nascendi

Nemám problém označiť tento film za vynikajúci a dať mu štyri hviezdičky. "Útekárskych" filmov som videl veľa. Tento mal šťastie na prežitú predlohu, na Herzoga a Balea. Vôbec mi neprekážalo zdanlivo pomalé tempo. Videl som v ňom nezmarenú príležitosť na prekreslenie charakterov, postupne sa deformujúcich pod tlakom prostredia. Christian Bale stvárnil Dietera Denglera na hranici svojich fyzických možností a aj ostatní herci boli starostlivo vybraní. Džungľa bola pre utekajúcich zajatcov veľmi silným protihráčom. Ani mne sa nepozdávala úvodná havária lietadla a záverečný americký happy end, ale neovplyvnili môj celkový dojem z filmu.

Naozaj som netušil, že práve Absolvent doplatí na moje prehodnocovanie starších filmov. Veď Anne Bancroft zahrala vynikajúco, Dustin Hoffman sa pri nej nestrácal, Simon s Garfunklom sú pre mňa nedotknuteľní a v roku 1967 som mal 21 rokov aj ja. Stalo sa však, že som tomu filmu neveril. Neveril som Hoffmanovi, keď ako 30-ročný predstavoval 21-ročného panica, neveril som niektorým dialógom, nechápal som podstatu ani cieľ Benovej revolty proti všetkému a ktovie vlastne za čo. Nepochybne som však veril strnulému výrazu jeho tváre v autobuse, keď mu to všetko docvaklo. Keby bol na Hoffmanovom mieste dvadsaťročný Pucholt a namiesto Alfy Romeo by mal nejakú Čezetu, bolo by to iné. Takže s ľútosťou, ale hviezdička dolu.

Nie som kultúrny ignorant, ktorý sleduje Hamleta, aby vedel, ako to dopadne, ale ani Shakespeareológ, ktorý tu poskytne podrobný rozbor prínosu Kennetha Branagha k filmovým adaptáciám hier veľkého Williama. Branaghov Hamlet bol pre mňa prekvapením. Mojou doterajšou predstavou bol zádumčivý, váhavý, premýšľajúci dánsky princ. V tomto poňatí sa posunul k nervnému, vnútorne rozorvanému, chvíľami až hysterickému mladíkovi. Plne to rešpektujem. Okrem toho mi táto adaptácia poskytla bohatú prehliadku slávnych hercov a herečiek, dokazujúcich, že niet malých rolí. Prijal by som však dobovejší výzor hercov i dekorácií.

Pred sledovaním som o filme nič nevedel, po záverečných titulkoch som nadmieru spokojný. Slovo sympatický asi najlepšie vystihuje celkový pocit z neho. Množstvo vzájomne sa prelínajúcich motívov, vynikajúco navodená atmosféra, skvelí herci, krásna príroda snímaná šikovným kameramanom, absencia rušivých momentov, hudba, ktorú nevnímate, ale ak by nebola, chýbala by. Užil som si tento nenápadný film a neľutujem naň ani jednu z pridelených štyroch hviezdičiek. Nemôžem tiež nespomenúť mladučkú Beccu Gardner, ktorá si svoju postavu zahrala s chuťou a dobre.

Po Vražedných poliach ďalší zaujímavý film z prostredia vojnových konfliktov. Zaujímavý nielen autentickosťou témy, spracovaním a hereckými výkonmi, ale najmä tým, že si kladie (a necháva otvorené) otázky čo je poslaním vojnového fotografa, či má fotograf zasahovať do zachytávaného deja, či sú vojnoví fotografi paparazzami, či sa dajú v dobrom duševnom zdraví prežiť všetky hrôzy, s ktorými sa denne stretávajú atď. I keď som mal v poslednej dobe smolu na pár filmov s hypnotickým účinkom, Bang Bang Club si udržal moju plnú pozornosť a záujem aj napriek neskorej večernej hodine.

Napriek niekoľkým zhliadnutým filmom, ktoré zobrazujú ligotavú i odvrátenú stranu showbiznisu, tento na mňa zapôsobil svojou neotrelou originalitou. Našťastie to nebolo o jazze, ktorý by som asi nepredýchal. Hudobno-tanečné čísla, kvôli ktorým je film zaradený ako muzikál som viac-menej pretrpel, pretože ich americkú formu znášam iba v menších dávkach. Ale ten zvyšok, či už išlo o životný výkon Roya Scheidera alebo rýdzo filmové balansovanie medzi realitou a snením, tak ten som obdivoval. A hneď po záverečných titulkoch som si išiel na balkón zapáliť.

Obdivujem herectvo Al Pacina, ale pri filmoch z feťáckeho prostredia klesá moja, obvykle celkom slušná empatia, takmer na nulu. Tak som bol zvedavý, čo bude mať väčšiu váhu. Bol to veľmi zaujímavý, takmer dokumentárny film, očistený od všetkého, čo by mohlo narušiť uveriteľnosť jeho postáv. Na Al Pacina bola radosť sa pozerať a svetlé chvíľky mala i Kitty Winn. Problémom bol spád deja, oproti ktorému je i Malý Dunaj dravou bystrinou. Celkovo však mimoriadny film, ktorý si niekedy pozriem aj opakovane, na rozdiel od feťáckych ikon typu Trainspottingu.

Černého Petra, spoločne s Láskami a Panenkou považujem za tri vrcholy českého obdobia Miloša Formana. Nie je asi najlepší, ale určite mi je generačne najbližší, veď Ladislav Jakim bol odo mňa o rok starší a Pavla Martínková o dva roky mladšia. A vo Vladimírovi Pucholtovi vidím viac podobnosti so mnou, než mi je to milé. Takže nemôžem byť k tomuto filmu zlý, aj keby som chcel. Je to dokument o dobe, ľuďoch, stereotypoch a bezvýchodiskovitosti. Dnes som si v tanečnej epizóde všimol aj dievčinu, ktorá v Konkurze narobila taký príjemný rozruch svojim Kapitánom. Plný počet hviezdičiek nemôžem dať, aj keď mám Černého Petra rád, pretože v niektorých momentoch strácal na tempe.

Nepredpokladal som, že nejakému športovému filmu a ešte z golfového prostredia, budem ochotný dať štyri hviezdičky. Navyše, keď som v titulkoch nezahliadol jediné známe meno. A stalo sa. Film ma úplne nenásilne vtiahol do seba, ja som sa nebránil a mal som veľmi príjemný zážitok z jeho sledovania. Mám voči iba veľmi nepodstatné výhrady, ktoré nestoja za spomenutie. Ani ma neprekvapuje, že v prvej dvadsiatke zobrazených hodnotení sa iba tri líšia od štyroch hviezdičiek. Tie si tento príjemný a pritom ničím nie prelomový film plne zaslúži.

Animáky spravidla pozerám iba z hľadiska posúdenia ich vhodnosti pre vnuka, ale Nemo ma prekvapujúco nenudil ani jednu z celkových sto minút. Bezchybná animácia, dobrý scenár a hudba a množstvo vtipných nápadov vysvetľujú jeho obľúbenosť u širokej vekovej kategórie divákov. Aj na tých niekoľko málo animákoch, ktoré som videl, je zrejmé, že latka sa posúva stále vyššie a tvorcom držím palce, aby ju ešte dlho dokázali prekonávať.