nascendi

Pri čítaní niekoľkých komentárov som vycítil obrovský rešpekt pred menami, ktoré figurovali v práve dopozeranom filme, a ktoré mi veľa nehovoria. Veď od slávneho Cronenberga som videl iba Muchu, s Naomi Watts iba Kruh, s Viggom Mortensenom iba Dokonalú vraždu atď. Necítim sa byť preto menej kompetentným. Každý názor sa počíta. A mojím názorom je, že Prísľuby z Východu považujem za priemerný film nakrúteným podľa podpriemerného scenára s niekoľkými nadpriemernými hercami. Najviac mi v ňom chýbala atmosféra. Tých pár scén explicitného násilia, žonglovanie s ruštinou a ruským prostredím, čudne poňaté úlohy Naomi Watts a dobráckeho deduška Semjona mi nenavodili správnu atmosféru, skôr pocit trápnosti. Ešte mám v zálohe Históriu násilia. Tak uvidím.

Zlovestné tri písmená, ktoré sú názvom filmu, označujú osobnú a rodinnú tragédiu ľudí, do života ktorých zasiahol jeden nadbytočný chromozóm. Na rozdiel od väčšiny ľudí majú problém so svojou sexuálnou identitou, pretože zdanlivo majú na výber obe možnosti, v skutočnosti žiadnu. Film zachytáva postihnutú v najzraniteľnejšom období života, v ktorom sa jej napriek všemožnej ochrane rodičov, dostáva nežiaducej pozornosti okolia i rovesníkov, vďaka ktorej si uvedomuje bezvýchodiskovosť svojho postavenia. Film je nakrútený citlivo, bez vytĺkania kapitálu z atraktívneho námetu. Trpí nedotiahnutosťou dejových línií, rezervy má i v detailnejšom vykreslení psychológie postáv. Určite však stojí za zhliadnutie.

Nie, trikrát nie. Mám z toho rovnaký pocit, ako z Felliniho a Jakubiskových filmov neskoršieho obdobia tvorby. To, čo v ich začiatkoch bolo zaujímavé, neobvyklé a ozvláštňujúce celkový dojem z ich filmov, to v neskoršom období amarounovo narástlo a stalo sa samoúčelným. Očarovanie režiséra vlastným egom zabrzdilo jeho kreativitu a v procese samovykrádania sa začal točiť, ako veverička v kolese. Nemám najmenší záujem sledovať zbierku bizarností z dedinského prostredia a s námahou hľadať to čo ich spája. Hľadať a nenachádzať to, čo chcel pán režisér oznámiť divákom. Cítil som sa pri sledovaní tohto filmu skôr ako v cirkuse, než v kine.

Filmov s námetom šikany som videl niekoľko. Vlastne sa na seba aj dosť podobajú i keď tento bol nakrútený podľa skutočnej udalosti. Na mňa pôsobil dosť čierno-bielo, málo vierohodne. Uvedomujem si, že dnešné problémy na stredných školách majú iné parametre, ako mali počas môjho štúdia, ale aj tak mi pripadá nadsadené, aby jeden mladík ovládal celú triedu a dievčatá mu ako jedna robili vďačné publikum. Rozčlenenie príbehu podľa dní bolo účelné, zmysel tých presvetlených dokrútok sa mi však nepodarilo odhaliť. Určite je to znepokojivý, drsný a zapamätateľný film, ale viac ako na ľahký nadpriemer to u mňa nevytiahol.

Nepatrím medzi divákov, ktorý by tento film obdivovali iba preto, že ho nakrútil slávny David Fincher. Zodiac získava i stráca tým, že bol nakrútený podľa skutočnosti. Filmy o udalostiach, ktoré sa odohrali inde než v scenáristovej hlave majú svoju prirodzenú príťažlivosť. Na druhej strane je potrebné uvedomiť si, že reálny život prebieha pozvoľnejšie a menej dramaticky, než komprimovaný život vytvorený snaživým scenáristom. A tiež to, že príbehov s neuzavretým koncom je v živote viac, než vo filme. Napriek všetkým obmedzeniam je Zodiac napínavý, vzrušujúci film s dobrou atmosférou a výbornými hereckými výkonmi, u ktorého sa mierne prešvihnutá dĺžka dá zvládnuť aj bez mikrospánkov.

Nemám problém dať tomuto filmu štyri hviezdičky, aj keď som počas jeho sledovania musel párkrát prižmúriť oči a porovnateľne často zaškrípať zvyškom chrupu. Veď čo by som vlastne chcel od tohto žánru? Keď je film svižne plynúci, napínavý a dobre zahraný, tak nemá veľký význam sa zamýšľať nad logickými kotrmelcami, miestami prehnaným sentimentom a chlapáctvom. To k tomu akosi patrí. Mal som z filmu dobrý pocit a preto necítim potrebu tie štyri hviezdičky zdôvodňovať.

V prvej časti filmu som si pripomenul doby, v ktorých sa viac zháňalo, ako nakupovalo a znovu obdivoval vynaliezavosť a úsilie ľudí pri obstarávaní si vecí, ktoré im nedokázal zabezpečiť socializmus Ceausescovho razenia. V takýchto podmienkach organizovať ilegálny potrat a kopiť pritom jednu chybu za druhou je námetom na solídnu drámu. Ale to by som sa musel vcítiť do problémov niektorej z postáv, čo sa mi nepodarilo. Tak som to nezúčastnene dosledoval a nenašiel tam nič kontroverzného, výnimočného, či prehnane drsného. To sa tak javí iba pri pohľade zvonku. Preto na záver parafráza známeho výroku: V Rumunsku to bolo tak.

Zatiaľ som nevidel Umučenie Krista, ani Statočné srdce, ktoré sa uvádzajú ako protipóly Gibsonovej réžie, vhodné na porovnanie. Videl som však Apocalypto a som príjemne prekvapený. Vopred som o ňom vedel iba to, že Indiáni v ňom, k zlosti všetkých Američanov, nerozprávajú anglicky a vedel som tiež o Gibsonovej náchylnosti k brutalite a násiliu. V tomto filme mi však krv a všadeprítomné násilie neprekážali. Život v džungli nie je žiadnou idylkou a ríša Mayov si krvavými obeťami nahradzovala neschopnosť udržať sa nad vodou. Je pravda, že príbeh je pomerne jednoduchý a prvoplánový, ale tiež som neočakával nejakú džungľovú psychodrámu. Na druhej strane som napriek výpravnosti oceňoval zmysel pre detail. Vo filme mi vlastne prekážalo iba pridlhé džungľové cross country s prebodnutým bokom, tirády chorého dievčatka a neuvedenie Honzu Krausa v titulkoch. Film som si užil rovnako dobre, ako komentáre k nemu. Veľa z nich vypovedá viac o ich autoroch a vzťahu ku Gibsonovi, než o samotnom filme.

Pretože som film sledoval bez akejkoľvek prípravy, strih z marockých chlapcov na hluchonemé japonské dievčatá som pripisoval technickej chybe videorekordéra. Potom som sa dostal do obrazu a film ma celkom zaujal. Najmä v uzlových momentoch, keď po nejakej takmer zanedbateľnej chybe začal príbeh žiť vlastným životom a uberať sa nekorigovateľným smerom. Preto mi tie parciálne happy endy (Cate Blanchett nepríde ani o ruku, opusteným deťom sa nič nestane, hluchonemá Japonka neskočí z balkóna) nepripadali vhodné, ani vierohodné. Paralelne bežiace štyri príbehy si pamätám ešte z Intolerancie, a tá je z roku 1916. Splietanie rôznych príbehov prostredníctvom dejových priesečníkov a podobné nápady majú pomerne krátky život. Stačí ich použiť v troch-štyroch filmoch a už diváka otravujú. Dlhšie majú úspech iba u divákov, ktorí zarputilo veria, že všetko so všetkým súvisí. Škoda, že som pre český dabing nemohol oceniť jazykovú mnohotvárnosť filmu.

Dobre pozerateľný film so slávnymi hercami, medzi ktorými to podľa mňa príliš nefungovalo, ale to je otázka názoru. A práve to je problém romanticky ladených filmov. Uznávam, že film bol pekne nasnímaný, dobre zahraný, disponoval krásnou hudbou, ale ... nezasiahol ma. Možno aj preto, že mal aspoň o štvrťhodinu viac, než by bolo zdravé. Ale na mierny nadpriemer si bez problémov dočiahol.