nascendi

"Iba" tri hviezdičky dávam nie preto, že by som mal niečo voči snowboardingu, ale preto, že je to málo nosná téma na 80-minútový film. Exteriéry boli starostlivo vybrané, výborne nasnímané boli nielen prírodné scenérie ale i samotné jazdy, dych sa tajil pri obdivuhodných športových výkonov, vystrihnuté bolo všetko, čo by mohlo narúšať ilúziu, že sa chlapcom s pomocou Red Bullu všetko darí. Ono to všetko vo filme naozaj funguje, len po pol hodine som toho už mal dosť a pocit, že pozerám na filmovú slučku, bol neodbytný. Nakoniec som to vydržal pozerať až do konca, len mi hlavou pritom vírila nemravná myšlienka, či sa nájde nejaký šialenec, ktorý by nakrútil Art of Flight 2.

Zaujímavý krimithriller z prostredia newyorskej centrály tiesňovej linky 911, kde aj zdanlivo malá chyba operátorky môže mať fatálne následky. Film má dobrý rozbeh, slušnú gradáciu, poskytuje nové pohľady na využitie kufra v aute a v prvej časti by mohol mať názov Ako je dôležité mať dva mobily. Bohužiaľ po veľmi slušnej prvej časti sa začínajú vŕšiť typické chyby filmov tohto žánru. Naraz je zvládnutie celej situácie závislé na jednej operátorke, polícia je so svojimi možnosťami odsunutá do pozície nevýkonných štatistov a keď sa operátorka v rámci nadčasov vydá do terénu, prestáva byť film zaujímavý, lebo všetko ďalšie, vrátane nadstavovaného napätia, už divák videl. Záver už je iba na povzdychnutie a pocit ľútosti, lebo nechýbalo veľa a štyri hviezdičky by boli primerané.

Je síce pravda, že príbeh je za vlasy pritiahnutý a v podstate scenáristicky nezvládnutý, ale na druhej strane sú reálie zvládnuté takmer do detailov. V tom asi spočíva najväčšia príťažlivosť tohto filmu a tam sa aj utopili najväčšie očakávania, ktoré mohol naplniť.

Vďaka fragremu som si spomenul na tento dávno videný film. Vtedy mi prekážalo, že pozornosť scenáristu sa od kapitánskej dcérky priklonila ku gardovému seržantovi. Najpôsobivejšie vo filme boli pre mňa scény sedliackeho povstania vedeného Jemeľjanom Pugačovom. V danej dobe to bol veľmi zaujímavý prepis Puškinovej literárnej predlohy. Neviem, aký dojem by som mal z tohto zabudnutého filmu v súčasnosti. Možno sa niekedy podarí.

Otec a otec asi nikto nebude pokladať za filmové veľdielo, a ja dvojnásobne nie. Pierre Richard aj s Gérardom Depardieuom sú u mňa na čiernej listine. Napriek tomu som sa počas filmu párkrát zasmial a pozrel som si ho v pohode, pretože Pierre Richarda tlmili v jeho nemotornosti a Gérarda Depardieua v jeho podobe s lokomotívou. Takže, ako som už spomenul v úvode, žiaden zázrak, ale na tri hviezdičky film dosiahol aj u mňa.

Dlho som sa rozhodoval, či tomuto zvláštnemu filmu dať tri, či štyri hviezdičky. Mal atmosféru, ponurosť, surovosť i viac než slušné herecké výkony niektorých predstaviteľov. Pravdepodobne i literárna predloha (nečítal som) bola zaujímavá. Najviac k rozhodnutiu prideliť tri hviezdičky prispela chaotickosť a žánrová neujasnenosť filmu. Chtiac nechtiac som ho musel porovnávať s Vláčilovými Stínami horkého léta, a tam o dosť prehráva.

V rámci prehliadky filmov môjho neobľúbeného Woodyho Allena som si pozrel Zlaté časy rozhlasu. Je to spomienkový film, pravdepodobne s autobiografickými črtami, veď Woody celoživotne kladie seba do centra svojich umeleckých výtvorov. Tento film sa mu celkom podaril a tri hviezdičky si zaslúžil. Podiel na tom má najmä fakt, že v ňom Woody nehrá a tak napĺňa moju predstavu umelca, ktorý lepšie píše, než hrá.

Je pre mňa málo pochopiteľné, že som na tento film, videný pred mnohými rokmi, zabudol. Bol totiž predobrazom dvoch remakeov (Braček, braček 1981, Osina v zadku 2008) a viac, či menej podobných filmov (48 hodín, Utečenci a Drž hubu!). Ale originál je originál, aj keď chybičky sa nájdu. V každom prípade by sme otravnejšieho chlapa, než akého zahral Jacques Brel, ťažko hľadali. Pre ním kapituloval aj Lino Ventura a ten nekapituloval pred hocikým.

Nepopieram, že je to film krásny, poetický, prežiarený Slnkom a precítený detským videním sveta. Možno v inom období života by mi bol bližší. Teraz si vystačím s Kachyňovými filmami a na tento láskavý film si spomeniem s pochopením, ale bez bližšej zainteresovanosti.

Knižnú predlohu som nečítal, aj keď ju distribútor označuje za klasickú. Film ma dosť nudil. Dej by sa dal vyjadriť jednou vetou,. postavy a ich vzťahy boli narysované podľa pravítka, hudobníka si Agnieszka doviezla z domoviny a bol som blízko označiť tento film za zbytočne nakrútený. Ale s pribúdajúcimi rokmi môj radikalizmus slabne.