maddy

Bol raz jeden život v štýle Pixaru. Animák plný emócií, doslovne i prenesene. Pixar je späť v plnej sile a keď je toto štúdio v plnej sile znamená to, že nepríde so zameniteľným animákom plným jednoduchých vtípkov pre najmenšie deti, ale predovšetkým s filmom určeným rovnako ako deťom, tak aj i dospelým a pre Inside Out to platí niekoľkonásobne. Je totiž emocionálne nabitý ako Up, hravý ako Toy Story, nápaditý ako Monsters Inc. a navrch ešte dospelácky ako žiaden iný animák, ktorý som doteraz videl. V jadre sa totiž prioritne jedná o vážny film o dospievaní, o nástrahách života, o prijímaní životných zmien. Takže zatiaľ čo sa deti budú baviť nad roztomilými postavičkami hýriacimi pestrou paletou farieb, dospelého diváka tu čaká hravá psychologická sonda do mysle človeka-dievčaťa, ktorá sa zoberá životnými situáciami s ktorými sa už niekedy musel vysporiadať každý. Hravé udalosti „vnútri“ hlavy majú priamy vplyv na líniu „vonku“ a Pixar opäť dokazuje, že dokáže priniesť komplexný, prepracovaný scenár a nevŕši na seba iba skeče na pobavenie najmenších. Deti v podstate samotnú story nemôžu pochopiť, pretože pod tou paletou farieb sa skrýva vážny príbeh o dospievaní avšak nenásilne zakomponovaný do dobrodružného putovania v mysli jedného dievčaťa. Štandardnú zábavku pre deti tu stvárňuje viac menej iba putovanie po „ostrovoch“ v strednej časti filmu, zvyšok je melodramatický film prepracovaný do najmenších detailov, no zaobalený do pestrofarebného obalu animáku pre celú rodinu. Hýri to neskutočnými nápadmi (spôsobom akým v hlave vznikajú sny, ako prebieha proces zabúdania a pod.), nenásilným humorom a hlavne tými EMÓCIAMI, ktoré sú dávkované v priebehu celému filmu. Navyše aj so záverečným posolstvom o tom ako je v živote rovnako dôležitá radosť, tak aj smútok, pri ktorom musí súhlasne kývať hlavou každý kto už je zo zákona považovaný za plnoletého. Jeden z najlepších animákov nielen tohto roku, ale celej dekády. Inside Out má všetko: je po celú dobu hravý, vtipný, neskutočne nápaditý, ale i vážny, príbehovo prepracovaný a emocionálne nabitý. A keď si už myslíte, že nemá čím prekvapiť prídu odľahčené záverečné titulky počas ktorých sa pozrieme aj do hlavy psa alebo mačky. Priam dokonalé skĺbenie zábavky pre menších a tém pre tých väčších. Inteligentný animák pre každého, kto pri filme dokáže i uvažovať a nechce sa nechať iba baviť ... stačí otvoriť myseľ. CELKOVO: 5* (10/10)

Kick-Ass v štýle Bondoviek. Vaughn je evidentne fanúšikom špionážnych filmov a zároveň nevyliečiteľný večný pubertiak, ale je mu to možné zazlievať, keď opäť servíruje to najštýlovejšie retro od čias First Class?! Zatiaľ však čo pri X-Menoch sa musel držať v mantineloch hollywoodskej tvorby prístupnej pre celú rodinu, pri britskom Kingsmanovi sa mohol nekontrolovane utrhnúť z reťaze (v tom dobrom slova zmysle) a naservírovať najväčší úlet za poslednú dobu. Nekorektný, drzý, krvavý, totálne nahláškovaný, ale hlavne neskutočne zábavný. Stále to funguje znamenite, pretože iba málokto dokáže tak predať brutálne prepálenú akciu a drzý humor rovnako dobre ako Vaughn (a to podotýkam, že ani nie som jeho fanúšikom). Je to v jeho podaní síce po tretí krát to isté, avšak pokiaľ to stále funguje, vadí to vôbec? Mne vôbec nie a Kingsmana by som označil, že Vaughnov doteraz najlepší film. Najodvážnejší (akcia v kostole), najnápaditejší (akcia v kostole!), s najlepšími hláškami, sympatickými postavami (Colin Firth by napriek veku mohol byť pokojne Bondom) a navyše aj s dostatočne vystavaným príbehom skrývajúcim pár prekvapení. Pri záberoch na záverečné besnenie v uliciach mesta snímané z vtáčej perspektívny ala World War Z som sa už len spokojne tetelil blahom, že toto klaplo Vaughnovi presne tak ako zamýšľal. Takýto totálny úlet, ktorý by však bol v každom momente perfektne zrežírovaný a ani na sekundu neklesol do trápnosti si už dlho nepamätám. Pokiaľ to chce niekto čoby len na moment brať vážne, nebodaj sa nad tým pohoršovať, tak by mal zvážiť svoj výber filmov a do budúcna sa sústrediť radšej na artové snímky. Kto však pristúpi na Vaughnovi nadsázku a satiru na špionážne filmy, kde každú ich črtu hrotí do extrémov musí sa kráľovsky baviť. Pokiaľ nie ... nuž smola. CELKOVO: 4,5* (9/10)

„I live, I die, I live again!“ Bizarné, zbesilé a do každého písmena šialené. Neviem kto za to môže, neviem akou podivnou zhodou okolností to vzniklo a kto na niečo podobné odobril blockbusterový rozpočet, ale som mu neskonale vďačný. 70-ročný páprda, George Miller, totiž vyrukoval s redefiníciou akčného žánru v čase, keď už sa zdalo, že sme videli všetko. Nevideli! Oživil dávno zabudnutú značku, v ktorú už nikto nemal dôveru a dal jej toľko energie a vizuálnych nápadov, že popri nej bledne aj zabehnutá blockbusterová konkurencia. TOTO je to pravé akčné inferno, kde sa to celé dve hodiny iba reže, ale na rozdiel od napríklad takých Transformers, v ktorých to už po desiatich minútach nikoho nebaví, Mad Max čoraz viac pritvrdzuje, je čoraz nadupanejší, epickejší a nakoniec to je taká audiovizuálna paráda, že ju dlho, veľmi dlho nevyženiete z hlavy. Priznám sa, že som čakal veľa, ale stále som nebol ani minimálne pripravený na to, že ma Miller po všetkých tých Happy Feetoch a prasiatkach Babe doslovne rozmelie takto nekompromisným akčňákom. Bál som sa, že gradáciu dvojminútových trailerov nemôže v žiadnom prípade udržať, no Fury Road ich energickosť nielenže bez najmenšieho problému udrží, ale i hravo prekoná. Hlášky o tom, že to bude 2-hodinová naháňačka púštou v najmenšom neklamali, toto dvojhodinové non-stop besnenie má však hlavu aj pätu. Rovnako ako zaujímavá je akcia, ktorá nikdy nestratí na prehľadnosti, vo veľkej miere používa praktické efekty s prvotriednymi kaskadérskymi kúskami namiesto nadužívania CGI a ktorá sa nestihne ani raz opakovať (neustála obmena súbojov od boja jeden na jedného, cez naháňačku v obrovskej piesočnej búrke, až po súboj s protivníkmi na hompáľajúcich sa anténach), nedajbože nudiť je zaujímavé aj všetko okolo. Je to krutý, nekompromisný svet zobrazený len v náznakoch, ale s do detailu prepracovanými pravidlami (materské mlieko, väznenie žien za cenu zachovania populácie ...). Zostal v ňom iba boj o prežitie, kde sa uplatňuje heslo kill or be killed a v ktorom neexistuje jednoznačná definícia dobra a zla. Všetci sú, či už v menšej alebo väčšej miere mad a snažia sa prežiť za každú cenu. S tým súvisí aj R-kový rating, ktorý neťaží vyslovene z toho, že by sa tu dialo niečo výrazne brutálne (krv sa prakticky takmer nevyskytuje), ale z toho aké je to celé zvrátené. Zvrátené, ale pritom funkčné. Napriek tomu sa v ňom pohybujú fungujúce postavy, vzťahy medzi nimi a príbeh, ktorý je síce o naháňačke z miesta A do miesta B (a späť do miesta A), ale každý kto sa v ňom vyskytne má jasný motív. Na prvý pohľad pustý bezmyšlienkovitý akčňák sa tak nakoniec prejaví ako premyslená výprava s dejom, ktorý má aj presah ohľadom skazenosti tohto sveta a prekvapivo vyvolá i nejaké tie emócie, prípadne prekvapí úmrtím postáv. Skutočne sa mi ešte nestalo, že by som aj pri dvadsiatom-šiestom výbuchu v poradí mal zimomriavky, bol šokovaný z toho čo sa deje na plátne a ešte sa počas toho bál o každú jednu postavu. Áno, Mad Max je zbesilý, je intenzívny, je adrenalínový, extravagantný, zaprášený, nekompromisný, ale pre to všetko má svoj dôvod. Rozhodne nie je dokonalý – napríklad hudba od Junkie XL sa až príliš okato inšpiruje u Zimmera (bubny) alebo vo svojej predošlej práci na 300: Rise of an Empire, ale to nie je absolútne podstatné, keďže duní rovnako dobre, v pár scénach je badať priveľmi zbesilý strih a pri iných je zase zrejmé, že sa v štúdiu strihalo z podstatne dlhšej stopáže, ale to sú doslovne len sekundové momenty, nad ktorými sa ani neradno pozastavovať, keďže Mad Max: Fury Road je konečne blockbuster, na ktorý sa bude spomínať i za pár rokov a nevyšumí z hlavy hneď pri záverečných titulkoch. Napriek tomu, že ich má rád, tak pri ňom blednú všetky tie Marvelovky, Rýchle a Zbesilé jazdy a takmer všetky sci-fi/post-apokalyptické fláky, ktoré v poslednej dobe okupujú kiná, až tak, že po skončení projekcie som uvažoval nad odobratím dvoch hviezdičiek z hodnotení a to všetkým rad radom :-) Tu všetko šlape ako dobre namazaný stroj a je to jediný film, na ktorý sa do kina vydám dobrovoľne opakovane. Toto je jednoducho povinnosť vidieť na veľkom plátne s duniacim zvukom, pretože väčšie gule malo za poslednú dekádu máločo, ak vôbec niečo. Dúfam, že si to na seba zarobí a dostaneme celú trilógiu v režíjnom podaní Millera. A aj keby k nej nedošlo, každopádne vďaka, George! Takto sa oživuje dávno zabudnutá značka, ktorá do prvého traileru snáď už nikoho nezaujímala a do prvej projekcie nikto neveril, že si dokáže hravo zachovať ten drajv po celé dve hodiny. CELKOVO: 5* (10/10)

Poľská kinematografia ma v poslednom čase veľmi prekvapuje. „Bohovia“ sú ďalším príkladom toho ako je tamojšia tvorba ďaleko pred tou slovenskou alebo českou. Námetom a spracovaním vynikajúca látka o presadení transplantácie sŕdc v tak konzervatívnej, kresťanskej krajine akým je Poľsko, resp. bolo v minulom storočí. Film by ľahko mohol skĺznuť k okatej vykrádačke oscarových historických biografií, ale našťastie sa tak nedeje a Poliaci aj tu dokazujú, že dokážu prísť s originálnym prístupom k látke. Zásluhu na to mám rozhodne vynikajúca réžia Lukasza Palkowskeho, ktorý dokáže byť v jednej chvíli hravo odľahčený, aby v tej ďalšej vedel byť bravúrne napínavý a keď je potreba tak aj správne dojemný. Nikdy však neskĺzne do citovej vykrádačky (od tej ma skutočne ďaleko), ale ani do prvoplánovej komédie alebo nudného prednášania faktov o jednej lekárovi. S ľahkosťou kombinuje rôzne žánre a nálady do jednotného, ale hlavne pôsobivého celku, ktorý má po celý čas neskutočne našlápnuté tempo. Zároveň vie byť dostatočne formálne/vizuálne štýlový, ale perfektne si zachovať dobovú vernosť. Hlavne mu však nechýba zmysel prečo vypovedá o tom o čom vypovedá. Vo výsledku tak vtipné, napínavé, dramatické, dojemné, drzé a pritom súdržné. Pôsobí výkon pre mňa absolútne neznámeho Tomasza Kota už ani nespomínam. Najväčšie európske prekvapenie, tobôž z Poľska, za minulý rok. Vidieť následne v záverečných titulkoch skutočných aktérov je o to pôsobivejšie, navyše s jednou kultovou fotografiou (vyčerpaný lekár sediaci na operačnej sále vedľa pacienta), u ktorej som ani netušil, že zachytáva tieto udalosti. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Kúzlo prvého filmu je síce preč, ale skutočne to je taký problém? Druhý Avengers totiž zákonite nemôžu zopakovať to čo prvý film, kedy sa na plátne stretli protagonisti rôznych komixových sérií a niečo podobné sme vo filmovom svete nevideli, a ani sa o to silou mocou nesnažia. Je to viac menej more of the same, MUCH more of the same. Je to teda stále len ďalšie generické dobrodružstvo? Bez akéhokoľvek vývoja postáv, bez ikonického záporáka? Alebo bez štipky originality? Áno, je! Ale ktorá Marvelovka nebola?! Veď aj tí, z kampane originálne pôsobiaci, minuloroční Strážcovia Galaxie nakoniec nepriniesli nič iné načo sme u Marvelu boli už dávno zvyknutí okrem pár netradičných postáv. Každá Marvelovka je predsa o tom istom, blockbusterová stávka na istotu, v ktorej sa zneškodňuje ďalší z tuctových záporákov a zachraňuje svet v čo najfarebnejšom vizuálnom podaní. Je to však stále ultimátne zábavné akčné blockbusterové remeslo? JE! Tak čo viac chcieť od filmu, v ktorom behá zelený obor, dlhovlasý blonďák s veľkým kladivom alebo panic v modrých slipoch. V prípade Avengers 2 divák vopred presne vie do čoho ide, čo a v akej podobne dostane a presne to sa mu aj dostáva. Čo v podstate platí pre všetky Marvelovky v kinách. Za mňa sú však druhí Avengers lepší ako jednotka, ktorá miestami dosť kolísala v tempe. Age of Ultron už totiž šliape na plné obrátky a je vygradovaný do maximálnych výšok. Jednoducho ultimátna letná blocbbusterová zábavka v tej najčírejšej podobe. Čakať od toho nejaký nečakaný zvrat, prekvapenie alebo čokoľvek nové je úplne zbytočné. Ultron je akčný od začiatku v zasneženom lese po záver kdesi na hrade, len s malým zaváhaním na Hawkeyeovej farme. Whedon navyše stále vie perfektne pracovať s dialógovým humorom a tak druhí Avengers ešte viac sršia vtipom. K dispozícií majú šesť jasne vyprofilovaných postáv medzi ktorými funguje brilantná chémia, o ktorú sa samotný film ani starať veľmi nemusí, pretože funguje tak nejako automaticky, keďže ako diváci už máme osudy jednotlivých postáv dávno a niekoľkokrát za sebou. Ich excelentné slovné podpichovanie je tak zábavnejšie v závislosti od toho kto ako pozná jednotlivé Marvelovky a orientuje sa v tomto fiktívnom svete a jeho vzťahoch. Väčšie množstvo postáv vôbec nevadí, pretože Whedon ich vie stále rozložiť tak, že nikto nepôsobí menejcenne, ale ani navyše. Po celých 140 minút sa v nich nie je najmenší problém orientovať, vrátane nováčikov ma každý dostatok priestoru a divák vždy vie kto je kde a prečo robí to čo práve robí. Štandardná príbehová výplň o ďalšej záchrane sveta plne postačuje na rozpútanie tejto jazdy a navyše sa v nej predstaví doposiaľ najzaujímavejšia postava Vision. Filmu sa dokonca v závere podarí prekvapiť smrťou jednej podstatnejšej postavy, čo je aspoň malá zmena oproti doterajším Marvelovkám, kde divák vopred vie, že okrem záporákov sa nikomu nič stať nemôže. A že to nemá žiadne vyslovené eye-candy momenty ako napríklad krúženie kamery okolo formácie superhrdinov ako v prvom filme? Tie ani nepotrebuje, Age of Ultron je jedným dlhým 140 minútovým eye-candy momentom, ktorý sa nepotrebuje spoliehať len na tých pár efektných momentov. Áno, je to iba veľký, hlučný, akčný blocbuster, z ktorého však nebolí hlava a v závere neprechádza do neprehľadného digitálneho/CGI bordelu (séria Transformers si môže brať príklad), napriek tomu, že merítko veľkoleposti hrotí až do maximálnych výšin (doslovne). Výsledkom je tak mohutná blockbusterová jazda, s takmer nepretržite zábavnými 140 minútami. Nič viac, nič menej. A čo viac si od podobných infantilných komixoviek priať? Takže popcorn do ruky a užiť si to na čo najväčšom plátne. PS: Môžete sa so mnou hádať, ale Marvel ide stále tou infantilnou cestou. Ani kúsok sa nehrá na seriózny prístup (X-Men), nebodaj temnosť (Dark Knight trilógia). CELKOVO: 4,5* (9/10)

Konečne niekto trefne sfilmoval naše každodenné sociálne fóbie a nesúhlasy s byrokratickým systémom modernej spoločnosti. Wild Tales je netradičný poviedkový film na tému vyhrotených ľudských vzťahov, resp. ako by to v živote vyzeralo keby sme sa v konfliktných situáciách prestali ovládať a riešili ich extrémnym spôsobom. Šesť zámerne vyhrotených silne čiernohumorných poviedok stavia postavy pred obvyklé problémy, ale ich priebeh vyhrocuje do fatálnych vyústení, čo najväčšieho extrému aký je v danej situácii možný. Akokoľvek sa môžu zdať prehnane nadsadené vypovedajú o duchu dnešnej doby, o frustrácii bežného človeka ubitého skorumpovaným systémom, falošnými medziľudskými vzťahmi alebo sociálnou diferenciáciou. Zveličené, ale predsa veľmi úzko späté s realitou, kde si nie je problém predstaviť, že neberúc ohľad na nič a nikoho okolo bola by sa väčšina z nás bola schopná chovať rovnako nahnevane, pomstychtivo. Príbehy sú síce témou od seba odlišné, ale vo svojej podstate nesie každý silne cynické životné posolstvo, ktoré režisér divákovi predkladá s až neuveriteľnou ľahkosťou a hravosťou. Vynaliezavá réžia Szifróna má dokonalý cit pre timing a presne vie ako situácie eskalovať a kedy ich začať hrotiť viac a viac. Jeho film tak neraz hravo strieda nálady od komédie, cez drámu až po thriller. Jednotlivé príbehy sú zároveň kvalitou vyrovnané a žiaden výrazne nevyčnieva nad iným, Wild Tales tvoria ako celok - film ktorý by po vystrihnutí jedného veľa trafil. Formálne sú všetky jednotné, ani jeden tu nie je vyslovene kvalitatívne horší. Subjektívne sa mi síce páčili ten v reštaurácii asi najmenej, ale to neznamená, že je akokoľvek zlý, tie ostatné sú však perfektné (svadba, pán Bomba, autonehoda, súboj s Redneckom ...), vrátane úvodného krátkeho skeču v lietadle. Každý z nich okrem hlavnej myšlienky v pozadí načrtá aj ďalšie témy dnešnej doby (korupcia, ovplyvňovanie „pravdy“ médiami a pod.). Vo výsledku tak komplexná, neskutočne zábavná a hlavne cynická tragikomédia. CELKOVO: 5* (10/10)

Season 1 = 4* (8/10) / Season 2 = 5* (10/10) / Season 3 = 3* (6/10)

Kreuzweg: Stations of the psychic decline. Odvážna psychlogická sonda do mysle sfanatizovanej veriacej podaná sériou štrnástich dlhých rozhovorov natočených prevažne statickou kamerou a nepodporených takmer žiadnou hudbou vystavaná ako analógia k príbehu trpiaceho Krista počas jeho zastávok na Krížovej ceste. Vznikla tak minimalistická dráma o ortodoxnej kresťanskej rodine, ktorá pohľad na vieru sprostredkováva z viacerých uhlov, začo vďačí hlavne vynikajúco napísanému scenáru. Ten sa jednak slepo zavďačuje rovnako fanatickým kresťanom akými sú hlavní aktéri filmu a ktorí bude naivne oslavovať obetu hlavnej hrdinky ako novodobej Panny Márie, ale na tej druhej strane sa plnohodnotne zavďačí aj ateistom a tvrdo kritizuje kresťanstvo ako inštitúciu určenú na obyčajné vymývanie mozgov mladých ľudí. Obidva pohľady sa dokonale zužitkujú napríklad v zámerne nejednoznačnom závere (bola to náhoda alebo „boží zázrak“?). Ja osobne sa samozrejme prikláňam k tej druhej skupine, ale je priam obdivuhodné ako decentne dokázal Kreuzweg aka Stations of the Cross obsiahnuť problematiku bez prvoplánového poburovania Kresťanov a skĺbiť ten falošne pro-kresťanský pohľad a obetu v menej Ježiša Krista s tvrdou kritikou a odsúdením celej viery. Je to komplexná ukážka toho prečo deti nevystavovať podobným kresťanským názorom a učeniu, ktoré si odporuje v každej druhej vete a každú situáciu prikrášľuje k obrazu svojmu. V podstate film ženie známe „pokiaľ sa ti deje niečo zlé, Boh ťa len skúša; pokiaľ sa ti deje niečo dobré, Boh ťa odmeňuje“ do extrémov. Nie je to čiernobiela kritika, ale vďaka viacrozmerným postavám podáva problematiku z oboch uhľov, čo sa vynikajúce odzrkadľuje na postave matky, ktorá nie je len sfanatizovaná veriaca, ale obyčajným človekom, ktoré pre svoje dieťa síce chce to najlepšie, zároveň sa to ale snaží dosiahnuť skrz kresťanské učenie, ktoré je pre ňu sväté bez ohľadu na dôsledky. Vo výsledku tak Kreuzweg nevynáša jednoznačné rozsudky, ako som už spomínal na udalosti sa pozerá z dvoch pohľadov, ktoré si vo filme vzájomne neodporujú – v žiadnom prípade neobhajuje kresťanstvo, ale ani ho nemá potrebu iba prvoplánovo a okato démonizovať, ponúka ako aj tvrdú kritiku na vieru a vymývanie mozgov, ale taktiež pripúšťa aj možné obete ktoré môže človek kvôli viere dobrovoľne priniesť. Otázne je ktorú stranu si divák podľa svojho presvedčenia vyberie. Ja ako ateista som svoj jednoznačný postoj zaujal a s celou tou kritikou ukrytou v jadre filmu plne súhlasil, ale pustiť v tejto podobne filme nedeľným návštevníkom božieho chrámu viem si predstaviť, že ho budú (slepo) oslavovať bez pochopenia jeho skutočného zámeru. Skvelá práca a nemám čo vytknúť. Scenár roka 2014 a Nemci neskutočne prekvapili! Dokonalá artová prácička, ktorú by sa v USA nikdy neodvážili natočiť. CELKOVO: 5* (10/10)

Doslovný EARGASM, aj v podstate aj EYEGASM! Rozvážna, správe drzá, ale hlavne realisticky pôsobiaca dráma o jednej ceste na hudobný vrchol. Komplexné, nejednorozmerné postavy, ich činy a žiadna potreba idealizovať alebo moralizovať sú to čo robí Whiplash takým majsterštykom. Súboj dvoch na pohľad odlišných, ale v jadre rovnakých postáv (mentor a jeho žiak) hrá prím počas celého filmu, či už je to Fletcher (famózny J.K. Simmons, z ktorého postavy násilného učiteľa sa ľahko mohla stať zbytočne vyhrotená postava, ale svojím hereckým výkonom presne vystihol hranicu, kde to je ešte nanajvýš uveriteľné, až znepokojivé) a jeho chorobná posadnutosť pri hľadaní najlepšieho hudobníka súčasnosti alebo Andrew (prekvapivo skvelý Miles Teller, ktorý ide až na doraz a podobnú rolu by som u neho po tých druhoradých teenagerských filmoch nečakal) a jeho sebecká posadnutosť stať sa najlepším hudobníkom súčasnosti za každú cenu. A Whiplash je presne o tej ceste na vrchol, ktorý nie je vydláždená úsmevmi a slnečnými lúčmi, ale slzami, drinou za hranicami únosnosti, vyčerpaním, ale taktiež dávkou sebeckosti, veľkého sebazapierania a pokrytectva. Napriek tomu to nie je nijako deprimujúci zážitok pre diváka. Počas celého filmu totiž postavy pôsobia nanajvýš uveriteľne, v určitých situáciách sú to obyčajné svine, ale v ďalších aj citlivé bytosti. Jednoducho sú si vedomí, že ich cesta si vyžaduje obete (viď pokrytecký rozhovor Andrewa s jeho priateľkou). „Hercom“ tu je aj samotná jazzová hudba. Jazz je objektívne jeden z najnáročnejších hudobných žánrov, ktorý môže muzikant hrať a aj keď mám moderný jazz celkom rád, tak sa mu nejako nerozumiem. Aj napriek tomu dokáže Whiplash zaujať aj hudobne neznalého diváka, jednoducho mu ozrejmiť techniku hrania na hudobný nástroj, tak aby si dokázal užiť každý pokus o zahratie dokonalého hudobného koncertu a počuť každú nesprávnu techniku, nesprávny tón. Scény s bicími tak patria k tomu najlepšiemu čo film ponúka. Môže to znieť podivne, ale skutočne sa jedná až o akýsi „hudobný thriller“, takmer až „akčná jazdu“. Sebaistá réžia s precíznym strihom a citom pre rytmus komponuje jednotlivé scény do fascinujúcich hudobných koláži, ktoré neskutočne gradujú a ktoré divákovi neumožnia vydýchnuť. Je to adrenalínové, napäté a celý ten dril hlavnej postavy, ktorá ide až na hranicu svojich možností je tak intenzívny, že divák v závere cíti takmer rovnaké vyčerpanie. No napriek tomu nemôže z tváre striasť spokojný úsmev. V podstate mám len jednu výčitku a to za nanajvýš lacnú scenáristickú barličku s haváriou auta, ktorá je tak nezmyselná, prvoplánová a značne prestrelená, že na malý moment zhadzuje celý film o level nižšie. To skutočne nešlo znázorniť „posadnutosť“ hlavne postavy inak ako takto? kde nikto z okolitých nerieši, že prišiel na koncert celý od krvi? Za tento vyslovene až hlúpy moment strhávam ten jeden bod, inak však veľká spokojnosť. Whiplash je taká „biografia“, ktorá síce biografiou nie je, ale podobný životopisný film by si zaslúžil kde ktorý hudobník! CELKOVO: 4,5* (9/10)

Moneyball meets Warrior? IMDB: 7,0/10, Metascore: 81/100! CSFD: 61%?! Na prvý pohľad to tak môže vyzerať, ale vo Foxcatcher takmer vôbec nejde o bitky a na rozdiel od Moneyball sa tu ani na sekundu nehrá na pozitívnu nôtu. Je to minimalistická dráma s nejednoznačným pohľadom na vec, v ktorej ani tak nejde o to čo sa vlastne stalo, ale ako sa to stalo. Je zameraná výhradne na postavy a ich psychológiu, s ktorou Bennett Miller pracuje priam excelentne! Príbeh Foxcatchera podáva zámerne sterilne, nanajvýš odťažito a všetky situácie prezentuje veľmi chladne, čím vytvára sugestívne pocity, hlavne ohľadom konania postáv, ktorých skutočné zámery nie sú jednoznačne naznačené (bolo medzi Pontom a Schulzom jemné queer iskrenie?). Vytvára sa tým zvláštne temná atmosféra, ktorá postupne čoraz viac pohlcuje. Pocit väčšej a väčšej ťažoby postupne dolieha na diváka a o to viac ju umocňuje pomalé tempo filmu. Pritom pokojnej scény sa tu divák nedočká, aj keď sa to tak na prvý pohľad môže javiť. Od začiatku do konca je cítiť, že niečo zlé sa derie na povrch, ale Miller to nikdy nemá potrebu akokoľvek ukázať. Je to len cítiť v každom zvýšení hlasu, v každom pohľade očí, v každom pohybe. Netradičný životopisný film o športovcovi, ktorý je skôr silnou psychologickou sondou s dokonale zvolenými hercami, než klasickou biografiou. Z hereckého osadenia som bol najprv na pochybách, ale miláčik násťročných dievčat Tatum sa konečne prezentuje ako charakterový herec a podáva snáď životný výkon. Úloha introvertného zápasníka mu výborne sedí a do toho ho komanduje slizký, priam odporne pôsobiaci Carell, ktorý je po jeho komediálnych rolách o to väčším prekvapením (zmenou vizážou som ho prvých pár minút ani nepoznal!). Foxcatcher je tak precíznou drámou s výbornými hereckými výkonmi, režisérky dotiahnutou do najmenšieho detailu. Dokonale presné prácička bez potreby veľkých, hlasitých slov alebo činov po vzore iných biografií a práve preto aj divácky dosť nevďačná. To je dôvodu prečo Foxcatcherovi mnohí vytýkajú nudu. Ono to totiž nie je nijako strhujúce, filmu zámerne chýba potrebné katarzia. A podobný psychologický rozbor nezvládne každý divák, preto aj to nejednoznačné prijatie. Foxcatcher v žiadnom prípade nechce byť Oscarovo podliezavý ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Oproti tohtoročnej prvoplánovej biografickej Oscarovej konkurencii (napr. The Imitation Game) je to úplne iný druh filmu ako by ktokoľvek od životopisného filmu čakal. Práve preto ho pravdepodobne aj väčšina cien minie. Pre cieľovku však veľmi výživná látka. A to hovorím ako ten kto doteraz ani len netušil kto je Mark Schultz a podobné športové zápasy ho nijako nezaujímajú (neviem či som niekedy vôbec nejaký videl). CELKOVO: 4,5* (9/10) PS: na záver si neodpustím rypnutie do tuzemského názvu filmu. Vážne, kto toto preložil ako Lov na líšku?! Veď to nemá s filmom absolútne nič spoločné! Ale tak to dopadá, keď sa prekladá názov filmu, ktorý prekladateľ evidentne nevidel.