nascendi

Veľmi dobre vystavaný príbeh. Väčšina z nás to pozná, ako sa po búrlivej noci všetky predmety proti nám vzbúria. Chaplinove boje s taxametrom, vypchanými zvieratami, otáčavým stolom, kobercami, hodinami a najmä so sklápacou posteľou nie sú výsledkom práce gagmana, ale dokonalo odpozorované zo života. Je to určite jedna z najlepších Chaplinových grotesiek, pri sledovaní ktorej som mal kedysi problém udržať sa od smiechu na sedadle v kine. A dnes? Dnes som mal problém aspoň raz sa schuti zasmiať, napriek tomu, že groteska sa nezmenila.

Je takmer neuveriteľné, že po 100 rokoch od vzniku sa dá s trochou zhovievavosti pozrieť táto čiernobiela nemá groteska a dokonca sa aj na niektorých scénach pousmiať. Ktorému filmu zo súčasnej produkcie sa to podarí? Zažil som éru nemých grotesiek v dobe, keď tvorili podstatnú časť našej zábavy. V ďalšej etape pridal Chaplin k niektorých dielam hudobný sprievod a najnovšie som si pozrel storočnú grotesku po remastrovaní, bez škrabancov a iných obrazových nedokonalostí. Musím sa priznať, že mi trochu chýbali. Grotesku nehodnotím, lebo som zástancom samostatnej kategórie krátkometrážnych filmov.

Pomerne priemerná filmová groteska, v ktorej však nechýbajú choreograficky skvelé naháňačky, niekoľko vydarených gagov, vrátane zmrzliny spadnutej za výstrih, ktorý sa stal učebnicovým príkladom gagu, ktorého účinok sa mení podľa postihnutej osoby.

Predposledná z grotesiek nakrútených v spoločnosti Mutual je zmesou vydarených gagov, ale aj temnejších tónov, ktoré pripomínali, že Chaplin mal osobnú skúsenosť s prisťahovalectvom a chudobou. Ostávam verný zásade nehodnotiť dokumentárne a krátkometrážne filmy.

To bolo ako blesk z jasného neba. Vôbec som nečakal, že ma tento neznámy film tak zaujme a vlastne ani nedokážem určiť, čím si môj záujem zaslúžil. Bol som ním pohltený od začiatku až do konca. Možno aj vďaka výbornému dabingu ma nič na jednoduchom príbehu, ktorý mi vzdialene pripomenul film Mary a Max, nevyrušovalo. Neviem odhadnúť, či priznanie plného počtu hviezdičiek bezprostredne po záverečných titulkoch nebolo unáhlené, ale dal som ich v dobrej, priam najlepšej viere.

S dokumentom o Charlesovi Bronsonovi som bol spokojný, najmä pre jeho ilustratívnosť aj informačnú hodnotu. Charles Bronson je významný herec a mnohé filmy majú vyššiu hodnotu práve preto, že v nich zažiaril jeho talent.

Výpravný film, ktorý určite stál nemálo úsilia zainteresovaných a nemálo investovaných dolárov. Podľa počtu Oscarov sa to vyplatilo. Na rozdiel od Akadémie ja som sa nechytal. Z hercov ma paradoxne zaujal Richard Gere, z hudby asi tretina. Tanečné čísla boli síce vymakané, ale je to stále rovnaké už niekedy od 30. rokov minulého storočia. Forma zobrazovania príbehu bola zaujímavá, i keď príbeh samotný bol hlúpučký ako libreto slabej opery. Celkovo ma film ničím zvlášť nenadchol, ani nepopudil, aj keď dominujúcim prianím počas jeho sledovania bolo, aby už konečne skončil.

Keď je okolo nového filmu veľa najrôznejšieho šumu, tak spozorniem. Viem, že budem musieť rozlúsknuť problém, či je ten huriavk spôsobený kvalitou filmu, jeho kontroverznosťou alebo iba plnením záujmov tých, ktorí robia všetko to, aby sa im doláriky do výroby filmu vložené vrátili domov, podľa možnosti aj s nejakým vývarom. Už som x-krát vyjadril podozrenie, že súdne spory sú druhým najobľúbenejším krátením voľnej chvíle Američanov. Tentokrát ide o súdny spor spred päťdesiatich rokov. Film sa zdĺhavo a komplikovane snaží diváka orientovať (alebo dezorientovať?) o čo vlastne v spore išlo. Niet tam víťazov, ani porazených. Je tam iba zúfalá snaha prispieť k vysporiadaniu sa Ameriky s traumou, ktorú jej spôsobila vietnamská vojna. Film ma nenadchol, ako by som čakal od filmu z rebríčka Top 300, ani som ho nepretrpel. Najhoršie je, že ma ani nezaujal a pritom je dosť filmov o vietnamskej vojne, ktorým sa to podarilo.

Ďalší z ruských filmov, ktorých sledovanie určite nebolo strateným časom. Som rád, že nielen mne vzdialene pripomenul Vláčilove Stíny horkého léta, i keď rozdielov bolo viac než iba v teplote leta. Akurát, že Stíny nikto nezaradil do žánru westernu a tento film áno. Tento a ďalšie mnou oceňované ruské filmy sú príbuzné našim trezorovým filmom, pretože v Sovietskom zväze a ani v Rusku nikomu nerobia radosť. Ukazujú totiž tú stránku ruského myslenia, správania sa a vôbec života, ktorú by Rusi chceli pred svetom ukryť alebo minimálne prefarbiť. A ak ju ukazujú pravdivo, potom vôbec nerozhoduje, v ktorom roku alebo období bol film nakrútený. Vždy bude "osinou v prdeli" ako vravia Česi.

Capoteho kniha Chladnokrvne je súčasťou mojej knižnice a tak som mohol posúdiť, nakoľko sa Richard Brooks trafil do mojej predstavy. Viem, že som bol spokojný, ale na detaily si už po toľkých desaťročiach nespomínam. Chladnokrvne som odvtedy nevidel a asi už ani neuvidím, lebo televízie vysielajú predovšetkým pre postihnutých Alzheimerovou chorobou, ktorým aj dvojstá repríza filmu prináša rovnaký zážitok, ako premiéra. Nie je však treba strácať nádej. Už o tri roky neskôr sa mi podarilo dostať sa k filmu a potvrdiť si prvotný dojem z neho. Možno je pridlhý, ale iba pre súčasných milovníkov akčňákov, možno má aj iné nedostatky, o ktorých neviem. Ale ten chlad z názvu je prítomný počas celého filmu.