maddy

You are not you, I am not me, and this film is not as good as it could be. Americká obdoba francúzskych Intouchables, akurát som ženami v hlavných úlohách a bez potrebnej sily. Trocha to pripomenie aj nedávnu Still Alice s vynikajúcou Julianne Moore, no You Are Not You nepojednáva o Alzheimerovej chorobe, ale o ALS (amyotrofická laterálna skleróza) a Hilary Swank, aj keď vynikajúca herečka, v tejto úlohe nijako zvlášť nežiari. Hlavným problémom je skratovitý scenár, zbytočne veľa pátosu a prvoplánového hrania na city. Mám pocit, že všetci prácu na tomto filme vzali len z pocitu, že by mohli mieriť na Oscarové nominácie, no s priemerným režisérom to nevyšlo a film upadol do zabudnutia. Všetko je tu totiž také štandardné, že to nemá veľmi čím nadchnúť. Je to síce silný príbeh o zákernej chorobe, takže film pravdepodobne nikoho neurazí, ale s lepším režijným vedením tu mohol byť klenot. Takto vznikla len po všetkých stránkach štandardná dráma, ktorá je v samotnom závere síce dostatočne silná a dojemná, ale predošlé minúty až príliš okato brnká na city diváka a nemá na to dostatočné prostriedky – ani nápaditý scenár, ani nijako nápaditú réžiu a v podstate ani nijaké zvlášť skvelé herecké výkony (prepáč, Hilary!). CELKOVO: 3* (6/10)

Fifty shades of fucked up. (Christian Grey / 01:50:26) Kvázi erotická romanca s prapodivným posolstvom, že pokiaľ má chlap peniaze môže si s dievčaťom robiť čo chce a dať jej do zmluvy aj análny a vaginálny fisting, no jednoducho paráda, s radosťou učme mladé husi nechať sa submisívne podriadiť každému milionárovi! Filmársky to síce nie je nijako zlé, akurát neskutočne prázdne, ale to je výhradne vina tej prízemnej predlohy než režisérky Sam Taylor-Johnson, podľa tej ani lepší film natočiť nešlo. Všetky výčitky, ktoré k tomu smerujú vyplývajú z knihy, takže buďme radi, že to podľa toho literárneho odpadu dopadlo aspoň takto. Film nemá problém dať, minimálne v úvode, najavo, že sa neberie až tak vážne, pár krát sa zhodiť, no zároveň tu nemá podporu v silnom scenári, v ktorom dohromady o nič nejde. Väčšinu času sa na to bez výrazných problémov pozerá, je to podfarbené modernými piesňami, postavy vyslovene neiritujú a minimálne Dakota Johnson je celkom prirodzená. Akurát Jamie Dornan by mal radšej ostať zväzovať ženy v seriály The Fall, tam to pôsobí naliehavejšie ako v jeho červenej miestnosti. Celý film totiž padá na jeho kvázi komplikovanej a záhadou opradenej postave, ktorá by mala byť jadrom celého filmu, ale vo výsledku v ňom je rovnako nepodstatná ako všetko ostatné. Zaujímavé totiž začne dianie byť až v posledných desiatich minútach, keď titulná dievčina začne mať o svojom nápadníkovi pochybnosti a prehodnotí svoj postoj k tomuto sexuálnemu výletu, no keď už má samotný divák pocit, žeby sa tu mohlo aj konečne niečo diať čo akokoľvek posunie dej, tak film končí takmer s dôvetkom „To be continued“. Takéto zakončenie ešte chápem pri filmoch, ktoré rozdeľujú posledný diel knižnej predlohy na dve časti (z dôvodu vyššieho zisku, samozrejme, aj keď to je rovnako nepodstatné ako už dokázal Harry Potter, aj Hunger Games a iní), ale by divákovi nepovedal nič, ale absolútne nič, hneď prvý film? To už je trúfalosť! Áno, nejaké putá a bičíky sa tu nájdu, ale tie samotné k zaujímavému filmu nestačia, pretože vo výsledku na nich nie je nič extra provokatívne alebo odvážne (rozhodne nie v dnešnej dobe, keď si divák vie vyhľadať oveľa divokejšie videá dvomi klikmi na internete), navyše množstvo týchto erotických scén a narážok len podtrhuje nezmyselnosť celého diania. On má rád podľa jeho vlastných slov S/M praktiky, tvrdo šuká, v noci so ženu zásadne nespí v jednej posteli a romantiku nikdy nepraktikuje, aby ju hneď v nasledujúcej scéne mohol romanticky ťahať na spoločný kúpeľ vo vani, vodiť ju po dome za ručičku alebo na ručičkách, predstaviť rodine alebo nežne zbaviť pannenstva a v náruči s ňou prespať celú noc. Ehm ... Takže asi toľko k tomu „erotickému“ filmu, ktorý sa snaží mať nejaký psychologický presah a pracovať s postavou Christiana Greya, ale bohužiaľ sa len stráca v povrchnej predlohe, ktorá ho žiaden nemá. V jadre je totiž obyčajným romantickým príbehom o dievčine, ktorá sa zapozerá do boháča, ktorému sa evidentne prihodilo v detstve niečo veľmi zlé, bojí sa intímne zblížiť a tak chce teraz praktikovať perverznosti na nej. Neuspokojeným puťkám to asi bude stačiť, ale to nič nemení na fakte, že je to len obyčajná, zle napísaná červené knižnica skôr než provokačná červená miestnosť. Pokiaľ by v tej mal skutočne ten Xbox asi by to nebolo o nič iné. Síce má to neštvalo až tak ako napríklad vyprázdnené pokračovania Twilightu, kde ústredná postava rieši len to, či si vrzne s vlkolakom alebo upírom, ale ani to neznamená, že to je výrazne dobré. Čakal som omnoho horšie, no nakoniec v podstate len šedivý priemer okolo ktorého bolo na chvíľu zbytočne veľa humbugu a mesiac po premiére si na neho nikto nespomenie. Teda minimálne do budúcoročnej adaptácie druhej knihy, ktorá zákonite už nemôže vyvolať takú neopodstatnenú hystériu ako prvý film. CELKOVO: 2* (4/10)

Takto to dopadne, keď chce niekto natočiť inteligentný film podľa nie až tak inteligentného scenára. Michaela Manna mám rád a množstvo jeho filmov je neodmazateľne zapísaných v svetovej kinematografii, či už je to Heat, Collateral alebo Miami Vice, a aj po šiestich rokoch režisérskej odmlky na to stále má, akurát si tento krát vybral slabú, veľmi slabú chvíľku. Jeho novinke Blackhat tak chýba, či už štýl Collateralu, údernosť Heatu alebo drive Miami Vice. Nemá nič, žiadne napätie, žiadnu motiváciu postáv, ani sympatizovanie s nimi. Apropo, titulná postava Hackera je niekoľko rokov zavretá vo väzení, ale nechýba mu taký výcvik, že dokáže sám zneškodniť niekoľko agentov FBI/CIA (či z ktorej agentúry vlastne boli). To by možno nebol problém v akčnom béčku, ale nie v krimi thrillery, ktorý by chcel silou mocou pôsobiť vďaka Mannovej réžii čo najviac reálne a uveriteľne, no vo výsledku je len priemerným hackerským príbehom. Mannova režijná forma sa tu jednoducho nezlučuje s bezvýrazným, mdlým scenárom. Všetko sa tu deje tak nejako samo od seba počnúc zbytočným ľúbostným vzplanutím medzi Hemsworthom a Číňankou až po akčné scény, ktorú sú asi tak dve, čo by nebol najmenší problém keby sa medzi nimi dialo niečo zaujímavé. Blackhat však pracuje s na oko prešpekulovanou, ale vo vnútri banálnou zápletkou a snaha o pozvoľne budovaný thriller sa absolútne míňa účinku. Občas to síce má fajn kameru a napríklad efekt dátového toku pomedzi časti počítača je slušný nápad, ale vo výsledku to je nudných 130 minút, ktoré po celý čas uspávajú, než by akokoľvek bavili alebo niečím výrazne zaujali. CELKOVO: 2* (4/10)

Idiot Next Door a to platí rovnako ako o postave psychicky narušeného mladíka, tak aj o Jennifer Lopez. Šablónovitý thriller s tými najprevarenejšími zvratmi a najidiotickejším chovaním postáv – ide mi o život, maniakovi vrazím jednu ranu kladivom (alebo čím to bolo) do hlavy, to odhodím hneď vedľa neho a utekám desať minút rozväzovať z pút syna a ani raz sa neobzriem za seba! Čo tak maniaka doraziť, keď už leží na zemi, zviazať ho, uistiť sa, že som v bezpečí? Nič? A podobných otravných, klišé situácii je tu celá kopa. Jennifer Lopez sa síce rozhodla z komédií opäť vrátiť k thrillerom typu Enough, ktoré z nej kedysi urobili aj filmovú hviezdu, ale vybrala si veľmi slabú látku na návrat, predvídateľnú a po väčšinu času absolútne nevýraznú. Nie je tu viac menej nič, žiaden výraznejší teror, žiadna napätá scéna, len sa 45 minút divák zoznamuje s postavami a keď už to vyzerá, že žáner thriller je pri filme označený omylom a skôr to má byť rodinná dráma, tak v druhej polovici začnú pribúdať čoraz trápnejšie situácie, ktoré majú naoko vyvolať napätie, ale chcú to dosiahnuť scénami ako napríklad zbieranie nahých fotiek učiteľky po rozhádzanej triede, keď pred ňou čakajú študenti. Toto už dnes ani nie je hodné kín. Rutinný, tisíc krát obohraný, nanajvýš televízne pôsobiaci thriller, ktorý by sa najlepšie vynímal na Hallmarku o ôsmej večer, ale tam jeho ambície končia. Jediné pozitívum je stále sexi a prirodzená Jennifer Lopez, aj napriek tomu, že hrá totálne dementnú postavu. CELKOVO: 1* (2/10)

Austrálsky pokus o Ritchieovku, jemne mixnutú Tarantinovkou, akurát režisér ešte do takých hodnôt nedorástol. Ako pokus o nelineárne vyrozprávanú krimi komédiu/thriller však neškodné. Je to taká slušne odsýpajúca oddychovka, ktorá si neberie servítky pred ústa, nebojí sa občasnej brutality, akurát čim bližšie k záveru tým viac stráca ťah na bránku. Vďaka kratšej stopáži však ako odľahčená jednohubka ničím neurazí. Len od toho nečakať kvality Tarantina alebo Ritchieho. V porovnaní s nim je Kill Me Three Times dejovo až príliš jednoduchý, málo premyslený alebo spletitý (to , že je dej vyrozprávaný nelineárne ho ešte nerobí nijako zložitým) a chcelo by to pridať aj na vtipu. CELKOVO: 3* (6/10)

Accidental Love? Skôr A Movie made by Accident, na ktorý by všetci chceli zabudnúť a tvária sa, že nikdy nevznikol. Dokonca aj režisér David O. Russell si zmenil meno, aby ho nikto s filmom nespojoval. Ako k tejto „filmovej nehode“ došlo a kto napísal túto zdravotnícku agitku už tu veľmi výstižne popísal užívateľ Thomick. Vzhľadom na to, že film päť rokov ležal zamknutý v trezoroch štúdia, aby ho nikto nevidel som však čakal podstatne horšie. Samozrejme, je to blbosť, ktorá by sa chcela tváriť veľmi sofistikovane a navážať sa do politiky a zároveň to mieša s tým najprízemnejším, občas aj fekálnym alebo sexuálnym humorom. Pokiaľ však na to človek pozerá ako na komédiu v ktorej sa trapoší slušná plejáda hercov, tak sa na tom dá aj celkom zabaviť. Akurát neviem čo si kto pod týmto predstavoval? Natočiť romantickú komédiu, ktorá sa bude silne narážať do americkej vojnovej politiky (výstavba vojnovej základne na mesiaci) a zdravotníctva? Toto chcel niekto nasadiť do širokej distribúcie? Vo výsledku taký prapodivný mix politickej satiry a naivnej romantickej komédie, avšak nie je to ani dostatočná politická kritika , na tú to je príliš trápne; ani dostatočná komédia alebo romanca, na tú to je v podstate tiež príliš trápne. CELKOVO: 2* (4/10)

Už to vyzeralo beznádejne, ale konečne sa podarilo! Tam kde komixovky, prevažne zo stajne Marvelu, v posledných rokoch valcujú kiná s jedným superhrdinom za druhým, ich prienik do televízie bol zatiaľ bieda. Až musel nastúpiť Netflix a ukázať všetkých tým priemerným Arrowom, Agentkám Carter, Gothamom, Flashom a podpriemerným Constantinom alebo Agentom S.H.I.E.L.D-u ako sa to robí. Daredevil je tak konečne vydarený komixový televízny projekt, ktorý je viac než infantilnou zábavkou pre násťročných, práve skutočne vyzretou, v rámci možnosti realistickou komixovkou pracujúcou s čisto dospelými témami. Zároveň dostatočne temnou a nekompromisnou, kde ten R-kový rating nie je opodstatnený zbytočným násilím, ale hlavne ponurou atmosférou, v ktorej sa kladie dôraz na morálne dilema postáv, či už tých hlavných alebo aj skvelo rozpracovaných vedľajších. Keď už aj dôjde na akčné scény, tak v žiadnom prípade nepôsobia tak ako sme u Marveloviek zvyknutí, že titulný superhrdina má takmer neobmedzenú silu a porazí všetkých navôkol, ale každý súboj je dostatočne zemitý, s dôrazom na uveriteľnosť a titulný hrdina to schytáva z každej strany. V žiadnom prípade sa nehrá na „wow efekt“, ale aj napriek tomu nechýba pútava forma – napríklad záverečný fight druhej epizódy v úzkej chodbe zostrihaný tak, aby pôsobil ako natočený na jeden záber! Navyše potešil aj Charlie Cox, ktorý u mňa budil malé obavy, ale nakoniec sa z neho v tých správnych rukách stal charizmatický hrdina, ktorý hravo utiahne celú sériu. Vo výsledku je tak Daredevil nadpriemerným projektom, ktorý je viac serióznou akčnou kriminálnou drámou/thrillerom, než rozjarenou komixovkou, jednoducho taká „depka po komixovsky“ o tej odvrátenej strane superhrdinstva. Jasne, má pár chýb ako možno až priveľké nadužívanie flashbackov, v ktorých sa stane presne to čo každý očakáva alebo niekedy až zbytočne otravnú postavu parťáka Foggyho Nelsona, ale pokiaľ budú v podobnom duchu pokračovať všetky chystané projekty Netflix/Marvelu, ktoré sa neskôr spoja do Defenders, máme tu jeden z najambicióznejších počinov na poli televíznej zábavy. A porovnávanie s filmovým Daredevilom s Affleckom tu snáď ani nie je na mieste, toto je úplne iná liga, či už filmársky alebo kvalitatívne. Teší ma, že sa Marvel, jemne po vzore DC, konečne nebojí predstaviť aj niečo iné než pestrofarebných, hláškujúcich superhrdinov pre celú rodinu! Snáď niečo podobné postupne prenesú aj na plátno, pretože ich klasické blockbusterové popcornovky už začínajú pôsobiť ako na jedno kopyto. Season 1 = 4,5* (9/10) / Season 2 = 4* (8/10) / Season 3 = 4,5* (9/10)

To sa človek teší, že si napraví tú jemnú pachuť v ústach z posledného Hobbita nejakou slušnou fantasy a nakoniec si chuť skazí úplne. Seventh Son síce nie je vyslovene zlým filmom alebo zlou fantasy, ale všetko tu je tak štandardné a iba priemerné až beda. Vizuál síce skvelý, ale príbeh o ničom a Siedmy syn siedmeho syna zo siedmych ... no to je jedno, ani raz vyslovene neprekvapí, nemá totiž čím. Nie žeby to vyslovene nebavilo, v podstate sa tu neustále niečo deje a ide od súboja s jedným fantasy monštrom k druhému, ale nie je to nijako strhujúce, napínavé alebo výrazne zaujímavé, čo je za tie peniaze, ktoré sa do filmu vrazili rozhodne škoda. Toto všetko sme tu totiž už vo všetkých tých Hobbitoch a Eragonoch mali tisíc krát. Seventh Son, tak vyzerá, že niekto zobral z každého kúsok, zostrihal to dohromady a čakal na výsledok. Z raz prevarených ingrediencií však už chuťovo výrazný guláš neuvaríš. Vznikla tak klasická oddychová fantasy rozprávočka, ktorá ničím nevybočuje z radu konkurencie a pri ktorej hlavne zamrzí ten až trestuhodne nevyužitý potenciál. Seventh Son totiž má skvelých hercov (Bridges, Moore), veľkolepú trikovú stránku, aj slušné tempo, ale vo výsledku nie je ničím iným než jemne infantilnou digitálnou hopsačkou, ktorá raz pobaví, ale absolútne nie je dôvod sa k nej niekedy vracať (popravde 3 dni po projekcii si už nevybavujem ani jednu jedinú scénu!). Jednoducho neškodný priemer, ktorý má ďaleko k osudovosti Pána Prsteňov, ale rovnako ďaleko aj k mizérii typu Narnia, preto CELKOVO: 2,5* (5/10)

Only God Forgives in Lost River. Ryan Gosling trávil na pľace Nicholasa Windiga Refna až príliš mnoho času a tak sa rozhodol, že si jedného takého „Refna“ natočí aj sám. Vizuálne to zvládol, aj keď sa mi žiada skôr uviesť okopíroval, na jednotku. Lost River hýri farbami, štýlovým hudobným doprovodom, nesie sa v snovej, temnotou nasiaknutej atmosfére (ale s fantasy nemá nič spoločné, nenechajte sa zmýliť chybne uvádzaným žánrom na čsfd) a podarilo sa vykresliť aj depku v chudobou poznačenou prostredí amerického predmestia a jeho ľudí z nižšej sociálnej vrstvy, ktorí sa snažia pretĺkať životom. Bohužiaľ sa mu to celé nedarí spojiť do zmysluplného celku. Zameriava sa výhradne na spomínaný vizuál a atmosféru, ale zabúda na všetko ostatné. Jeho debutu tak chýba potrebné katarzia, smeruje od nikam nikde, jeho príbehové motívy vyplynú do prázdna a postavy v ňom nejakú výraznejšiu funkciu. Dokonca aj tá občasná brutalita alebo pokus o sexuálnu zvrhlosť (scény v druhej polovici v bare) sú skôr samoúčelné, než by mali pre samotnú story zmysel. V podstate typický Refn, akurát tento krát zrežírovaný Groslingom. Chápem, čo sa Gosling snažil svojim debutom dosiahnuť a režijné kvality v ňom určite tkvejú, akurát v prípade Lost River to je až také prílišné, ale hlavne prázdne napodobňovanie v jeho už podaní videného, akurát v prípade Drive a Only God Forgives iba pred kamerou. Jeho premiestnenie za ňu neprináša nič špeciálne, má síce pár zaujímavých scén, depresívnu atmosféru a temný vizuál, ale vo výsledku to je len o niečo menšie sklamanie než z Refnovho Only God Forgives. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Juhokórejsko-americká koprodukcia, ktorá asi chcela konkurovať historickým snímkam z Hollywoodu a tak zlákala do svojich radov také mená ako Morgan Freeman alebo Clive Owen, ale vo výsledku to tej celkovej mizérii v ničom nepridáva. Vznikol nemastný-neslaný produkt, v ktorom nie je nič, ale vôbec nič, kvôli čomu by stálo za to sa na neho tie úmorné dve hodiny pozerať. Nemá to žiadnu story, žiadnu poriadnu akciu, žiaden výraznejší moment, nič. Len tu pár hercoch vedie vyše hodiny rozhovory o ničom a keď už aj v závere dôjde na tú chvíľkovú akciu, tak je tak obyčajná, sterilná a nevzrušivá, že to ani nestojí za zmienku. Ešte väčší nezmysel ako Cageov čínsky Outcast, akurát tam sa divák mohol aspoň uštipačne baviť na Cageovom výkone. Čo však viedlo Freeman a Owena k účasti v tomto ostáva záhadou, jedine, že dostali veľmi tučný šek a tak už neostali peniaze na nič iné. To jediné dáva v prípade Last Knights zmysel, pretože s filmom ktorý už svojim hlasom neutiahne ani Freeman musí byť niečo veľmi zle. Nudnejší a nezáživnejší historický epos tu snáď ešte nebol. CELKOVO: 1* (2/10)