nascendi

O Dannym Boylovi toho neviem veľa, ale s určitosťou viem, že nenakrúca filmy pre mňa. Po nedopozeranom Trainspottingu som videl odpadový Sunshine a iba zo slušnosti som dal tri hviezdičky Milionárovi z chatrče. O 127 hodinách som samozrejme vedel, že sa dočkám ufiknutia si ruky, keďže odkúsnutie nožičky po chytení sa do pasce, je vyhradené líškam. Išlo teda o to, ako sa počas 90 minút neunudiť. Prežívanie času je u hrdinu príbehu je predsa len diametrálne iné, ako u rozmaznaného diváka. Už na začiatku ma znechutili delené políčka (módne pred 50 rokmi) a klipovitý charakter úvodnej časti. V najťažšej pasáži, kde sa v obmedzenom priestore odohráva skutočná dráma jedného mladíka som čakal jeho výraznejšiu fyzickú degradáciu, v ktorej by bolo vyvrcholenie formou traumatickej amputácie ruky dielom pološialeného zúfalca. Nedočkal som sa. Je to síce film, ktorý sa oplatí vidieť, ale nepochopil by som diváka, ktorý by ho chcel vidieť opakovane.

Michael Bay rozhodne nepatrí medzi mojich obľúbených režisérov. Skôr je mnou tolerovaný, o čom svedčia hodnotenia jeho filmov. Ale neplánovane pozretých 13 hodín ma zaujalo. Prvoplánovo som si pri bojových scénach, ktoré boli nakrútené tak realisticky, že bol divák vťahovaný do prestreliek, pripomenul zostreleného čierneho jastraba. Nezvyknem oceňovať pyrotechnické efekty a filmové triky, pokiaľ sú samoúčelné a nahrádzajú kvalitný scenár a dobré herecké výkony. Ale to nebol prípad tohto filmu. Druhoplánovo som ocenil zobrazenie ľudských slabostí, kompetenčných a byrokratických prekážok, alibizmu, ktoré stúpali alebo klesali podľa zastávaných funkcií. A tiež to, ako sa v mysliach vyššie postavených činiteľov stávajú tí poslední, ktorí to všetko znášajú, iba číslami zo štatistiky. K očakávaným, a v prípade Baya asi aj neodstrániteľným nedostatkom filmu, patrí jeho brnkanie na strunu amerického patriotizmu. V každom prípade však považujem 13 hodín za mimoriadny a pre Michaela Baya výnimočný film.

Nič som pred sledovaním o filme nevedel. Dodatočne som sa dozvedel, že išlo o český noir a Marvan s Medřickou hviezdili. S hodnotením uvedenej dvojice je možné súhlasiť, s významnejším miestom tejto detektívky v dejinách filmu asi nie. Patrí k filmom, ktoré sú tak zaľudnené a tak prekomplikované, že ma dlho pred koncom prestáva zaujímať kto, čo a prečo. Takže príjemné prekvapenie sa pri bádaní po neznámych filmoch opäť nekonalo.

Som veľmi spokojný s filmom, ktorý som práve dopozeral. Nie je to samozrejme spokojnosť absolútna. Divák, ktorý chce vyhľadávať nepodarené, nepravdepodobné a prehnané situácie, ich určite nájde. Lenže ja sa najradšej nechávam strhnúť dejom, atmosférou, napätím namiesto toho, aby som číhal na prípadné kiksy. Veľmi ma zaujala prvá tretina filmu, najmä realisticky stvárnené bojisko, zákopy, mŕtvoly, krátery, bahno a predovšetkým ticho alebo nevýrazná hudba, ktoré potencovali napätie pri putovaní dvojice vojakov neznámym a nebezpečným priestorom. Naopak záverečná tretina už obsahovala scény, pri ktorých som dvíhal obočie. Nič však nie je dokonalé a preto si myslím, že okrem kamery si tento film ďalších Oscarov zaslúži najmä v technických disciplínach.

Orwellovu kniha je medzi 100 najobľúbenejšími knihami z mojej knižnice a takisto film medzi stovkou najobľúbenejších filmov. Michael Radford využil príležitosť, ktorá sa predtým nenaskytla (a už sa ani nenaskytne) a nakrútil film v roku totožnom s názvom filmu. Nevedomky tiež využil poslednú príležitosť obsadiť Richarda Burtona do ťažiskovej, i keď vo filme trochu ukrátenej, úlohy. Nezapojím sa do akéhokoľvek porovnávania knihy s filmom, či dokonca odmietania filmu pre geniálnosť knihy. Chápem rozpaky divákov, ktorí nečítali knihu a/alebo neprežili 41 rokov v minulom režime. Ja obe podmienky spĺňam a priznania z filmu vo mne evokujú priznania z procesov so Slánskym Horákovou a ďalšími. Film má vynikajúco vytvorenú atmosféru, desivú šeď a ošarpanosť domov, uniformitu vzhľadu a myslenia postáv, dobrú hudbu a herecké výkony. Lepšieho predstaviteľa Winstona Smitha, ako John Hurt si ani nedokážem predstaviť. A aj keď ma komentáre s odpadovým alebo málohviezdičkovým hodnotením nepotešili, je dobre že sú, aby sme aj v ČSFD neupadli do Orwellovsky jednotného, spoločného a jedine správneho pohľadu.

Celkom som sa na tých odbrzdených zabavil. Takto nejako by mohla vyzerať akčná kriminálka s komediálnym nádychom. A aj keď tento žáner je pre mňa iba vedľajším, po odstránení niekoľkých zakopnutí scenáristu by bolo možno uvažovať aj o slabých štyroch hviezdičkách.

Tešil som sa, že nejaká televízia zaradila Odyseu do svojho programu, nahral som si ju, ale aj pomerne dlho som váhal, kedy bude najvhodnejšie si ju pustiť. Je to veľmi rozporuplný film, ktorý vyvoláva silné emócie v oboch smeroch. Clarkova predloha patrí medzi nedotknuteľné klenoty mojej knižnice a aj keď spolupracoval na scenári a údajne sa mu film páčil, ja jeho nadšenie nezdieľam. Úvodná, opičia časť, už dnes pôsobí trápno-smiešne. Ponímanie sci-fi filmu ako audiovizuálnych orgií je určite objavné, ale má svoje prirodzené hranice znesiteľnosti, ktoré majster bezproblémovo prekračoval. A už vôbec neviem, aký dojem by vo mne zanechal film, ak by som predtým viackrát nečítal literárnu predlohu k nemu. Kubrickovu Odyseu považujem za nie celkom zvládnutý pokus o sfilmovanie výnimočnej knihy, na ktorom je stále čo obdivovať.

Zaujímavý a dobre nakrútený príbeh s očakávane výbornými hereckými výkonmi ústrednej trojice. Potiaľ všetko dobré. Len nechápem, prečo má Inarritu fixnú ideu, že keď chaoticky rozhádže jednotlivé zábery, bude celok pôsobiť umeleckejšie a možno presvedčí aj akademikov. Ja v tom žiaden veľkolepý zámer, ani žiadne umenie nevidím. Vidím iba pomerne nepoctivú hru s divákom, ktorý namiesto toho, aby si užíval príbeh, psychológiu a charakter postáv, je postavený do úlohy lúštiteľa hádaniek, ktorý potrebuje mať celý film v hlave, aby dokázal správne zoradiť jednotlivé zábery, ktoré opitý strihač poplietol. Podobným prípadom sú filmy púšťané po jednotlivých záberoch od konca (svetlou výnimkou je český Happy end).

Hlavne príliš nerozmýšľať. Iba pozerať, lebo sa to tam celkom rýchlo pohybuje. A tiež počúvať, pretože hudba je jednou z najlepších ingrediencií filmu. Film je dobre pozerateľný, tak načo sa príliš zamýšľať nad nejakými nedokonalosťami?

Čím viac sa oboznamujem s filmovou tvorbou v poslednom desaťročí, tým častejšie siaham po dobrom dokumentárnom, najlepšie prírodopisnom filme. A keď je vydarený, ako napríklad 24 hodín ... , kde nádherné zábery dokumentujú, ako evolúcia upratala všetko živé na miesto, ktoré im patrí (až na človeka) a k tomu znie pokojný sprievodný komentár, tak necítim ani potrebu vyjadrovať svoju spokojnosť počtom hviezdičiek.