maddy

Focus on better script. Ľahká letná hollywoodska oddychovka s fajn ústredným duom, schopnou réžiou a solídnym tempom, ktorá však neustálym pokusom o podrazenie diváka nakoniec podrazí z palca vycucanými zvratmi akurát tak sama seba, až do takej mieri, že absolútne stráca na akejkoľvek dôveryhodnosti. Je to trocha škoda, pretože minimálne prvá polovica je podarený heist movie. Chémia medzi Will Smithom a Margot Robbie funguje dostatočne, film vďaka neustálym zmenám luxusných lokácii svižne odsýpa a aj pointa jednotlivých podvodov je zábavná (hlavne tá počas amerického futbalu). Bohužiaľ, s pribúdajúcimi minútami sa z Focus stáva zbytočne prekombinovaný heist movie s tak prestrelenými zvratmi, že už pomaly nie je možné veriť ani to, že Will Smith v hlavnej úlohe je černoch. Stále má pomerne štýlovú réžiu, ale scenáristicky už nevydrbáva ani tak s postavami vo filme ako so samotným divákom. Všetko sa deje nie za účelom zmysluplného posunu príbehu, ale iba za účelom ohúrenia diváka. Má to však paradoxne opačný efekt a keďže je celý film jeden veľký podfu(c)k, tak akékoľvek konanie postáv sa stáva predvídateľné a tým pádom očakávané. V závere, respektíve v celej druhej polovici to už zachádza do takých extrémov, že film úplne stráca na dôveryhodnosti a keby sa v ktoromkoľvek momente ukázalo, že Will Smith je vlastne mimozemšťan, ktorý chce vybabrať s celým ľudstvom vôbec by to v rámci stavby deja neprišlo divné. To sa samozrejme nestane, ale ten posledný kvázi najväčší podraz od toho svojou logikou nemá ďaleko. V rukách iného režiséra by sa Focus mohol hravo rozpadnúť do nezmyselnej frašky. Zručné režisérske duo Glenn Ficarra & John Requa (Crazy, Stupid, Love; I Love You, Phillip Morris) však túto frašku dokázalo udržať v medziach celkom štýlového heist filmu hýriaceho farbami a pútavými lokáciami. Vo výsledku tak Focus ako taká nenáročná letná jednohubka vôbec neurazí, akurát sa celému tomu podfuku radšej nesnažiť prísť na kloub ako sa hovorí. CELKOVO: 3* (6/10)

Slow West, Slow Movie. Spojenie Michaela Fassbendera a westernu sľubovali slušný filmový zážitok, no akurát sa mi potvrdilo to, že western patrí k mojim úplne najmenej obľúbeným filmovým žánrom. Aj keď v prípade Slow West to možno nebude tým žánrom, ale tým, že sa jedná o nešťastný pokus o kopírovanie Coenovcov, avšak bez trefného coenovského scenára a silnej réžie a tak to pomalé tempo, aj napriek veľmi skromnej 80-minútovej dĺžke, skôr otravuje, než by si ho divák užíval. Technicky síce nie je Slow West natočený nijako zle. Má krásne prírodné scenérie, dobrú kameru, slušné herecké výkony, akurát je to jeden tuctový nezaujímavý príbeh, ktorý takmer po celý čas nič vzrušivé neprinesie, tých pár postáv je nezaujímavých, nevyvolá ani jednu emóciu a v mojom prípade som nepostrehol ani kúsok atmosféry. Ono to tak celé nijako začalo, nič výrazné sa tam nedialo, na konci chvíľu postrieľalo a skončilo. Bez toho, aby som cítil akékoľvek zaangažovanie do deja alebo nejakú myšlienku. Za mňa teda nuda. CELKOVO: 2* (4/10)

Rise of the Planet of the Dogs in Hungary. Žánrový mišmaš, ktorý nie je ani artom, ani mainstreamom, ale má rovnako blízko k obidvom a vo svojej podstate by prakticky ani nemal fungovať. Je totiž zlúčením rodinného dobrodružného filmu o zatúlanom psovi v štýle Lessie, sociálnej drámy o rebelujúcej teenagerke a v závere vynikajúcou prácou s davom psov až post-apokalyptickým filmom a atmosférou dokonca drsným animal hororom až slasherom. Z artu si berie neotrelý nápad, z mainstreamu zase divácky atraktívne podanie a teda svižnú kameru, pompéznu hudbu a energický strih, no v závere zároveň aj pár klišé s tým spojenými, ktoré sú príznačné skôr pre blockbusterovú produkciu (nedostatočná hĺbka, skratovitosť, diane na efekt a pod.) a ktorú sú v nej ľahšie ospravedlniteľné než v podobnom „arte“ alebo v prípade White God skôr „polo-arte“. Samotná myšlienka filmu o nadradenosti rasy sa tak stáva pomerne banálnou, využíva iba prvoplánovú symboliku, čo je v prípade podobného nezávislého filmu podstatný problém. Napriek tomu sa prikláňam k vyššiemu hodnoteniu, pretože podobný „artový blockbuster“ tu snáď ešte nebol a jeho jedinečné davové scény so psami sú jednoducho famózne. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Celkom zaujímavý námet o vojakoch-pilotoch dronov, ktorí sedia zatvorení kdesi na základni v USA a iba na diaľku rutine cez počítač zabíjajú potenciálnych teroristov. Skutočného boja sa nikdy nezúčastnia, nezabíjajú kvôli pocitu ohrozenia, ale iba plnia rozkazy. Good Kill sa zameriava na jedného takého vojaka (opäť dokonale presný Ethan Hawke), ale nie je ani dostatočne psychologicky prepracovaný, ani dramatický, ani nijako emotívny, ani sa nesnaží o výraznejšiu kritiku americkej protiteroristickej politiky (zabíjanie nevinných za účelom zabránenia terorizmu). Je to pomerne rutina, kde Ethana Hawkea stretávame už v naštrbenom psychickom rozpoložení a tak sa nekoná prerod zo statného vojaka do psychicky zničeného človeka. Film tak po celý čas sleduje opakujúce sa udalosti, kde Ethan ide práce, na diaľku vypáli pár rakiet, má pochybnosti, doma mu to čoraz viac nefunguje s manželkou a tak dookola, až sa to vyhrotí jednou znepokojivou hádkou v spálni a rozmlátením obrazu. Je to trochu málo a namiesto eskalovania udalostí alebo zobrazenie čoraz väčšej depky hlavnej postavy je tu plno zbytočnej vaty. Po technickej stránke je to natočené viac menej v poriadku (napríklad také zábery z dron-kamery sú dostatočne prehľadné), ale ako zobrazenie úpadku jedného vojaka toho folm ponúka málo. Vo výsledku tak asi najslabší Niccol doteraz (pokiaľ si odmyslím jeho povinnú hollywoodsku zákazku The Host). CELOVO: 2,5* (5/10)

Battle for Sevastopol? Skôr Romance for Sevastopol. Biografický film o ruskej ostreľovačke – Pavličenková (priznám sa, že som o nej počul prvý krát) natočený s takou dávkou pátosu a hlavne patriotizmu, že aj Americký Sniper by sa hanbil. To čo je americkým filmom vytýkané je v tomto ruskom asi desaťnásobné. Nadmieru predramatizovaná biografia so zbytočnou romantickou líniou, ale hlavne s apelom na národnú hrdosť, no zároveň rovnako chladná ako hlavná postava, s ktorou sa nie je možné stotožniť, pretože ako divákovi nie je umožnené jej nazrieť pod kožu. A aj toho Sevastopoľu tu je úplne minimum, bojových scén tobôž (keby ich niekto podľa názvu očakával). Jediné čo stojí za pochvalu je výborne zvládnutý vizuál, ale čo z toho keď samotnej vojne, resp. bitke o Sevastopol sa film venuje pár minút. Výsledkom je tak iba otravná patriotická dráma, ktorý ani na chvíľu nestrhne, hlavná postava je vám ukradnutá a od polovice už iba neskutočne nudí, pretože je neúmerne naťahovaná na zbytočnú 110 minútovú stopáž. CELKOVO: 2* (4/10)

Ja by som to až tak čierne nevidel ako väčšina užívateľov, ktorí film ohodnotili medzi prvými. Určite by som síce Scopia Effect neoznačil za dobrý film, ale ročne sa urodí omnoho väčších odpadov, u ktorých nebadať ani snahu. Scopia Effect má minimálne celkom slušný námet o hrdinke, ktorá sa rozhodne dať zhypnotizovať a tým sa jej otvorí cesta k jej minulým životom. Film tak strieda niekoľko rovín, kde sledujeme dianie v súčasnosti a zároveň niekoľko scén napríklad zo stredoveku, Japonska a podobne (podotýkam, že ani jedna nevyzerá nijako amatérsky alebo výrazne lacno). Hlavná hrdinka začne mať čoraz mimóznejšie psychické stavy a tak sa jej postavy z minulých životov prelínajú aj do súčasnosti a minimálne jedna scéna, keď sa jej v byte zjaví chlapec zo stredoveku je aj pomerne znepokojivá. Toto striedanie dejových rovín je v prvej polovici celkom zaujímavé a čakal som ako sa to celé prepojí do rozumného celku a film v závere odprezentuje nejakú jednotnú myšlienku. Bohužiaľ, a to je na Scopia Effect to najproblematickejšie, v druhej polovici sa z filmu stáva iba chaotická nuda bez uceleného konceptu, ktorá začne veľmi skoro otravovať. Veľmi tomu nepridáva ani fakt, že hlavnú postavu hrá dosť nesympatická treťotriedna herečka poľskej národnosti a závere je už úplne jedno kde, čo a ako sa vlastne deje. Bez ľadu a skladu sa jej vynárajú rôzne surreálne zážitky (priznám sa, že nenachádzam presné slová ako to popísať) a nakoniec ma absolútne nezaujímalo, či to celé vôbec malo nejaký zmysel alebo nie. Ale skôr nie. Film Scopia Effect by tak chcel pôsobiť ako taký Cloud Atlas zrežírovaný Lynchom, ale vo výsledku je iba chaotickým nezmyslom, ktorý sa neskúsenému režisérovi rozpadol pod rukami. CELKOVO: 1,5* (3/10)

Kick-Ass v štýle Bondoviek. Vaughn je evidentne fanúšikom špionážnych filmov a zároveň nevyliečiteľný večný pubertiak, ale je mu to možné zazlievať, keď opäť servíruje to najštýlovejšie retro od čias First Class?! Zatiaľ však čo pri X-Menoch sa musel držať v mantineloch hollywoodskej tvorby prístupnej pre celú rodinu, pri britskom Kingsmanovi sa mohol nekontrolovane utrhnúť z reťaze (v tom dobrom slova zmysle) a naservírovať najväčší úlet za poslednú dobu. Nekorektný, drzý, krvavý, totálne nahláškovaný, ale hlavne neskutočne zábavný. Stále to funguje znamenite, pretože iba málokto dokáže tak predať brutálne prepálenú akciu a drzý humor rovnako dobre ako Vaughn (a to podotýkam, že ani nie som jeho fanúšikom). Je to v jeho podaní síce po tretí krát to isté, avšak pokiaľ to stále funguje, vadí to vôbec? Mne vôbec nie a Kingsmana by som označil, že Vaughnov doteraz najlepší film. Najodvážnejší (akcia v kostole), najnápaditejší (akcia v kostole!), s najlepšími hláškami, sympatickými postavami (Colin Firth by napriek veku mohol byť pokojne Bondom) a navyše aj s dostatočne vystavaným príbehom skrývajúcim pár prekvapení. Pri záberoch na záverečné besnenie v uliciach mesta snímané z vtáčej perspektívny ala World War Z som sa už len spokojne tetelil blahom, že toto klaplo Vaughnovi presne tak ako zamýšľal. Takýto totálny úlet, ktorý by však bol v každom momente perfektne zrežírovaný a ani na sekundu neklesol do trápnosti si už dlho nepamätám. Pokiaľ to chce niekto čoby len na moment brať vážne, nebodaj sa nad tým pohoršovať, tak by mal zvážiť svoj výber filmov a do budúcna sa sústrediť radšej na artové snímky. Kto však pristúpi na Vaughnovi nadsázku a satiru na špionážne filmy, kde každú ich črtu hrotí do extrémov musí sa kráľovsky baviť. Pokiaľ nie ... nuž smola. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Minimalistické sci-fi o dvoch postavách, jednom high-tech dome a jednej robotke, ktoré citlivo vykresľuje kde sú hranice medzi umelou inteligenciou a človekom. Len ten minimalizmus v scenári je trocha na škodu, pretože Ex Machina rozpráva iba to čo už bolo v kinematografii niekoľko krát povedané (neraz aj lepšie a prvý krát dávno pred 50 rokmi) a tak nemá výrazne čím prekvapiť. Avšak to čo chce film povedať hovorí rozumne, pomaly a s citom. V závere sa síce k ničomu prekvapivému, šokujúcemu, nečakanému alebo akokoľvek inak netradičnému nedopracuje, ale cesta po ktorej sa k tomu dostane je natoľko presvedčivá a rozumne vystavaná, že to takmer vôbec nevadí. Výborné technické spracovanie, inteligentné postavy, dialógy na zamyslenie, dôraz na psychológiu a neistá, stiesnená atmosféru tu hrajú prím, akurát chýba väčšia dramatizácia udalostí, prípadne aspoň záverečného vyústenia alebo nová myšlienka ktorá by diváka rovnako intelektuálne odrovnala ako postavy filmu. Tým pádom by aj finále malo o niečo väčší dopad, to by sme sa už ale museli pohybovať v inom žánri, čo film evidentne nechcel. Vo výsledku tak zámerne chladná, slušne spracovaná, silne atmosférická komorná dráma o jednej umelej inteligencii. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Pustiť si Spongeboba znamená vopred počítať s tým, že ide o poriadne uletenú, bláznivú v podstate hovadinu so zámerne priblblými vtípkami, ale zato stále celkom zábavnú a originálnu hovadinu, ktorá sa od iných animákov uvádzaných v kinách líši tým, že sa absolútne neberie vážne. Očakávať tu preafektovaného piráta Banderasa, cestovanie v čase, delfína s laserom v strede čela, ktorý stráži pohyby vesmírnych telies a iné úlety by tak malo byť automatické. Toto je totiž presne ten Spongebob, ktorý zámerne prestrelenými momentmi baví ako deti, tak svojimi popkultúrnymi odkazmi aj dospelých. Pokiaľ divák splní tento predpoklad, respektíve je dobre oboznámený so seriálovým Spongebobom a vopred si vie uvedomiť čo ho čaká, nemôže ho ani druhý Spongebobov film výrazne sklamať. Je tu niekoľko skutočne trefných scénok (u mňa vedú hlavne tie pri ktorých sa cestovalo v čase alebo zavládla anarchia), akurát je problémom to, že najzaujímavejšie situácie by sa pokojne vtesnali do jednej Spongebobovej seriálovej epizódy a nemusel z toho byť celovečerný film. Zábavnosť sa druhému filmu totiž nedarí konštantne udržať po celú hodinu a pol. Tá prvá animovaná hodina je síce zábavnejšia, ale trpí okatým naťahovaním stopáže a tá druhá kedy sa Spongebob konečne dostane na sucho a prepne do 3D obrazu je zase na môj vkus až príliš infantilná a zameraná na tie najmenšie deti, uťahuje si síce z komixových filmov, ale robí to tým najjednoduchším spôsobom. Našťastie sa tak deje až v posledných 20 minútach filmu (čo poniektorí diváci môžu po ukážkach považovať za mierny podvrh, ja to skôr kvitujem), takže celkový dojem „3D rozmer“ výrazne nekazí, ale pôsobí v rámci deja ako malé osvieženie. Dokonca sa nejedná až o takú prvoplánovú atrakciu, ale ten presun do 3D na dej a jeho vyústenie logicky nadväzuje (no používať u Spongeboba výraz „logicky“ je trochu nešťastné, keďže sa tu môže stať vyslovene hocičo a film by si to ďalšou priblblou poznámkou hravo zdôvodnil, ale dôležité je, že to má zmysel). Záverom musím konštatovať, že seriálová stopáž Spongebobovi pristane viac ako celovečerák, kde je tá kadencia vtipkov predsa len vyváženejšia, ale ani druhý film nedopadol nijako zle, no ten prvý neprekonal. CELKOVO: 3* (6/10)

Demo...nič. Otrepaná, sto krát opozeraná ducharina, ktorá by chcela kombinovať ducharský horor o strašidelnom dome s kriminálnym thrillerom, ale vo výsledku nefunguje ani v jednej rovine. Ako kriminálke jej chýba napätie a akokoľvek zaujímavý príbeh na riešenie, zmôže sa tak len na pár vypočúvaní hlavnej postavy s prevareným záverečným twistom a to neustále preskakovanie z jednej línie do druhej skôr ruší, než aby budilo dojem nejako konzistentnejšie vystavanej zápletky. Ako horor sa zase nezmôže na nič viac ako na pár otravných, lacných ľakačiek, pri ktorých ani tak nejde o to čo sa vo filme deje, ale o to, že do diania zrazu zahučí hlučná hudba, pri ktorej by poskočil aj mŕtvy. V ústrednom dome sa k tomu ešte nič zaujímavé nedeje, postavy blúdia po pár tmavých miestnostiach a vrchol postrašenia predstavuje kríž, ktorý sa na stene sám od seba obráti. Vo výsledku tak ani dobrý horor, ani slušná krimi. Nevýrazný hororík pripomínajúci mi tú nešťastnú vlnu hororov s ratingom od dvanásť rokov, resp. v USA s ratingom PG-13 (pubertálne ohavnosti typu Ouija a podobne), ktorý sú síce po technickej stránke dobre natočené, ale inak absolútne nevýrazné, stereotypné, až otravné. A Wanove meno je tu iba zbytočný marketingový ťah, čudujem sa, že sa pod to vôbec podpísal ako jeden z producentov. Toto jeho vlastne tvorbe nesiaha ani po členky. CELKOVO: 1,5* (3/10)