maddy

Jedno z najpríjemnejších hollywoodskych prekvapení roka. Na úvod musím podotknúť, že od Rush som absolútne nič nečakal. Svet Formule 1 mi nie je vôbec blízky, daný šport nesledujem a životopis ústredných dvoch protagonistov (Lauda, Hunt) vôbec nepoznám, čo si som zachytil len popri dokumente Senna z roku 2010. Aj napriek tejto pre mňa nevďačnej téme ma snímok dokázal zaujať. Ako neznalec tak nebudem súdiť nakoľko si filmový svet prispôsobuje skutočnú realitu svojim potrebám. Plná zásluha tu totiž pripadá precíznej réžii „špecialistovi na biografie“ Ronovi Howardovi, ktorý sa skrz životopisy matematika, boxera, kozmonauta nakoniec dopracoval až k pretekárovi. Ako tento krát osviežil pomerne stereotypný, občas nudný žáner športových filmov? Prekvapivo sa vykašľal na celý šport a drámu prezentuje prevažne skrz interný (názorovo) a len občas externý (na trati) súboj dvoch večných rivalov. Príbeh netradične vyrozprávaný skrz dve odlišné postavy ponúka dostatok informácii, aby sa veľmi rýchlo zorientoval aj tematikou nedotknutý divák, neprezentuje mnoho nepodstatných faktov a zároveň sa rovnocenne snaží zamerať na oboch predstaviteľov, aby nepobúril fanúšikov ani jedného z nich. Dané zameranie na postavy skôr ako na samotný šport mi rozhodne sadlo. Prekvapivo sa samotnými závodmi skôr šetrí a vďaka skromnejšiemu rozpočtu ich Howard maskuje svojou remeselnou zručnosťou. Sústredí sa na priveľmi detailné zábery jednotlivých súčastí vozidiel, roztrasenú kameru, rýchly strih, upršané počasie a precízny zvuk motorov, čím dosahuje o to väčšiu dynamiku. Tie dve hodiny sú tak vyvážené po každej stránke a ani na sekundu nestrácajú tempo. Rush, ale aj napriek všetkým mojich pochvalám nie je ani zďaleka bezchybný film. Pár dialógov je skutočne až príliš naivných, prikrášlených potrebám filmu a do diaľky z nich počuť, že takto by sa určité rozhovory neodohrali. Na druhej strane však Howard netočí dokument, ale divácky vďačný „good-feeling“ film, ktorý dokáže plnohodnotne predať. K tomu sa môže opierať o výraznú postavu Chrisa Hemswortha, ktorý dokazuje, že aj keď odloží kladivo tak je solídnym hercom, a o priam vynikajúcei výkon nemeckého herca Daniela Brühla, ktorému sa po rokoch snáď dostane najvyššieho hereckého uznania. Uznávam, že lokálny internetový „hype“, ako aj tunajší CSFD rating a umiestnenie v TOP 10 najlepších filmov je výrazne „overrated“, ale to bude spôsobené tým, že film sa vyslovene snaží zavďačiť takmer každému, nikoho tým pádom výrazne neurazí, a tak zbiera prevažne vysoké hodnotenia. O nejakom výnimočnom snímku, ktorý by boril zaužívané filmárske štandardy, nebodaj kvalitatívne rebríčky celej filmografie nemôže byť reč. Po námetovej a scenáristickej stránke sa jedná skôr o klasický, ničím výrazný štandard, ktorému však Howard svojou precíznou réžiou dokázal vložiť dušu. Ron Howard je tak podobne ako Niki Lauda strohý, racionálny, vykalkulovaný, s citom pre detail, a tým to doťahuje taktiež na najvyššie priečinky, len v iných remeselných kategóriách. CELKOVO: 4,5*

That escalated quickly! Helix bol jeden z mojich najočakávanejších seriálov na začiatku nového roka, bohužiaľ po troch epizódach to vzdávam. Za tie dlhé hodiny života mi sledovanie podpriemernej sci-fi variácie na The Thing skutočne nestojí. Námet o víruse šíriacom sa v odľahlých laboratóriách niekde na Antarktíde (či kde sa to vlastne odohrávalo?! nudilo ma to, nedával som pozor!) je síce maximálne pútavý, ale čo z toho keď nohy podkopáva absolútne rutinná réžia a množstvo klišé dejových barličiek (nakazený je brat jedného vedca; dvojica vedcou sú rozhádaní rozvedení manželia atď.) Celé dianie za tie cca dve hodiny (E01E2 – 85 min / E03 40 min) nemalo takmer žiadnu atmosféru, o napätí alebo strachu sa nedá hovoriť už vôbec, takže seriál pôsobil dosť nezáživne, bez výrazného tempa. Navyše scenár na začiatok neponúkol nič čo by tu už tisíc krát nebolo a čakať na odpovede, objasňovanie záhady ma v podstate ani nezaujíma. Do toho všetko dosť otravné postavy, ktoré často jednajú pomerne nelogicky (moletná vedkyňa) , naivné dialógy a chabý vizuál ako z lacného béčka 80. rokov. Nie, tomuto šancu do budúcna nedávam ... ani kvôli môjmu obľúbenému Billymi Campbellovi (z vynikajúcej prvej série The Killing). Márna snaha, Syfy, márna. Z tohto ďalší kult v podobe Battlestar Galactica rozhodne nebude.

Tradične skvelá Allenovka. Woody sa po zasnených tripoch po metropolách Európy vrátil späť do rodnej Ameriky a výsledkom je po dlhej dobe odklon od romanticko-komediálnej polohy. Namiesto to nám Pán režisér servíruje detailný rozklad identity a musím uznať, že táto jeho dramatická poloha mi sedí podstatne viac. Blue Jasmine trefne sociálno-kritickým pohľadom prezentuje vyprázdnenosť dnešnej doby. Sebeckú zbohatlú mrchu, ktorá sama absolútne nič nedokáže, ale vzhľadom na úspešný vydaj si pripadá, že sa okolo nej točí celý svet. Napriek neprajnosti osudu nevezme ani v najťažšom momente života prácu pod svoju úroveň, nemá záujem o ľudí z nižších sociálnych vrstiev napriek tomu, že do nich už sama patrí a jej jediným prostým cieľom je nájsť opätovné zázemie v rukách muža z vyššej spoločnosti. Lenže tieto časy sú už dávno preč ... Jasmine je skutočne jeden odporný charakter, avšak Allenovi sa skvele podarilo skĺbiť divákov odpor k podobnému chovaniu a zároveň ľútosť nad jej osudom. Jednoznačným kladom je v tomto prípade Cate Blanchett, ktorá sa s každou replikou vynikajúco popasovala. Tradičné Woodyho intelektuálne dialógy síce nahrádzajú tie civilnejšie, ale majú o to väčšiu silu. Celé dianie sa navyše nesie v správne ironickom tóne (nikdy však nezachádza do komédie ako by mohlo byť u Allena zvykom). Vyšperkovaná stavba príbehu prelínaná nečakanými flashbackmi zobrazujúca udalosti pred a následne po len potvrdzuje premyslený režisérov zámer. Občas je dianie ale maximálne účelové – postavy sa aj v takom veľkom meste ako je San Francisco objavia na scéne v momente kedy je to najviac žiaduce, aby zdramatizovali situáciu: kúpa zásnubného prsteňa, návšteva sestrinho priateľa; Jasmine nájde partnera presne na tom jednom večierku ktorého sa zúčastní atď., a aj stavba príbehu môže v začiatku pôsobiť príliš zmätočne, ale ako už tradične v Allenovkách nie je úplne dôležité ako sa to deje, ale čo sa deje. A ten psychický rozklad jedného charakteru je vykreslený bravúrne. CELKOVO: 4*

Najúprimnejšie porno vo filmografii! Joseph Gordon-Levitt sa so svojím celovečerným debutom skutočne zdatne popasoval. Don Jon je síce tuctový film o chlapíkovi závislom na porne, ale zároveň aj neskutočne pravdivý film s trefnými dialógmi takmer ako zo života. Napriek porno námetu zbytočne neprovokuje, len veľmi príjemnou formou úprimne hovorí to, čo síce všetci (chlapi) vieme, ale ešte nikdy nám to nebolo takouto úprimnou formou hodené rovno do ksichtu. Milý malý film, ktorý bez väčšej námahy a bez potreby byť sprostý skutočne odráža dnešné vzťahy a slúži ako taká oddychová satira na modernú spoločnosť. Nebojí sa decentne rýpať vo vyprázdnených vzťahoch, v ktorých ide iba o jedno, do naivných mladých pipiniek, ani do náboženstva (tento týždeň som si iba 1x vyhonil, prečo sa mám znova modliť 10x Zdravas Mária, nemalo by to byť menej? Nie je v tom nijaký systém?) Levitt si rolu napísal priamo na telo a navyše mu skvele sekunduje alfa-samica Scarlett Johansson. Preto trocha škoda, že s pribúdajúcimi minútami sa zápletka stáva čoraz banálnejšou a v závere už doslovne moralizuje. Prehnaný romantický mód plný klišé v poslednej polhodinke sa zbytočne snaží prednášať múdra o tej „pravej“ láske, z ktorých si v predošlých minútach skvele uťahoval. Záver s Julianne Moore je tak tuctovým „hollywoodskym“ zakončením, ktoré kazí celkový dojem, aj feeling. Vo výsledku však celkom svieži, zábavný a hlavne príjemný film o porne bez porna, preto rád zaokrúhlim smerom nahor! Nabudúce však, Gordon, nabrať ešte viac odvahy a aj zakončiť to takto originálne. CELOKOVO: 3,5* My body. My pad. My ride. My family. My church. My boys. My girls. My porn

Estetická hodnota 1000 bodov, informačná hodnota 0 bodov. Nádherné zábery, ale v podstate som sa za celú dobu nedozvedel ani jednu podstatnú/novú/zaujímavú/užitočnú informáciu. Zároveň sa dokument bojí ukazovať „skutočnú“ prírodu a skôr sa stavia do úlohy akéhosi idealizovaného rozprávača, ktorý všetky javy podáva bezkonfliktnou formou „for all ages“ (ale nečudujem sa nakoľko je pod tým podpísaný Disney). Komentár tradične pútavý, verzia bez komentára už je pomerne zdĺhavá. Tie štyri hviezdy udelím nakoľko krajšie zábery oceánov a podmorského života som doteraz nikde nevidel a bola priam krása sa na to všetko pozerať (záverečný „súboj“ lode s vlnami je famózny!), avšak podobne ladené dokumenty ako Earth alebo Home predstavujú o dosť vyššiu kvalitu. PS: ten záverečný podmaz v podobe otrasného popového duetu by Demi Lovato & Joe Jonas si však film mohol odpustiť. Absolútne sa sem tento typ piesne nehodí a v závere skazí celú atmosféru, ergh!

Na rovinu priznám, že partia z MTV známa pod názvom Jackass mi absolútne nič nehovorí. Ich sebadehonestujúce vtipy ma snáď ani raz nepobavili a zo série filmov som sa mal možnosť stretnúť sa len s jedným kúskom, ktorý som ohodnotil rovno odpadom, takže tým ďalším som sa ani len neskúšal venovať. Knoxwillové alter ego Bad Grandpa ma však prekvapivo pobavilo výrazne viac. Koncept skrytej kamery mám všeobecne rád a tu ho Johnny vyťažuje na maximum. Je to síce tradičný nevyvážený mix: občas veľmi fajn vtípky (motorkári), občas zbytočne prehnané (striptízový klub), občas až priveľmi naťahované (Bingo), ale celkovo som sa nasmial snáď najviac zo všetkých tohtoročných komédii (a to bola konkurencia dosť silná: We're the Millers, The World's End, The Heat). Navyše poniektorých Američanov opäť prezentuje ako poriadnych blbcov (viď ženy na pošte, kde jedna by bola takmer aj ochotná poslať dieťa v balíku po dlhšom prehováraní). Uznávam, že spojovacie časti medzi scénkami, ktoré mali budiť dojem komplexného filmu dosť brzdili tempo, ale na druhej strane sa celým tým trhnutým dianím niesla taká „rodinná Jackass atmosféra“, kde bolo vidieť, že všetci zúčastnení, aj nezúčastnení sa pri natáčaní skvelo bavia a našťastie sa tento pocit prenáša aj smerom k divákovi. Podaril sa aj vynikajúca kastingová voľba v podobe malého chlapca, ktorý by si zaslúžil titul „Jackass Junior“, nakoľko úplne prirodzene dokázal zvládnuť všetky situácie a navyše mnoho vtípkov podať aj úplne sám (oslovovanie mužov na ulici „hug me, dad“). A to som si skutočne myslel, že mi podobne drzé tlsté americké decko pôjde maximálne na nervy! Pre mňa tak vo výsledku skvelá, správne blbá, správne drzá oddychovka, ktorá v uvoľnenej atmosfére, s dobrou partiou dokáže pobaviť a preto tú jednu hviezdu navyše rád prihodím. Nebrať to vážne, nebodaj ako seriózny filmový pokus (tak sa tvári skutočne len preto aby ho bolo možné pretlačiť do kín), pustiť sa do toho dostatočne naladený a o neškodnú zábavku je postarané. Osobne si myslím, že kto si pustí Bad Grandpu už musí vopred vedieť čo od toho čakať, a kto do toho ide s iným úmyslom, tak ho obdivujem, že má toľko zbytočného času a ide ho tráviť dobrovoľne práve s týmto filmom. Tu totiž nie je žiaduce hľadať akúkoľvek filmovú kvalitu (kto by to už od vtípkov so skrytou kamerou len čakal, však?), ale len 90 minút zábavky, ktorá Vám buď sadne alebo jej na chuť nikdy neprídete. Dosť napovie trailer. Moje hodnotenie preto nie je potrebné pre tento krát brať akokoľvek vážne! :)

"Killing must feel good to God too. He does it all the time, and are we not created in His image?" (S02E02 00:33) Pred začatím Season 2 si u seriálového Hannibala ešte splním komentovaciu povinnosť, nakoľko sa mi (zatiaľ) nachádza na predných pozíciách v mojej osobnej csfďáckej TOPke. A musím uznať, že sa jedná o asi najväčšie seriálové prekvapenie prvej polovice r. 2013. Čakal som od toho všeličo od neškodného thrilleru „pre celú rodinu“ až po rádoby hororovú variáciu na najznámejšieho filmového kanibala, ale že sa z toho vykĺbi takto maximálne temná, neprístupná, mrazivá, brutálna, bizarná, zvrátená psychologická kriminálka by som teda vôbec nečakal. Príbeh je síce niekde v polovici prvej série menej konzistentný a chvíľami pôsobí priveľmi epizódne (čo nemám rád), aby natiahol čas na celých trinásť epizód, ale to je len chvíľkový zádrhel v inak výborne vystavanej story. Dianie zbytočne nelipne na pôvodnom príbehu (ako napr. Bates Motel) a vytvára si vlastné univerzum, čo je jedine dobre, nakoľko tým dokáže priniesť niekoľko nečakaných zvratov. Inteligentný scenár s precíznymi dialógmi už je v tom prípade samozrejmosťou. Hugh Dancy v úlohe vyšetrovateľa je seriálový objav, ktorému sa konečne po nevýrazných filmových rolách dostalo náležitého uznania a smelo sa môže rovnať s takou hereckou ligou ako je Dán Mads Mikkelsen (prekvapivá castingová voľba) v úlohe Hannibala, ktorého precízny prejav si prvý krát môže podať ruku s Anthonym Hopkinsom. Pár nerdov určite poteší aj Gillian Anderson (X-Files) v neskorších epizódach, ktorej to neuveriteľne sekne aj po dlhšom období mimo obrazoviek. A je prekvapivé ako sa po tých rokoch a niektorých pomerne nevýrazných filmových pokračovaniach dokázal Hannibal znova plnohodnotne zrodiť práve na televíznej obrazovke! Prvá séria môže v podstate fungovať aj sama o sebe ako jeden pomerne ucelený príbeh s dosť nešťastným koncom, a preto som zvedavý ako sa s celkovým poňatím tvorcovia popasujú ďalej. CELKOVO: Season 1 = 5* (10/10) / Season 2 = 4,5* (9/10) / Season 3 = 2* (4/10)

Greengrass sa definitívne vyprofiloval ako najdravejší súčasný režisér! Síce aj „mistr tesař se někdy utne“ (Green Zone), ale hneď následne to vynahradí snáď najlepším filmom v jeho filmografii (Bournové Ultimátum, prepáči!). V rámci jeho polodokumentárneho (nad)štandardu to síce nie je nič nové, opäť sa tlačí na čo najväčšiu autentickosť, ale je priam obdivuhodné ako dokázal cez dve hodiny držať neuveriteľne strhujúce tempo, strmý spád, do výšok našponované napätie aj v scénach, kde sa v podstate len konverzuje, a hlavne aj napriek tomu, že väčšina bude zo správ (možno) vedieť ako to celé nakoniec dopadne. Zachytenie skutočnej udalosti nie je len rutinným prezentovaním faktov, ale nervy drásajúcim thrillerom, ktorý si stále dokáže zachovať čo najväčšiu autentickosť. Dopomáhajú mu už jeho tradičné trademarky ako ručná „shaky“ kamera, ktorá ale nikdy nestratí na prehľadnosti a navyše ju pomerne často strieda s monumentálnymi zábermi z vtáčej perspektívny na lode, helikoptéry, burcujúce more a pod. vďaka čomu film pôsobí o to viac veľkolepejšie (napr. v porovnaní so strohým Letom 93). Významnú úlohu dotvára aj energický hudobný doprovod s jemnou príchuťou orientu od Henry Jackmana, ktorý dokáže navodiť pocit akčnej scény aj z neakčného vyjednávania Somálskych pirátov. Tom Hanks je presne tou čerešničkou na torte, ktorú film potreboval. Herecký velikán, ktorý dokáže utiahnuť celý film na svojich pleciach, keďže prakticky po celý čas nezlezie z plátna a aj zásluhou výborného scenára sa z neho stáva práva ľudská postava, s ktorou sa divák dokonale zžije. Je síce pravda, že posledných pár rokov sa neobjavoval vo výrazných snímkoch, ale v úlohe Kapitána Phillipsa opäť dokazuje, že tie dva Oscary ma doma zaslúžene a za záverečnú scénu na ošetrovni, ktorá len vďaka jeho precíznemu výkonu naberá status tej najemotívnejšej scény za rok 2013 mu toho tretieho budem vo februári pri udeľovaní cien skutočne priať! Čo viac si potom od filmu želať? Je to strhujúcejšie ako už tak vynikajúce Bournove Ultimátum, emotívnejšie ako skvelý Let 93 a sugestívnejšie ako Krvavá Nedeľa. Len ťažko hľadám výrazné negatívum. Snáď len určité momenty (scény Toma Hanksa uväzneného so Somálcami v záchrannom člne) sú natiahnuté o pár minút viac ako by bolo potrebné a v druhej polovici sa vyskytne pár príliš tmavých záberov, kde nie je úplne zreteľne vidieť dianie na mori, ale to sa dá pripísať snahe o navodenie pocitu sledovania reálnej udalosti akoby v priamo prenose. Inak však prvotriedna kvalitka. CELKOVO: 4,5*

Poctivá žánrovka! Subžáner „home invasion“ síce patrí z hororov medzi jeden z mojich najmenej obľúbených, ale na rozdiel od známejších sterilných kúskov ako The Strangers, Ils a pod. si You're Next plne uvedomuje svoj status a z minima vyťažuje maximum. Opotrebovaný námet ozvláštňuje čierno humorným poňatím a v spojitosti so silnou režisérskou rukou vzniká svižná, zábavná, správne krvavá vyvražďovačka, navyše v závere s prekvapivým twistom. Síce chýba väčší psychický nátlak na postavy, zdeptaná atmosféra (napr. ako v nedávnom I Spit On Your Grave 2), ale to vynahrádza správne uvoľneným, odľahčeným prístupom s fungujúcim napätím a vydarenými ľakačkami. Napodiv ani jedna z postáv nie je vyslovene otravná, na žáner prekvapivo logicky uvažujú (v rámci možností) a film do svojho čela zasadil priam vynikajúcu hlavnú hrdinku, ktorá ho po povinnej úvodnej zoznamovačke celý tiahne na svojich bedrách. Skutočne, Sharni Vinson je asi tá najsympatickejšia postava v rámci slasheru (Neve Campbell nateraz prepáči) a žiadnej postave som už dávno takto nefandil. Vďaka nej sa celý plán vyvraždenia rodiny vymyká z rúk útočníkov a všetky scény v ktorých si zachraňuje kožu a doslovne sa o život mláti s vrahmi, pripravuje pasce, uniká, ukrýva sa a pod. sú jedny z tých najlepších hororových momentov za tento rok! Škoda, že podobne ikonicky sa nepodarilo vykresliť aj maskovaných zabijakov vďaka ktorým by sme tu mohli mať ďalší kult. Vo výsledku tak príjemný slasher so svižným tempom, bez retardovaných postáv, s najsympatickejšou hlavnou postavou v rámci subžánru za dlhé roky, ale s mierne nevýraznými zabijakmi, a ktorý z tuctového námetu tiahne veľmi slušná réžia a dobre rozohraný motív prečo sa celé to vraždenie vlastne deje. Ďalším projekciám sa určite brániť nebudem. CELKOVO: 3,5*, ale vzhľadom na predchádzajúce vymenované klady, ktorých je väčšina (priznávam, že hlavne za udatnú postavu, ktorú stvárňuje Sharni Vinson) zaokrúhľujem smelo smerom nahor. Why the Hell Not!

RedDick vo verzii 2013 s podtitulom „digitálny blivajz“. Sorry, Twohy, ale ani tadiaľ cesta nevedie. Po absolútne zbytočnom pokuse v Kronike urobiť z efektného nízkorozpočtového sci-fi hororu Čiernočierna Tma veľkolepú výpravnú ságu sa tretí diel vracia späť ku koreňom. To čo však fungovalo pred trinástimi rokmi nemusí zákonite fungovať aj teraz. Tam kde si bol prvý film s Riddickom vedomý svojho statusu (príjemného) hororového béčka, a Kronika zlyhala vo vybudovaní ďalšieho rozsiahleho sci-fi sveta, sa tretí film pokúša o kombináciu týchto dvoch prístupov. Vzhľadom na prepad druhého filmu v kinách sa s prihliadnutím na nadobudnutý hviezdny status Vina Diesla (hlavne vďaka úspešnej sérii Fast & Furious) podarilo nakoniec vydupať financie aj na dávno odpísaný tretí diel, ale keďže štúdio si za ten čas už dobre uvedomovalo neveľký potenciál série, sa tak budget zastavil len na dnešné Hollywoodske pomery veľmi skromných 38 mil. Skromný však nie je samotný Twohy, ktorý by chcel aj za „malý“ peniaz servírovať „veľký“ film. V rukách však drží len prachprosté béčko, ktoré utápa v prehnanom sci-fi vizuály, kde CGI efekty pôsobia ako z Nintenda-64. Namiesto toho, aby sa sústredil na čistokrvné béčko odohrávajúce sa v tme, tak maskoval aj chabé triky a zároveň vytvoril pútavý temný look ako v prípade Pitch Black, do tretieho Riddicka opäť zbytočne mieša zábery z vesmíru, ďalej rozvíja nefungujúcu mytológiu okolo hlavnej postavy, o ktorú nikto nestojí, a využíva množstvo nepotrebných atribútov, aby pôsobil „veľkolepo“ ako napríklad priam otrasne digitálny pes (po Jar Jar Binksovi asi najotravnejšia a najzbytočnejšia „postava“ filmografie) bez ktorého by sa celý film zaobišiel a nepôsobil tak lacno. Nostalgický survival úvod s odvrhnutým Riddickom si ešte drží akú takú úroveň, ale s príchodom lovcov odmien sa film točí neustále na mieste, nikam neposúva, servíruje nepodstatné dialógy otravných postáv a čoraz viac odďaľuje akékoľvek zaujímavé dianie. Problémom je, že ani tu sa celý film neubránil megalomanským ambíciám Twohyho, ktorý servíruje zdĺhavé a nepotrebné dve hodiny. Po útrpných hnusne predigitalizovaných 100 minútach potom nenastupuje „s príchodom tmy a Alien-like monštier“ žiadna satisfakcia. Už Čiernočierna tma spoliehala na strach z neznámeho. Tu však nasleduje pár kvázi efektných letov so vznášadlami ponad monštrá, pár sekov mačetou, streľby z pištole, všetko takmer bez krvi a celému ehm masakru je koniec. Diesel môže byť aký chce veľký sympaťák, a k tomu mu môžete prihodiť aj sen (diváci The Big Bang Theory budú vedieť kde tým narážam) všetkých geekov Katee Sackhoff z Battlestar Galactica s nahým prsom, ale čo z toho keď všetko ostatné je len desaťkrát vyluhovaná, neúčinná, neefektná variácia na Čiernočiernu Tmu s mdlou akciou, bez štipky napätia, nebodaj strachu, doplnená o dementné postavy a navyše s Twohyho márnym nadužívaním CGI efektov, za ktorých kvalitu by sa tu však mohli hanbiť aj v 80. rokoch. Ako „straight-to-video“ béčko možno neškodné, ale v kinách to nemalo čo robiť. Som rád, že mi svojho času v septembri návšteva kina nevyšla, toto by som inak ešte dlho banoval.