nascendi

Videl som niekoľko dokumentov o Elvisovi a ak by som mal charakterizovať práve dopozeraný, tak stačí jedno slovo - zaujímavý. Zaujímavý najmä preto, že sleduje Elvisa od "kuchyne", kde precizuje podobu skladieb, ktoré potom odznievajú na koncerte. Pri pohľade do "kuchyne" som ocenil jeho vtip, potrebu baviť sa, i primeraný exhibicionizmus, pri ktorých nestrácal zo zreteľa profesionalitu, ktorá potom našla plné uplatnenie pri koncertoch.

Hviezdičky zvyknem dávať za celkové vyznenie filmu, za herecké výkony, za réžiu, kameru, hudbu atď. Tentoraz dávam celú jednu hviezdičku, a to za seba. Film je nepochybne odpadový a jeho jediným kladom je, že som ho z neznámeho dôvodu dokázal dopozerať do konca. Asi mi to nikto z tých, ktorým sa to tiež podarilo, nebude veriť. Ale druhý krát si poriadne rozmyslím, či mám sledovať náhodne vybraný film.

Zaujímavý a užitočný dokument. Ukazuje síce Elvisa už na zostupnej trajektórii jeho kariéry, ale stále je ešte čo obdivovať. Po hudobnej stránke sa mi viac páčia jeho hrané filmy i keď za cenu príšerných hereckých kreácií. Na tomto koncertnom turné už spieval ledabolo a viac sa venoval vizuálnemu dojmu, aj keď práve v ňom bola jeho slabina. Obtlstnutý, upotený, navlečený do gýčovitých kostýmov, občas sa zmietajúci v akomsi kŕči, mohol uspokojiť iba najvernejšie fanúšičky. Ako vítaný kontrapunkt pôsobili flasbacky z jeho začiatkov, kde predvádza to, čo z neho spravilo kráľa rock and rollu.

K znesiteľnosti filmu prispieva Havaj a dobré piesne.

Môj najobľúbenejší film s Elvisom, pretože vďaka chytľavým melódiám a Ursule ho dokážem prežiť bez straty desiatky.

Aj keď je tento koncert prvým, ktorý bol vysielaný cez satelit do celého sveta, koncert v roku 1968 sa mi páčil viac. Havajský koncert predstavuje začiatok Elvisovho úpadku, ktorý navonok signalizoval jeho gýčovitý outfit, neprirodzené grimasy a trápne figúry na konci skladieb. Pripomínal viac vianočný stromček, než kráľa rokenrollu. Našťastie bola nespochybniteľným plusom koncertu jeho gradácia, takže druhá polovica bola plná dobre zaspievaných superhitov. Celkovo bol koncert pre mňa, ako Elvisovho fanúšika, miernym sklamaním, ale nepopieram, že pre divákov, ktorí ho poznajú menej mohol byť veľkým zážitkom.

Som presvedčený, že s týmto dokumentom môže byť spokojný aj dlhoročný fanúšik Elvisa, za akého sa pokladám. Film je pozoruhodne vyvážený, nič v ňom nie je na úkor iného a kombináciou hovoreného slova s filmovými zábermi sa dosiahla jeho vysoká informatívnosť. Nechýba hudba ako v nepodarenom dokumente Jak šel čas s Elvisem (2007) a opäť je zastúpená v primeranom množstve. Najviac ma zaujal popis Elvisovho detstva, zdrojov jeho neskoršej tvorby a vlastností, ktorými disponoval a ktoré mu umožnili tú nevídanú dráhu. Je veľmi príjemný pocit vidieť po čase dokument, ktorý má všetko, čo výborný dokument má mať.

Elvisova sedemročná prestávka asi súvisela s nástupom Beatles, Rolling Stones a množstva ďalších beatových skupín. V priamej konfrontácii s nimi by pravdepodobne nemal úspech zaručený a bolo preto rozumné počkať a skvelým comebackom sa prihlásiť, aby si poslucháči uvedomili, že je stále tu a má čo ponúknuť. Koncert som kedysi dávno videl v rakúskej televízii, ale nepamätám si, či tam bola aj tá doplňujúca časť s choreografiami, ktoré ma neoslovili a skladbami, ktoré sa mi pozdávali iba čiastočne. Preto dávam iba štyri hviezdičky. Nepopierateľné však je, že práve tento koncert bol z hľadiska Elvisovej kariéry zaslúžene prelomový.

Nedokážem sa zbaviť porovnávania a omnoho kvalitnejším filmom Kód Enigmy. Zatiaľ čo Kód Enigmy mal jasne definovaný cieľ a cestu k nemu, tento film mi pripadal ako lov na príliš mnoho zajacov. Chcel byť historickým, romantickým, špionážnym, kriminálnym a ktovie ešte akým. A takto to nefungovalo. Keď k tomu pridám málo výrazných hercov, prekomplikovanosť vzájomných vzťahov postáv, ktoré stvárňujú a iné dôvody na zdvihnutie obočia, potom pôvodné tri hviezdičky sú tak akurát.

Pred časom som sa rozhodol nehodnotiť dokumentárne filmy, pretože si myslím, že je závislejšie od zobrazovaného, než od umenia filmárov. Prvú výnimku som urobil pri Hanákových Obrazoch starého sveta, druhú činím dnes. Ennia Morriconeho obdivujem už veľmi dlho, videl som viacero programov približujúcich jeho život a dielo, ale žiaden z nich to nepojal tak komplexne a príťažlivo, ako práve dopozeraný film môjho obľúbeného Giuseppe Tornatoreho. Napísať niečo o výnimočnosti až genialite Ennia Morriconeho považujem za zbytočné. Tvorí jeden z pilierov môjho kultúrneho povedomia.