sanikope

Tak ako hrdina Bob som sa cítil tento víkend i ja keď som kajakoval s Japoncom Takim na neďaleký ostrov a on hovoril iba po japonsky a ja samozrejme po japonsky neviem nič. V polovici keď som už mlel z posledného mi na otázku či si trúfa ísť na ten ostrov odpovedal "Yes, Yes" a na otázku či by nebolo lepšie to zabaliť a ísť späť mi odpovedal rovnako "Yes, Yes" A tak sme sa nejako bez dohody rozhodli pokračovať. Keď sme sa asi po 3 hodinách strávených neskoordinovane na mori vrátili na pevninu, obaja sme s nechuťou ale zvláštnym porozumením odhadzovali veslá a išli spolu na večeru, ktorá bolá plná Yes or No. Keď som si objednal a čašník priniesol jedlo môj nový kamarát Taki iba ukázal čašníkovi na môj tanier a tak nejako si objednal. A tento moj nový tokijsky kamarát sa rozhodol precestovať celý svet s tým že hovorí iba japonsky. Verím že počas jeho minimálne ročnej cesty sa bude veľa krát cítiť ako Bob Harris. Asi len toľko k filmu a k pocitom keď sa dvaja snažia komunikovať a jednoducho to nejde easy...

I keď si Občan pes možno nezaslúži 5 hviezdičiek ja mu ich musím dať už len za to množstvo šialených nápadov. Počas filmu som sa veľmi veľa krát rehotal. Možno mi pridalo na autenticite, že som to pozeral v thajsku. Keď si to pozriem v budúcnosti, asi sa budem snažiť si to rozdeliť na 15 minútove úseky a vtedy by to malo fungovať. Škoda že v tej minutáži sa to všetko akosi zlieva do bláznivej mixáže najšialenejších snov. Ale ako píšem je to proste úlet, ktorý rozhodne stojí za skuknutie.

Na song od Take That - How Deep is Your Love sa od teraz budem pozerať s obrovským rešpektom a možno sa i prichytím dákde v shopping centre že si ho budem prespevovať. A to rozhodne nie som fanda TT, ale Adamove jablká dokážu divy. Vo filme sa strieda jeden bizarnejší moment za druhým. Nemožem si pomôcť nespomenúť joke s bradatým Adolfom ktorý ma doslova rozrehotal. A vo filme o tento druh vtipov skutočne nie je núdza. Dnes som to už pozeral druhý deň za sebou a mám takého tušáka že to nebolo naposledy....

Bez akýchkoľvek pochybností si DI zaslúži byť v mojej osobnej top10 všetkých čias medzi noir movies. Wilder len dokazuje že v tomto žánri bol a asi aj zostane king. Podla Cainovho románu sa podarilo Wilderovi s Chandlerom napísať klasický noirovský scenár. Nechýba v ňom slobodný detektív a ani blond femme fatale. A plus časovanie zločinu takmer na stotinky presne. A načo som sa okrech hlavných hrdinov tešil? Predsa na Walterovho šéfa Bartona Keyesa, ktorý ma pri každom zjavení dostával úplne do kolien.

Čo dodať k tomuto veľkofilmu o ktorého existencii som doteraz ani netušil? V roku 2011 v tieni minuloročnej záchrannej akcii čílskych baníkov film stále pôsobí veľmi aktuálne. Momentálne má 60 rokov ale utoči akoby Billy Wilder & jeho spoluscenáristi písali scenár včera večer po vzhliadnutí večerných správ. Žeby sa doba vôbec nezmenila? Ani moc nie. Novinári typu Chucka Tatuma sa stále snažia kmásať našimi pocitmi a už asi nikto nie je schopný rozlíšiť pravdu od vypočítavosti. Ťažko asi porovnávať so Sunset Boulevard ale oba majú svoju silu. Klobúk dolu Billy a idem sa pustiť na celú tvoju filmotéku...

Ak už 5* pre nič tak určite za tú pílku si to film určite zaslúži. Taký nápad sa len tak nevidí. Kde sa hrabe gore v štýle SAW??? Winter's bone je iné kafe, ale asi skutočný fanda SAW tento film nedocení ja som si to užil aj s tými pochybnými indivíduami a fantastickým Johnom Hawkesom...

I keby si VS nezaslúžili nič, u mňa v pamäti zostanú zafixované ako kultofka mládí. A i preto na ne i s odstupom pozerám stále s veľkým rešpektom. Ešte doteraz si presne pamätám ako mi v mysli po prvom vzhliadnutí zostala zaseknutá tvár Kirsten Dunst, ktorú som nemohol akosi dlho vymazať z pamäti.

Samozrejme moje očakávania boli veľmi vysoké. A takisto som mal veľké obavy zo sklamania. Od svojích 15-tich som počúval a čítal o tom čo za kult Sunset Blvd. má byť. A možno i preto som sa doteraz neodvážil k tomuto veľdielu priblížiť. Tých dlhých 20 rokov čakania však stálo zato. Priznávam, film má i svoje tzv. slabšie momenty, ale na druhej strane ich vyvažuje genialita scenára a pri niektorých scénach my doslova padala sánka. Samozrejme za najdychberúcejšiu považujem tú úplne záverečnú na schodišti, z ktorej sa asi budem spamätávať veľmi, veľmi dlho. Konečne možem už aj ja vyhlásiť--- pre každého čo i len príležitostného fanúšika filmu je Sunset Boulevard absolútnou povinosťou, čosi ako 4ročné obdobia pre klasickú hudbu.... Klobúk dolu!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

Ak by som aj chcel spoilerovať, tak v tomto prípade by to asi bolo úplne zbytočné. Hneď po vzhliadnutí sa ma kámoši pýtali aké a o čom to asi bolo a ja som im úprimne povedal že nemá význam to ani skúšať opisovať, pretože to bolo príliš neopísateľné. Po drobnom naliehaní som sa pokúsil to opísať a uvedomil som si že to čo som na plátne videl vyznieva ako nejaká uletená thajská komédia, a pri tom všetkom sa skutočne o komédiu vôbec nejedná. Nálada vo filme je taká--- veľmi ťažko opísateľná. Pri sledovaní som akoby cítil také vnútorné titulky ktoré sa snažili uchopiť aspoň čo-to, a to verím že keby sme sa spýtali ďalších 50 čo nás tam bolo a tí sa snažili asi o to isté a i tak sme si s toho vytvorili vlastné obrazy. A i preto Strýčka vnímam veľmi pozitívne i keď sám neviem povedať či je film dobrý alebo špatný. Pretože som po dlhom čase bol v kine a nemusel som sa sústrediť a všetko to akosi plynulo len tak......

Mňamka, ktorú som na začiatku 90. rokov videl možno i 5-6x a doteraz som nemohol zabudnúť na jej chuť. A tak som sa rozhodol si ju po tých 20 rokoch zopaknúť. Je pravda v kontexte súčasnej doby chutí troška inak ale na vizualnosti nestratila nič. Maestro Greenaway toto veľdielo ukuchtil presne tak že nám úchylakom s toho padajú sánky dolu a samozrejme si najviac pamätám nezabudnuteľného Michaela Gambona ktorý bol tak nechutný až som sa tešil keď bude opäť v zábere a zasype ma nekonečným a neprerušeným dialógom. Je pravda že čo sa týka príbehu tak si z neho moc nepamätám ale to vôbec neprekáža tomu pocitu ktorý zostáva a je neopisateľný....