nascendi

Je pre mňa málo pochopiteľné, že som na tento film, videný pred mnohými rokmi, zabudol. Bol totiž predobrazom dvoch remakeov (Braček, braček 1981, Osina v zadku 2008) a viac, či menej podobných filmov (48 hodín, Utečenci a Drž hubu!). Ale originál je originál, aj keď chybičky sa nájdu. V každom prípade by sme otravnejšieho chlapa, než akého zahral Jacques Brel, ťažko hľadali. Pre ním kapituloval aj Lino Ventura a ten nekapituloval pred hocikým.

Hra Edmonda Rostanda patrí medzi klasiku, ktorú by mal poznať každý trochu vzdelanejší človek ešte pred vstupom do dospelosti. A keď sa nedokáže prehrýzť jej stránkami alebo navštíviť divadlo (ktoré je spravidla bez rýchloposuvu), má možnosť pozrieť si túto vydarenú filmovú verziu, ktorej skreslenie oproti predlohe je minimálne. Môže sa v nej nadchýnať veľkolepou výpravou a kostýmami, oceniť že bol ponechaný pôvodný veršovaný text a potešia ho herecké výkony dvíhajúce celok na pozoruhodnú úroveň. Gérarda neznášam, ale tu som ho toleroval. Napriek tomu si viem predstaviť aspoň troch francúzskych hercov, ktorí by vtlačili postave Cyrana väčšiu vierohodnosť. Ale to je vec názoru. Ak chcem mať tolerované vlastné názory, musím tolerovať názory ostatných.

Túto hru som si často púšťal z LP, takže divadelný záznam mi k doterajšiemu dojmu pridal iba vizuál. Nedokážem označiť hru, ktorú mám z produkcie DJC najradšej, viem iba, že Dlouhý, Široký a Krátkozraký patria k najobľúbenejším. A úvodné slovo Zdeňka Svěráka patrí k absolútnej špičke. Vyváženosť zložiek, z ktorých je hra poskladaná je jej najsilnejšou stránkou.

Mimoriadne hlúpučký a gýčovitý film, aký dokážu spáchať iba Američania. Pre mňa zaujímavý iba tým, do akých kravín sa nechala nahovoriť moja najobľúbenejšia herečka a ako jej to tam napriek všetkému slušalo. Muzikálové vložky nezapadali do príbehu, Astairove tanečné kreácie som už videl v omnoho lepších filmoch, takže naozaj iba Audrey. Škoda, od režiséra Spievania v daždi som oprávnene očakával viac.

Krokodíly obývajú Zem 350 miliónov rokov, človek nanajvýš dva milióny. Napriek tomu expanzia ľudí likviduje všetkých a všetko, čo nie je podľa nich užitočné a to, čo ich ohrozuje. Nikoho nezaujíma, kto tam bol skôr, kto tam je doma, a kto by mal koho rešpektovať. Veď ak neboli prekážkou bizóny a Indiáni, prečo by mali byť prekážkou nejakí krokodíly. Všetko pre človeka, tú korunu tvorstva. O nejaký čas už budú žiť na Zemi iba ľudia, pretože pre nikoho ďalšieho už nebude priestor. Film je zaujímavý najmä uvádzanými faktami a peknými zábermi. Štruktúra dokumentu a proporcie jednotlivých záberov sa mi už pozdávali menej. Pointa v závere filmu prekvapí a potvrdí obavy tých, ktorým ešte záleží na obnovení stratenej rovnováhy medzi človekom a prírodou.

Nepopieram, že je to film krásny, poetický, prežiarený Slnkom a precítený detským videním sveta. Možno v inom období života by mi bol bližší. Teraz si vystačím s Kachyňovými filmami a na tento láskavý film si spomeniem s pochopením, ale bez bližšej zainteresovanosti.

Nemám problém s uverením, že mnoho z toho, čo sa odohráva vo filme, Milka Zimková buď zažila alebo sa to dozvedela od dôveryhodných osôb. Je to uveriteľný film, je najmä o Východniaroch, ale pritom nie je protivýchodniarsky tak, ako Hoří má panenko nie je filmom protihasičským. Je to film o opakovaní životných osudov matky a dcéry, film o peripetiách života v nejakej dedine na Východnom Slovensku. A je to film dobre zahraný, vynikajúco a citlivo zrežírovaný a nasnímaný, film s dobrou hudbou. Čítal som kritiku použitého jazyka, ktorý nie je ani zo Šariša, ani zo Zemplína, ale je akýmsi východniarskym esperantom. To neriešim, skôr mám pocit, že tento film potrebuje titulky už pri premietaní od Popradu na západ.

Knižnú predlohu som nečítal, aj keď ju distribútor označuje za klasickú. Film ma dosť nudil. Dej by sa dal vyjadriť jednou vetou,. postavy a ich vzťahy boli narysované podľa pravítka, hudobníka si Agnieszka doviezla z domoviny a bol som blízko označiť tento film za zbytočne nakrútený. Ale s pribúdajúcimi rokmi môj radikalizmus slabne.

Považujem za prirodzené pozrieť si 68. najlepší film podľa mienky užívateľov ČSFD a za rovnako prirodzené, že sa v tomto prípade budem v jeho hodnotení rozchádzať s mienkou väčšiny. Splnil som si svoju nepísanú povinnosť, dokonca som ho dopozeral až do konca, samozrejme s mikrospánkovými vložkami, lebo jeho hypnotický účinok nemôžem poprieť. A to je asi tak všetko čo som na margo hrdinských Galov ochotný napísať.

Pri záverečných titulkoch som si mimovoľne spomenul na Čapkovu rozprávku o tom, ako pejsek a kočička piekli dortu. Tiež tam dali samé dobré veci a výsledok nebol bohvieaký. Audrey Hepburn je na vrchole môjho rebríčka najlepších herečiek, Humprey Bogart mal charizmy na pohľadanie a ani Billy Wilder nechýba v mojej Top ten najlepších režisérov. Pridajte k tomu jednoduchý a mnohokrát stvárnený dej a pozrite na výsledok. Audrey je stále očarujúca, nekonečne milá a prirodzená. Obsadenie Bogarta považujem za omyl, William Holden ma zaujal málokedy a scenár filmu nepomohol, skôr naopak. Takže som z tohto 60-ročného filmu mal pocit jednohubky. Videl som, chvíľami ma aj zaujal, dokonca aj rozosmial a po mesiaci už si nebudem vedieť bez nahliadnutia do tejto databázy vybaviť o čom vlastne bol.