzni ľudia v náhodných stretnutiach a snažia sa prežiť navzdory všetkému. Nie sú horší, ani lepší ako my. Prejavy rasizmu a xenofóbie v tomto silnom príbehu strácajú latentný charakter a nadobúdajú tvary desivej obludnosti.