nascendi

Zaujalo ma, že TV film bol nakrútený podľa skutočnej udalosti, zaujalo ma, ako dobre bola Christina Ricci pre túto úlohu zvolená. Ale to je tiež všetko, čo ma na tomto filme zaujalo. Zvyšok bol neúspešným čakaním na niečo, čo by dodalo filmu potrebnú atmosféru, ktorú si vyžadoval príbeh brutálnej vraždy.

No, nenaštval som sa, i keď som k tomu nemal ďaleko, takže podľa mojich kritérií musím dať tri hviezdičky, tri veľmi slabé hviezdičky. Neviem prečo, ale mal som pocit, ako by som sledoval niektorý zo slabších Hitchcockových filmov. Rovnaké nadužívanie zadnej projekcie, rovnako toporne sa sunúci dej  a rovnaký pocit úľavy, keď sa objavia záverečné titulky. Čakal som od Schaffnera viac.

Už som o tom písal, že stačí niekoľko desiatok nadšencov a hodnotenie filmu vyskočí na 80 %, čím priláka moju pozornosť. Ale už po pár minútach som zistil, že na tejto komédii sa nezasmejem, hudba ma nezaujme a budem rád, keď uvidím záverečné titulky. Netvrdím pritom, že je to naivný, hlúpy a predčasne zostarnutý film, ale iba to, že nepredstavujem preň cieľové publikum.

Víťazstvo Františka Vláčila nad normalizačnými cenzormi bolo iba polovičné. Podarilo sa mu síce presadiť Rudolfa Hrušínského do hlavnej úlohy, (bez neho by to bol iný film), podarilo sa mu natočiť nesocialisticky smutný film s vynikajúcim depresívnym záverom a podarilo sa mu aj zobraziť ľudí a život na dedine z jeho škaredšej stránky. Nepodarilo sa mu, a ani sa mu nemohlo podariť, realistické zobrazenie rozsahu problémov ľudí, ktorým niekto emigroval, nepodaril sa mu výraznejší odklon od Říhovej predlohy, ktorý mohol prispieť ku kompaktnosti diela a ani hudba Zdeňka Lišku výnimočne nie je na pochvalu.

Nie je pravdou, že rodiny, ako Homolkovci neexistujú. Nie je ani pravdou, že ich je väčšina. Pravdou však je, že tak dobre zobrazenú rodinu, ako v Papouškovom filme, hneď tak nenájdeme. A pravdou je aj to, že bez českej novej vlny by sme prišli o zážitok vidieť tento výborný film a v ňom fascinujúce neherecké herectvo Josefa Šebánka. Pre časť divákov je film príliš lesklý, fungujúci ako zrkadlo, v ktorom sa vidia, a na ktoré potom nadávajú.

Poznám šansóny Edith Piaf, čítal som jej životopis a oprávnene som sa tešil na film o nej. Nie som sklamaný, ale nadšenie sa tiež nekonalo. Vlastne konalo, ale týkalo sa iba výberu a výkonu Marion Cotillard. Ja by som vlastne nebol nadšený žiadnym filmom o Edith Piaf, pretože každý by mapoval jej dramatický a chaotický život a ilustroval ho jej pesničkami. A mne stačia tie pesničky. O taký život nikto nestojí, žili ho mnohí a neostalo po nich nič, po nej ostali nesmrteľné šansóny. Okrem toho som nepochopil zmysel poprehadzovania jednotlivých epizód z jej života. Umelecká licencia? No dobre, ale ide o životopisný film a nie o hádanku, zvanú latovka.

Zvykol som si, že filmy sa veľmi často nakrúcajú o zločincoch, deviantoch a vo všeobecnosti o ľuďoch nejakým spôsobom vyšinutých, pretože diváci takéto zameranie obľubujú. Menší problém nastáva, keď sa nakrúcajú filmy o neúspešných snaživcoch. Už som videl film o chlapíkovi, ktorý enormne túžil stať sa olympijským pretekárom v skokoch na lyžiach. A neodradili ho žiadne zranenia, ani vyhradené posledné miesto v súťažiach. Neviem, prečo Tim Burton nakrútil film o Ed Woodovi. Veď byť chronicky neúspešný nie je sexy. Musím sa priznať, že som film dopozeral iba do polovice. Predsa len som už starší človek a netuším, koľko toho ešte stihnem. A dopozerať sledovanie Ed Wooda považujem za mrhanie časom.

Keď som pred 60 rokmi čítal román Mika Waltariho, predstavoval pre mňa veľkolepý zážitok. Dodnes ho mám medzi stovkou mojich najobľúbenejších kníh. O to väčšie boli moje očakávania, keď sa film objavil v ponuke ČT2. Dočkal som sa veľkého sklamania, pričom nedokážem rozhodnúť, ktorý z nedostatkov dominuje. Rovnako ťažko sa mi hľadá niečo, čo ma z filmu zaujalo. A vlastne ani nemám potrebu sa týmto nepodareným filmom zaoberať dlhšie. Zaslúžil by si dve hviezdičky, ale nenahneval ma, iba sklamal.

Pozrel som si pol storočia starú  televíznu inscenáciu románu Kingsley Amisa, ktorý je ešte o pár rokov starší. S ľútosťou musím konštatovať, že napriek nasadeniu osvedčených hercov nedokázal ani taký skúsený režisér, akým nepochybne Fratišek Filip bol, zabrániť tomu, aby som jeho dielo sledoval s vypätím všetkých vôľových vlastností a ani tak sa neubránil občasným mikrospánkom. Príčinu vidím nielen v anglickom humore, pre ktorý nemám dostatočne vyvinuté receptory, ale najmä  v zostarnutí predlohy i samotnej inscenácie. Z pohľadu súčasného diváka netuším, čo mu mala táto inscenácia priniesť.

Tak sa mi zdá, že zatiaľ čo v Česku a Slovensku sa nedávna história transformuje do filmových mýtov blízkych ideológii a schopnosti vnímania aktuálnych vládcov, Nemci so svojou históriou zaobchádzajú poctivejšie. Videl som už nejaké dokumentárne filmy a čítal niekoľko článkov o pátraní a únose Adolfa Eichmanna z Argentíny. Tento film bol pre mňa zaujímavý najmä tým, že mi priblížil vzťah Eichmanna k svoje "práci", ktorú sa neúspešne snažil prezentovať ako úradnícku činnosť bez emočného obsahu. ku kladom filmu patrí obsadenie hlavnej postavy, k záporom radím malú prehľadnosť množstva postáv, ktoré sa vo filme vyskytujú. Ale je to možno spôsobené neskorou nočnou hodinou počas ktorej som film sledoval.