nascendi

Pomaly plynúci komorný príbeh dvoch rozdielnych žien, ktoré spájal muž, ktorý dbal, aby jedna o druhej nevedela. Ide o pozerateľný film, ale nedostatok empatie mi bráni, aby som ho hodnotením posunul do kategórie mimoriadnych.

Už som párkrát vyjadril svoj názor na kvalitu filmov, ktoré pozerám okolo polnoci iba preto, že mám problém zaspať. Väčšina z nich je plná strieľania, vraždenia, výbuchov, požiarov, automobilových naháňačiek a sem-tam sa v nich mihne aj pekná žena. Dejovo sú podobné, ale v dojme, ktorý z nich mám sa líšia. Väčšina je pre mňa neznesiteľná a jediné pozitívum vidím v tom, že v sebaobrane zavieram oči a nútim sa do spánku. Sú však aj také, ako Equalizér, ktoré majú idiotské morálne poslanie, stokrát recyklovaný dej, ale pri vypnutom mozgu je možné dopozerať ich do trápneho konca. Napriek tomu, že Denzel Washington má akúsi zabijacku noblesu, s odstupom času už nechápem pôvodné tri hviezdičky.

Len nech sa ma preboha nikto nepýta, za čo je tá jedna hviezdička. Pretože tento 190. najobľúbenejší film je typickým odpadovým produktom bez ohľadu na to, či sa niekomu v ňom podarí objaviť nejakú myšlienku alebo niečo pozoruhodné, zapamätateľné. Viac ako vízia spoločnosti chemicky zbavovanej citov ma desí vízia spoločnosti, v ktorej k spokojnosti s filmom stačí, keď sa tam donekonečna strieľa a jeden macho tam so svojimi pištoľkami postrieľa celú armádu, ktorej príslušníci sú ešte tupší ako Keystonskí policajti zo starých amerických grotesiek. Iba zúfalý pokus brať to ako paródiu mi umožnil vydržať do konca. Ale film, ktorý mal byť parodovaný ani hľadať nebudem.

Eric Clapton je trochu bokom od mojich dominantných hudobných záujmov. Vlastne som ho zaregistroval iba ako krátkodobého člena skupiny Yardbirds. Preto ma minuli aj informácie o jeho alkoholovo-drogových problémoch, ktoré inak ignorujem aj u spevákov, ktorých hudba ma baví. Dokument o Ericovom živote, tvorbe a problémoch som uvítal. Plne vyhovoval mojim potrebám a hodnotím ho vyššie, ako množstvo iných dokumentov, ktoré sa zamerajú na nejaký neduh umelca a ten potom vo filme rozpitvávajú až do tej miery, že umelcova tvorba ostane v úzadí.

Príbehy o tom, že aj obyčajný človek môže zvíťaziť nad všemocnou korporáciou, ak je dostatočne vytrvalý, húževnatý a má aj trochu šťastia, sú odsúdené na úspech. Sú rozprávkami pre dospelých a potvrdením Amerického sna. Navyše ak príbeh vznikol podľa skutočnosti, potom už na ceste za Oscarom naozaj nie je čo pokaziť. Alebo je? Zvláštne je, že na filme mi najviac prekážala ocenená Julia Roberts. Najmä preto, že životom otĺkanú matku troch detí si predstavujem inak. Výber nevhodnej predstaviteľky do filmu so zaujímavou a spoločensky významnou témou je pre jeho vierohodnosť kľúčový. Pochybenie v ňom zráža celý film dole, niekde do miest, kde leží Pretty Woman.

Videl som viac ako desať filmov o sopkách, ale ani jeden ako tento. Na to, aby vznikol sa musela stretnúť dvojica ľudí so spoločným záujmom o sopky, ktorá prežila výnimočný život v ich blízkosti a jedna z nich nakoniec ich životy aj ukončila. Sympatické bolo, že svoj osud predpokladali a napriek tomu život aký žili vôbec neľutovali, dokonca si ani nevedeli predstaviť iný. Film bol výnimočný, i keď si neodpustím názor, že mohol byť o štvrťhodinku kratší. A dokumenty naďalej nehodnotím, aj keď majú črty životopisu.

Musel by som byť nekritickým obdivovateľom Bebela, aby som tomuto hlúpučkému a trápnemu filmu dokázal dať aspoň tri hviezdičky. Ale nie som. Nemám však ani najmenšie výhrady voči tým, ktorých film pobavil.

Rád som príjemne prekvapovaný filmami, ktoré doteraz unikli mojej pozornosti. To je aj prípad mimoriadneho filmu Eso v rukáve. Ocenil som najmä jeho objavnosť, pretože krátko po skončení II. svetovej vojny ešte manipulatívnosť bulváru nedosahovala úrovne v neskoršej dobe. A najmä nebolo jej dosahované doslova za každú cenu. Tak, ako to s mimoriadnym nasadením predvádza Kirk Douglas, ktorého výkon je excelentný. V scenári by sa našli miesta, nad ktorými divák minimálne zdvihne obočie, ale to nič nemení na celkovom vyznení tohto Wilderovho diela, ktoré by si zaslúžilo väčšiu pozornosť divákov.

Ethel je zaujímavý dokument o Kennedyovcoch, Amerike, politike a šesťdesiatych rokoch z pohľadu tých, ktorí sú v úzadí a napriek tomu sú dôležití. Ethel nepatrila medzi ženy, ktoré sa radi vyhrievajú na sláve svojho muža. Napriek tomu ju film, ktorý o nej nakrútila a zostavila jej najmladšia dcéra, ukazuje ako ženu, ktorá na svojom poste vykonala všetko potrebné, aby manželovi poskytla potrebné rodinné zázemie. Už som viackrát písal o tom, aké je škodlivé zmiešavať hrané a dokumentárne filmy. Aj v tomto prípade som mal značné problémy s hodnotením v snahe udržať ho v rozumných proporciách.

Tušil som, že pri opakovanom sledovaní E.T. príde o jednu hviezdičku. A nedá sa nič robiť. Určite je to mimoriadny film, ktorý v dobe svojho vzniku priniesol širokému vekovému diapazónu divákov nevšedný zážitok, ale jeho pozretie s odstupom času už odhalí kazy na zdanlivo bezchybnom povrchu.. Spielberg dokáže presne nadávkovať situácie, atakovať cítenie divákov a využíva na to všetky možné i nemožné prostriedky. Ale práve to, čo pri premiérovom sledovaní funguje takmer bezchybne, sa pri reprízach ukáže ako slabina. Divák zistí, že sa Spielberg hrá nielen s pohyblivými obrázkami, ale aj s divákom samotným. Nie každému to prekáža. Mne áno a preto tá odňatá hviezdička.