maddy

Povinnosť pre každého filmového fanúšika! Je síce pravda, že dokument neprináša nič nové, ale o to mu ani nejde. Skôr sa snaží priniesť len rôzne názory na problematiku 35 mm a digitálneho nakrúcania filmov. Obdivuhodné je, že sa zaslepene nestavia ani na jednu stranu, rovnaký priestor dáva zástancom oboch postupov, žiadneho z nich nevyvyšuje. Divák si tak môže sám vybrať, kto mu viac imponuje, prípadne zistiť, že nič nie je len čierno-biele, ale v podstate všetci majú v dokumente rozumné argumenty, prečo sa rozhodli točiť tou či onou technológiou. Tým pádom nie je možné slepo adorovať názor napr. Nolana, pretože aj taký protikladný Cameron má svoje dôvody. Čo poteší dokument ani minútou nenudí, utečie veľmi rýchlo a navyše obsahuje zábery z množstva filmov, takže filmoví maniaci môžu mať pocit zadosťučinenia, keď ich bude poznať všetky :) CELKOVO: 5*

The Dark Knight Rises dokazuje, kde sú hranice súčasnej Hollywoodskej tvorby, niečo takto majestátneho, ale zároveň na vysokej filmárskej úrovni som posledných pár rokov nevidel a najbližších pár určite ani neuvidím. Som zvedavý na ďalší Nolanov samostatný projekt, ten chlap nemôže sklamať. Napriek drobným vytkám považujem Dark Knight Rises za blockbuster roka. CELKOVO: 5*

K Inglourious Basterds som pristupoval s obavami (téma 2. svetovej vojny ma nikdy výrazne nebavila) a nakoniec som sa dočkal „klenotu“. Mať v dva a pol hodinovom filme dve a štvrť hodinu len čistú konverzáciu, navyše prevažne v nemčine a napriek tomu baviť každou minútou? No problem, na to tu je Tarantino. Jeho dialógy majú väčší náboj a pútavosť ako akčný trikmi nabitý výplach od Baya. Hlášky a pamätné dialógy púšťajú postavy z úst v tak zbesilom tempe, že je snáď nemožné ich všetky pobrať na prvý krát. 20 minútové dialógy pár postáv v dohromady asi štyroch kulisách (na čom bol minutý ten 70 miliónový rozpočet ako jediné nechápem) sú totiž úžasné napísané a v závere sa jednotlivé zdanlivo nesúvisiace scény spoja do fungujúce príbehu. Dalo by sa Tarantinovi vytknúť, že len opisuje zo štruktúry kultového Pulp Fiction, ale toto je jeho tradičný „trademark“. Rozdelenie na kapitoly má svoj zmysel, každá lemuje určitú časť príbehu, určitú skupinu zdanlivo nesúvisiacich postáv a končí vyvrcholením v podobe zabíjania. Dokonalý prístup, ktorý (aj napriek tomu, že sa Tarantino mierne opakuje) funguje aj po niekoľký krát. Či už sa sústredí na príbehom opradené postavy (Waltz, Laurent), na humor (Pitt) alebo emócie, nikdy neskĺzla do nudy, nebodaj trápnosti a dokonca ani zdĺhavosti. Výrazne si dopomáha výborne zvoleným castingom – všetci herci odvádzajú snáď svoj životný výkon – samozrejme prevláda, nebojím sa povedať, dokonalý Waltz (tomu by bolo aj 20 Oscarov málo!), ale radosť je pozerať aj na Američanov parodujúceho Pitta (vrcholom je scéna taliančiny s americkým prízvukom), Kruger, ktorá dokazuje, že je pod dobrým vedením viac ako obstojná herečka, krehkú Laurent ..mohol by som menovať každého herca zo záverečných titulkov. K tomu, ako už u Tarantina býva zvykom, pútavo zvolený hudobný doprovod. Jednoducho to všetko vytvára film, pri ktorom 150 minút utečie rýchlejšie ako predpoveď počasia rosničky na Markíze. Najlepší film od Tarantina! (neukameňujte ma, ale áno o malý kúsok lepší ako Pulp Fiction alebo Kill Bill Vol. 2) CELKOVO: 4,5*

Tomuto hovorím filmové umenie, keď film aj po svojom skončení núti k hlbšiemu zamysleniu, položeniu si otázok a pod. Depresívny snímok, ale zároveň veľmi humánny. Pôvodná kritika súčasného školstva postupne na seba naberá niekoľko ďalších podzápletok (staroba, prostitúcia, spolužitie, rodičovstvo a pod.), aby vytvorila komplexný obraz našej spoločnosti a jej (neriešiteľných?) problémov. Toľko silných tém v jednom filme a pritom ani jedna nie je zbytočná. Skrz inteligentný scenár pokladá niekoľko závažných otázok, ktoré nútia k zamysleniu. Servíruje skutočné ľudské dialógy, momenty zo života, širokú škálu emócií. Žiadne utešujúce rozriešenie, žiadne zadosťučinenie, len melancholické zakončenie bezvýchodiskovej situácie. V závere ponúka aj niekoľko zaujímavých a nečakaných rozuzlení. V podstate ani nemám slov, páčilo sa mi takmer všetko – od tém, cez špičkové herecké výkony (Brody – ďalšieho Oscara prosím, prekvapivo Lucy Liu, ktorá už poriadnu rolu potrebovala, Hendricks, Harden, Petersen...), po autentickú takmer až dokumentárnu kameru a jemnú hudbu (podmanivý klavírny motív). Uznávam, že v určitých momentoch je to príliš jednostranné, ale to je forma, ktorá si Tony Kaye zvolil – zobraziť tú najväčšiu skazu, ten najhorší možný scenár a psychický úpadok. Som rád, že aj v dnešnej „hollywoodskej“ dobe sa niekto nebojí natočiť takto inteligentnú výpoveď a pozdvihnúť filmovú tvorbu zase o úroveň vyššie. Snímok pre náročného diváka, škoda len, že trval tak krátko, pretože s nastolenými myšlienkami by bez problémov dokázal vyplniť aj dvojhodinovú stopáž. CELKOVO: jednoznačných 5* Tony Kaye toč prosím ťa viac filmov! PS: na samotný záver citát z komentára užívateľky retrogirl2: „Hodnotící ODPADEM asi prošli lobotomií a nezbývá jim nic jiného, než si pustit Teletubbies...„

Nenechajte sa odradiť podivným názvom – Salmon Fishing in the Yemen je totiž jeden z najpríjemnejších filmových zážitkov za posledné obdobie! V podstate banálny príbeh o vybudovaní vodnej nádrže s lososmi na území Jemenu je podaný s tak neuveriteľnou ľahkosťou a priam z neho srší pozitívna energia, že snáď musí rozveseliť každého melancholika. Režisér Hallström dokázal počas takmer dvojhodinovej stopáže presne vystihnúť, kde ubrať, kde pridať, na ktorý dejový prvok sa sústrediť viac (romantický vzťah) a ktorý zbytočne netlačiť do popredia (politika), aby nepôsobil zbytočne pateticky. Zo začiatku je preto divák obdarený veľmi jemnou a ľahkou komédiou – žiadne pubertálne trápne infantilnosti, len decentný britský humor, ktorý je po celý čas prezentovaný jedine rečovým prejavom postáv, napr. arogantnou cynickou političkou v podaní Kristin Scott Thomas, ktorá má v každej situácii trefný komentár snažiac sa využiť situáciu Jemen VS Great Britain pre politické účely alebo „podpapučovým“ zásadovým vedcom v podaní Ewana McGregora, ktorý banálny nápad s lososmi náležite zhadzuje svojim negatívnym postojom. Jednoducho inteligentný humor na úrovni. Hlavne v tejto časti je možné oceniť kvalitný scenár, ktorého predlohou bola populárna kniha. V druhej polovici film plynulo prejde do prevažne romantickej/dramatickej časti, nevtieravo sa venuje otázkam ako krehkosť začínajúceho vzťahu, kríze stredného veku, resp. dlhodobého manželstva, dokonca aj terorizmu. Ničím však nenarúša plynulosť deja. Nenásilne servíruje aj niekoľko učebnicových fráz o hodnotách života (prezentované možno až príliš „bezchybným“ šejkom), čo pár divákov už nemusí tak úplne zniesť. V dramatickej časti príliš nepreháňa, v tej romantickej nepôsobí sladko a afektovane, vykresľuje len začínajúce sympatie dvoch ľudí, ktorí sa zanietili pre jednu a tú istú vec. Hudba je svieža a splýva s atmosférou filmu. Kamera prekvapivo vytvára niekoľko veľkolepých záberov na prekrásnu rozsiahlu krajinu, či už Škótska alebo Jemenu. Vynikajúce herectvo súčasnej Britskej špičky už ani nie potrebné spomínať (hlavne Kristin Scott Thomas a Ewan McGregor dokazujú, že im je možné veriť akúkoľvek úlohu). Áno, priznávam, že filmu sa toho dá aj veľa vytknúť, či už jednotvárne postavy, ktorá majú jasne definované vlastnosti a správanie podľa ktorého sa riadia celý film a nejaký vývoj od nich očakávať nejde, v jednu ruku s tým ide aj predvídateľnosť, kde záver snímku je možné odhadnúť po jeho prvých 10. minútach, ale na komplikované rozprávanie sa „lososy v Jemene“ ani len nehrajú, občas sa jemne preháňa aj v tej „dobrosrdečnosti“ a naivite (postava šejka). Pre tentokrát však rapídne nadhodnocujem, pretože takýto pozitívny dojem vo mne žiaden film už dlho nezanechal, nechal som sa uniesť jeho príjemnou atmosférou a počas celých dvoch hodín som nemal ani na sekundu pocit nudy. A to ani nie som rybár! :) CELKOVO: 4,5*

Dokonalý, ale nezaraditeľný snímok, o ktorého bezchybnosti sa dajú viesť siahodlhé diskusie. Pre mainstreamového (čítaj popcornového) diváka ťažko uchopiteľný, pre filmového fajnšmekra práva lahôdka hraničiaca s „visual-aural“ orgazmom. Je až prekvapivé ako jednotlivé, na prvý pohľad neskombinovateľné, zložky filmu dohromady skvelo fungujú = odťažitá takmer nekomunikujúca postava vytvorila neuveriteľné emocionálne zaangažovanie, stroho podaný príbeh vybudoval nezabudnuteľnú atmosféru, pomaly plynúci dej sa ženie dopredu dravo s každou minútou, počiatočnú veľmi krehkú romantickú líniu v závere strieda surovosť a pod. Pritom o samotný dej vôbec nejde v prvom rade, ale o jeho precítenie. Zvolená forma neskutočne dlhých záberov kamery dopomáha vžiť sa s každým a jedným detailom. Obraz je pritom kontrastne farebný s navyše prekvapivo zvolenou electro-popovou, avšak smutnejšie ladenou hudbou (narozdiel od väčšiny tu prítomných ma viac ako titulná A Real Hero zaujala Nightcall od Kavinsky & Lovefoxxx). To všetko však podčiarkuje melancholickú náladu, ktorá sa nesie a graduje celým filmom. Dokonalé herectvo Ryana Goslinga, doteraz mnou považovaného len za týpka do vedľajších úloh, ktorý namiesto reči servíruje pocity postavy len pohľadmi a nepatrnými pohybmi, tomu hovorím skutočné herecké umenie. Malá výhrada akurát k samotnému záveru, kde som čakal oveľa väčšiu gradáciu vzhľadom na to, na čo ma pripravil film v predošlých 90 minútach, tie som však celé sledoval so zatajeným dychom, ani na sekundu nechcel odvrátiť zrak z obrazovky a to je práva kvalitná filmárčina. O niečo podobné sa snažil nie tak dávno aj The American (2*) s Georgem Clooneym, holt nie každý je takýto skvelý režisér. Na záver len konštatovanie, že mi je smutno z faktu, že v dnešnej dobe zarábajú stámilióny a miliardy amerických dolárov filmy ako Twilight a Drive si to odnesie, na jeho rozpočet síce s viac ako slušnými, ale stále „len“ 50 miliónmi, pokojne by som mu doprial o nulu navyše. CELKOVO: 5*

Tomu sa hovorí, keď film prekoná trailer, a nie naopak ako to bohužiaľ býva zvykom. Musím podotknúť, že ako nie veľký fanúšik filmov s témou Planéta opíc (ani priemerného remaku z 2001) som k novému prírastku do tejto série pristupoval zo začiatku skepticky. Po nadšených ohlasoch od kritikov aj divákov som sa však začal na film tešiť čoraz viac, a na rozdiel od iných snímkov, kde nadšenie po dopozeraní filmu (prípadne už počas neho) opadne, tentokrát sa nič také nestalo. Rise of the Planet of The Apes (sakra dlhý krkolomný anglický názov) dokazuje, že aj téma zapadnutá prachom sa dá znovu oživiť do pútavej formy. Aj napriek tomu, že divák v podstate vie ako to musí celé dopadnúť sa ani na chvíľu nenudí. Hlavnú líniu tiahne presvedčivé stvárnenie digitálneho Ceasara, ktorý časom prevezme rolu hlavnej postavy, nechýba značné množstvo rozličných emócií – príjemná scéna na strome, zimomriavková „Noo!“, ani dojemná „Ceasar is home!“. Vedľajšie línie ako Alzheimer, romantika so zverolekárkou sú riešené na decentnej úrovni, tak aby zbytočne nebrzdili dej, ale dopĺňali ho. V závere, keď sa rozbehne cca. pol hodinová akčná scéna, tak režisér dokazuje, že vie natočiť aj veľmi zručnú akciu v štýle „bayovských“ blockbusterov a neraz vyraziť dych. Po technicky stránke nie je čo vyčítať, prekvapila výborná hudba, ktorá sa do popredia dostala viac ako som čakal a takmer dokonale korešpondovala s dianím na scéne, kamera vie byť pekne statická, ale vytvárať aj veľkolepé prelety, a počas akčných scén byť prehľadná. Herci prevažne v pozadí a ich „prácu“ prevzali z väčšej časti digitálne opice, snáď jediný výrazný je James Franco, ktorý má status vyloženého sympaťaká a tak s tým pracuje počas celých 100 minút. Fanúšikov určite potešia priame odkazy na pôvodný film (Icarus štartujúci na Mars, pomenovanie Brighteyes a pod.) Tí, ktorí sa radí vŕtajú vo filozofii a skrytých odkazov si určite prídu na svoje (otázky ohľadom práv zvierat, symbolika mesta San Francisco a „diskriminovaných“, sú zlí ľudia alebo... atď.). Záver je až príliš otvorený a môže pôsobiť rozporuplne, čo som popravde nečakal, ale keďže je plánovaná úplne nová trilógia, tak nevadí. Áno, nie je to bez chyby, občas je to priveľmi skratovité (hlavne úvod a vývin lieku), občas sa vyskytne logický prešľap (ale nijako extra zarážajúci – rýchly prerod ostatných šimpanzov na inteligentné bytosti, starnutie, resp. nestarnutie ľudských postáv, nárast počtu opíc pri úteku ...), nechýba určitá dávka klišé (súboj: veda vs money), pár infantilných scén a celková realita ako aj šablónovité vykreslenie ľudí je značne skreslený pohľad, ale prekvapivo to tentokrát absolútne nevadí, pretože Rise of the Planet of The Apes dokazuje, že aj typický 100% hollywoodsky blockbuster (čo si budeme nahovárať, nejedná sa o nič iné) sa dá natočiť s dávkou citu a tak, že sa divák necíti pri sledovaní hlúpo a za to palec určite nahor. Skvelá akčná dráma, ktorá sa spolu s X-Men: First Class a Captain America radí k tohtoročným najlepším „Hollywoodom“ (náhoda, že všetko sú reštarty/rebooty vracajúce sa príbehovo späť?). CELKOVO: 4,5* ... A CHCEM POKRAČOVANIE HNEĎ TERAZ!

Po Hulkovi, Iron Manovi a Thorovi sa svojho celovečeráku dočkal aj Captain America a stal sa tak posledným premostením k Avengers. Úprimne a bez nátlaku priznám, že Kapitána Ameriku som vnímal ako symbol amerického vlastenectva, pýchy, patriotizmu, ideálov a jeho prevedenie na plátno som si nevedel predstaviť a bolo určite výzvou aj pre samotných tvorcov pokiaľ chceli zabodovať aj u mimo-amerického publika . Nakoniec som ani netušil, že mi prichystá jedno z najväčších tohtoročných prekvapení. Chris Evans bol do hlavnej úlohy tou správnou voľbou, po značne nesympatickom prevedení superhrdinu vo Fantastic Four, aj on našiel postavu, ktorá mu typologicky sedí. Hugo Weaving pokračuje vo svojom pohľade zloducha ala Matrix. Poteší odviazaný Tommy Lee Jones, ktorý sa konečne od dob Mužov v Čiernom neberie vážne. Vizuál filmu sa zjavne inšpiruje v X-men: First Class - prevažne realistické dobové kulisy sú občas narúšané pestrými farbami (teleporty, magická energia, niektoré kostýmy..), nechýba šmrnc starých bondoviek (naháňačka medzi postaršími autami, vedec s najnovšími technickými vychytávkami a pod.) Ale čo je najhlavnejšia a najpútavejšie, a čo robí Kapitána Ameriku zaujímavého aj pre napr. Európanov, je irónia a skrytý parodický humor, ktorý si robí žarty z celého amerického patriotizmu a vymývania mozgov pomocou zobrazenia ideálov americkej spoločnosti – najlepšie to vystihujú na prvý pohľad nezmyselné scény, ktoré nie sú pre samotný príbeh takmer vôbec potrebné, a tým sú muzikálové propagandistické vystúpenia Kapitána Ameriku. Je im dokonca venovaných dobrých 20 minút stopáže. V určitých smeroch sa snímok pohybuje aj na tenkom ľade, čo by som v „mainstreamovej“ tvorbe teda nečakal ani zďaleka – bez zbytočných rečí rieši prítomnosť Hitlera, nechýba (snáď nie je potrebné nikomu vysvetľovať čím inšpirovaný) pozdrav typu: Heil Hydra! Zasadenie vymyslených postáv do reálnych udalosti taktiež evokuje posledných (resp. „prvých“) X-menov. Dialogy majú správny šmrnc, sú podané s dávkou humoru a neraz sa stane, že bavia viac ako samotná akcia. Nechýba niekoľko podzápletok – najvýraznejšia je tá romantická, dokonca vyšla v spojitosti so záverom snímku na jednotku a mala ten správny emocionálny dopad. Joe Johnston bol sprvu obávaná voľba, vzhľadom na „pestrosť“ jeho snímkou (od rodinného Jumanji, cez akčnejší a hlúpejší Jurský Park 3 až po naivný romanticko-hororový pokus Vlkolak). Jeho réžia ale pôsobí viac ako zručne, vie ako uchytiť danú látku a vystavať ju po každej stránke. Nechýba povinný zoznamovací úvod, prerod na superhrdinu, jeho následné využívanie, až prechod k záverečnej akcii. Tej tu nie je možno toľko, ako by poniektorí diváci čakali, ale je natočená veľmi zručne. Takmer pripomína štýl 90. rokoch osviežený o efekty z 21. storočia. Nič nekazí ultra-rýchly strih, spomalené zábery sú využívané v rozumnej miere, nepreháňa sa v superhrdinských schopnostiach. Niekedy je však akcia až priveľmi skratovitá a pomalšie hnanie deja dopredu by nebolo vôbec na škodu. Pôsobí to miestami ako päsť na oko, keďže rozjazd je pomalší a zaberie vyše 70 minút a jeho následné zrýchlenie v 3/4 snímku ponúka 10 prestreliek v 10. rôznych lokalitách za jednu minútu. Čo občas zamrzí, pretože v takejto príjemnej atmosfére akú film vytvoril by som vydržal aj počas 3 hodinovej stopáže a nenudil sa. Suma sumárum: jedna z najlepších tohtoročných popcornových zábaviek, ktorá však ponúka aj „niečo“ viac a Marvel, zo začiatku kontroverzného Kapitána Ameriku, vytvoril jedného z ich najsympatickejších superhrdinov. Určite to nie je dokonalý film a ani sa netvári, že by chcel súperiť z najkvalitnejšími snímkami tejto doby, ale za to je nadmieru zábavný a to v ňom ide, o nič viac. A povedzme si pravdu, v dnešnej dobe niekedy niet nad zábavu, ktorá neurazí a po jej skončení ostane príjemný pocit. Je priamočiary ale nie hlúpy, akčný ale nie banálny. Film sa na nič nehrá, pohybuje sa šikovne v zabehnutých mantineloch komixových adaptácii, neberie sa zbytočne vážne, ale ani neklesá k trápnosti. Čo sa týka 3D je nevýrazné, a skôr ruší, ale verím, že to bol len marketingový ťah producentov na prilákanie väčšieho množstva divákov. PS: dopozerajte titulky až do konca ;) CELKOVO: 4,5*

Tak si aj páni z Belgicka strihli jeden „Hollywood-like“ thriller a že im to vyšlo sakra dobre! V podstate obyčajný, ale inteligentný príbeh o piatich bohatých priateľoch podvádzajúcich svoje manželky v utajenom byte, v ktorom nájdu zavraždenú ženskú, režisér natočil tým najzaujímavejším spôsobom cez neustále flashbacky a prelínanie niekoľkých časových/dejových línii, pričom každá jedna z nich má svoj význam. V podstate konverzačné krimi pôsobí takmer až akčne, pretože s každým a jedným rozhovorom sa vytvára neuveriteľné napätie. Dotvára to zaujímavý rýchly strih, neustále sa meniace zábery kamery a skvele zvolená hudba, ktorá aj pri obyčajnom policajnom výsluchu vytvára poriadne dusné prostredie. Celým filmom sa nesie chladná neprístupná atmosféra, herecké výkony sú príjemné.. a aj keď film v podstate neprináša nič nové, štýl akým je natočený ho posúva o level vyššie. Počet zvratov na jednu minútu bolo možno na konci až priveľa, a aj samotný záver s doslovom bol až príliš šablónovitý podľa štruktúry tuctových hollywoodskych thrillerov. Každopádne mi to nepokazilo dvojhodinový viac ako vynikajúci zážitok. CELKOVO: 4,5*

Season 1: Murder House = 5* (10/10) / Season 2: Asylum = 4,5* (9/10) / Season 3: Coven = 4* (8/10) / Season 4: Freak Show = 5* (10/10) / Season 5: Hotel = 2,5* (5/10) / Season 6: My Roanoke Nightmare = 3* (6/10)< / Komentár sa vzťahuje k prvej sérii: Musím, jednoducho musím komentovať už po pilotnej epizóde, pretože American Horror Story naozaj ponúkol hneď na úvod výbornú kvalitu. Prostredie „haunted housov“ som mal vždy rád a AHS sa s týmto hororovým „sub-žánrom“ pohráva naozaj rafinovane. Áno, je neuveriteľne jednoduché vyčítať mu inšpiráciu alebo vykrádanie tisícky podobných snímkov (osobne ma pri sledovaní napadali filmy od Amityville Horror, The Others cez Carrie, Rosemarys Baby až po Sixths Sense alebo Shining), ale povedzme si pravdu, ktorý horor o strašidelnom dome bol za posledných 10 rokov originálny? Hmm, mňa osobne v tejto chvíli nenapadá ani jeden. AHS navyše všemožné prvky z týchto hororov spája do veľmi príjemne stráviteľného a pútavého sústa, navyše na poli seriálu, kde sa takýto námet objavuje prvý krát. Na to, že sa jedná o americkú televíznu (v určitých smeroch stále konzervatívnu) produkciu, tak navyše veľmi oceňujem aj otvorenú sexualitu a dávku úchylnosti (nie že by ma pohľad na latex, mužský zadok alebo sexujúcich 40tnikov nejako zvlášť priťahoval, ale prečo trocha neprekročiť zabehnuté hranice). Mysteriózna miestami úchylná atmosféra drží pozornosť po celú dobu a nechýba kde jedna lakačka. Po technickej stránke sa taktiež jedná o vysoký nadpriemer – pekná statická kamera, krásne minimalistická hudba, a celkovo by mohol snímok konkurovať väčšine haunted house filmom smerujúcich do kín. Snáď seriál časom neomrzí, neskĺzne do rutiny a zachová si rovnaký šmrnc „inakosti“, určite sledujem aj naďalej a budem rád, ak nebudem musieť z hodnotenia ubrať. / Takmer nezvyčajný jav, ale všetky epizódy držia nadpriemernú kvalitu / Season 2: Asylum = neveril som, ale je to možné, druhá séria je 100x zvrátenejšia, 100x sexuálnejšia, 100x zvrhlejšia, zatiaľ maximálna spokojnosť - spojiť psychošov, sériových vrahov, mimozemšťanov, posadnutých diablom, mutantov, šialených doktorov, úchylé mníšky a pod. do jednej série = skvelý nápad!).