nascendi

Paul Newman patrí do desiatky mojich najobľúbenejších hercov, pravdepodobne na jej čelo. Napriek tomu som presvedčený, že úloha v tomto filme mu typovo nesadla. Ťažko mu uverím, že je jednoduchým chlapcom z chudobnej štvrte, ktorého jedinou devízou je nenávisť explodujúca v jeho pravačke. Môže sa hrbiť ako chce, môže robiť dobre odpozorované grimasy a gestá. Je mi ľúto. Paul Newman bol farboslepý, čo zhatilo niektoré jeho sny. Ale farboslepí boli aj tí farbičkári, ktorí pred dvadsiatimi rokmi kolorovali pôvodne čiernobiely film a nevšimli si farbu Newmanových očí, pre ktorú ho zbožňovali aj tie ženy, ktorým jeho filmy veľa nehovorili. I keď ani najmodrejšie z modrých očí by v mojich očiach tomuto filmu viac hviezdičiek nezabezpečili.

Tento film ma nezaujal, ani nedojal. Hlavný hrdina si, s ohľadom na reálne možnosti, spokojne žije vo svojom virtuálnom svete. Rodičia, ktorí ako obvykle chcú pre svojich potomkov iba to najlepšie, ho nezmyselne pchajú do bežnej školy neuvedomujúc si, že väčšina sa k odchýlkam spravidla stavia podozrievavo a pre istotu ich vylučuje zo svojho stredu (napr. šikanou). Tie tri hviezdičky sú za herecké výkony a celkové stvárnenie filmu.

Nakrútiť remake je odôvodnené, ak má tvorca ambíciu nakrútiť film inak alebo lepšie. Prípadne aj inak aj lepšie. Myslím, že hra Reginalda Rosea a miestnosť, v ktorej sa príbeh odohráva, veľa možností nakrútiť film inak neposkytovali. A nakrútiť ho lepšie? Prosím vás ... Takže dôvodom môjho pomerne nízkeho hodnotenia nie je ani tak film samotný, ako pocit zbytočnej práce, ktorá bola naň vynaložená.

Príbehov o únosoch detí už boli nakrútené desiatky. Pomaly už nie je čím prekvapiť, pretože téma sa vyčerpáva. Autori vsadili na posun, obdobný červenému posunu v astronómii. Posunu, ktorý niečo predznamenáva. Preto vo filme prakticky nikto nie je takým, akým obvykle býva a na divákovi je, aby sa v tejto morálnej hatmatatilke vyznal. Kľúčové je to u Amandinej matky, ktorá nie je ani milujúca, ani starostlivá, ako obvykle matky bývajú. Celkove je film zaujímavý, núti na premýšľanie, niekedy som sa však v príbehu strácal.

Scenéria, obrázky, neobvyklé dôstojnícke vrkoče. To všetko sa mi páčilo. Lenže od filmu čakám o niečo viac a je mi v podstate jedno, že ho nakrútil slávny režisér ako svoj debut. Veď príbeh o dlhotrvajúcom nepriateľstve s jeho takmer zabudnutou pôvodnou príčinou sme tu už mali v Hostinci U kamenného stola.

Keď som film videl prvýkrát, nevenoval som mu nejakú zvláštnu pozornosť a dokonca sa mi plietol DiCaprio s Damonom. V podvedomí mi ostal pocit, že to nemusí byť iba nadpriemerný film. Tak som si ho včera pozrel pozornejšie a musím uznať, že sa vydaril po všetkých stránkach. Už som si neplietol nikoho s nikým a mohol som si vychutnávať detaily, ktoré mi pri prvom povrchnom zhliadnutí unikli. Prekombinovaný záver mi síce prekážal aj tentoraz, but nobody perfect.

Prvá Nemocnica bola, a to nielen vo svojej dobe, úžasným seriálom. Vďaka divácky atraktívnemu prostrediu, vynikajúco napísanému scenáru, skvelému obsadeniu aj úžasným hereckým výkonom. A pretože v tej dobe boli v televízii uvádzané programy o niekoľko rádov slabšie, nemožno sa čudovať, že pri premiérach jednotlivých dielov boli ulice v Československu ako vymreté. Viem, že veční kritici seriálu vyčítali, že Kopecký mal viac priestoru a pôsobil plastickejšie, než hlavný hrdina, že to alebo ono. Ale to len preto, aby ich autori vyzerali náročne. Mňa skôr potešilo, že napríklad Dana Medřická (mnou neobľúbená) si zahrala postavu, na ktorú sa nezabúda. Je iba logické, že pri nadšení z prvej série seriálu som druhú pretrpel a ďalšie som tuším ani nevidel.

Je neuveriteľné, i keď pochopiteľné, že tento seriál z nevľúdneho prostredia kórejskej vojny dokázal večer čo večer pritiahnuť k obrazovkám množstvo divákov, ktorí od nich odchádzali s dobrým pocitom. Nie je za tým iba Alan Alda so svojimi spoluhráčmi, ktorí v žiadnom prípade neboli figúrkami, ani nezabudnuteľná zvučka seriálu, ale najmä skvelé dialógy v dobre rozohraných situáciách. A aj keď seriál, ako ostatne väčšina úspešných seriálov, skončil ďaleko za zenitom, diváci sa s ním lúčili s chápavou láskavosťou, ktorá umožnila, aby sa na obrazovky vracal v neobvyklom počte repríz.

Boj osamelého hrdinu proti rozvetveným chápadlám mafie v politickom a mocenskom prostredí, ktoré si už mafia stihla upraviť do užívateľsky príjemnej podoby, dokáže zaujať. Veď je to ako boj rozprávkového hrdinu so sedemhlavým drakom. Keď tým osamelým hrdinom je charizmatický Michele Placido, šance na úspech sú, minimálne u ženskej časti publika, omnoho vyššie. A keď tú úžasnú hudbu k seriálu zloží Ennio Morricone, šanca na úspech je, minimálne u počujúcej časti publika, ešte vyššia. Takže jediné, čím si môže seriál, akým je Chobotnica ublížiť, je jeho naťahovanie do neprijateľnej dĺžky. A tomuto nebezpečenstvu sa bohužiaľ ani tento seriál neubránil.

Akty X boli úspešným a v svojej dobe ojedinelým seriálom. Hlavní hrdinovia boli sympatickí a príbehy v sebe skrývali úžasný potenciál. Bol však krehký, pretože najlepšie časti boli tie, ktoré obsahovali ako-tak uveriteľný príbeh. A tých nebol nadbytok. Komerčný úspech však vyžadoval stále nové a nové epizódy a tam už sa na uveriteľnosť príbehu príliš nehľadelo. Tak začal postupný a nezadržateľný úpadok nádejne rozbehnutého projektu. Napriek tomu predstavuje seriál aj ako celok veľmi slušný priemer.