Biopler

Samotný Jonáš Maxim je sympaťák, ale dokument ako taký nevie čím má byť. Má byť ukážkou kláštorného života? Má byť svedectvom Jonáša Maxima o jeho ceste stať sa kňazom? Má reflektovať udalosti vojny na Ukrajine? Je to z každého rožka troška a mne je ľúto, že svedectvo je plné klišé, vyjadrovania sa s používaním slov "trochu", "možno". Takýto obsah ma nikdy nenadchne.

Film má parádny úvod, s divákom sa nemazná, rovno mu dávkuje akciu, rovno ho šupne do boja kde pocíti úzkosť i napätie, ktorým čelia preživší z rodu Atreides z prvého dielu. Hlavná postava, Paul Atreides, prechádza v snímke najväčším vývojom, jeho podmaňovanie si Fremenov skrz mnohé skúšky a preslovy je presvedčivé. O čosi menej jeho boje s pochybnosťami, ktorých je viac a viac, aby ich v poslednej tretine odbil, že on sa predsa len rozhodne byť tým žiadaným mesiášom. Film je megalomanský projekt, zahltí vaše zmysly dokonale, opije grandióznou výpravou a skvelými maskami. Smutne však konštatujem, že zatiaľčo je nám do detailov predstavovaný okrem Paula aj púštny svet i život Fremenov, podporený dokonalým využitím filmového jazyka, pri Harkonnenovcoch sa síce zaujímavo prepíname do bezfarebného sveta, ale vykreslenie Feyd Rautha, ako nového nástupníka po nevýraznom Rabbanovi, je odbité, nič sa o ňom nedozvieme. Akurát, že jeho nevykreslený sadizmus vysal aj farbu z kotúča. Jeho boj v aréne je nechutne digitálny, myslím to kymácajúce sa obecenstvo s nahratým burácaním. A celé je to až brutal kontrast, neviem či zámer tvorcov, ale akoby sme sa pri Harkonnenovcoch prepli do analógového sveta. Treba naopak oceniť ďalšie rozvíjanie postavy lady Jessicy i celkového vývoja sesterstva Bene Gesserit. Paulov vzťah s Chani prináša určité emócie do snímky, i keď sme v chladnom sci-fi svete, ich vzťah pretepľuje film obyčajnými ľudskými emóciami. Podobne kontinuálne dobre sa rozvíja aj Paulov vzťah s matkou, ak sú spolu na scéne, veríte im každé slovo. Duna duní pod Zimmerovou taktovkou, ale  ostrieľaný skladateľ nebol veľmi invenčný. Jednotka bola komornou snímkou, ktorá musí veľa predstaviť a odpustil som jej istý chlad postáv. Dvojka sa vydala cestou budovania kolosálneho pomníka nesmrteľnosti, s pohlcujúcim drajvom a ľúbivým vizuálom. Je to ťažkotonážna epika, ktorá však vo vnútri nazdieľala menej ako mohla a aj mala. Napriek všetkému sa jedná o obrovský kino zážitok, v TV to bude tak 50% max.

Skvelý casting ústrednej dvojky v podaní Hološka a Godla veľmi baví + hlavná vec, sú veľmi uveriteľní v tom čo hrajú a čo povedia. Veriť sa dá aj Sávovi Popovičovi, ktorého pupušský mafián je taká prdel, že až. Najviac to nesadlo Rytmusovi, na ktorom vidno, že to najviac prehráva, našťastie v minimalistickej role. Tvorcovia vedia pobaviť, ale nevyhýbajú sa rovnakému typu humoru, mierim hlavne na účelovo vyskladané zábery, ktorých "pointa" sa opakuje. Napr. tým, že chcú diváka potešiť nejakým hitom z deväťdesiatok, neváhajú to nasilu strčiť do scény kedy hlavná postava príde domov ako invalid a pustí telku a čo na ňu vyskočí? Singel Nagyho "S nohami na stole". Resp. žene predtým v inej scéne povie, že "nebude to také ľahké drahá, nemôžeš ma vymeniť, som tvoj muž". Korunu tomu dávajú billboardy kde kandidát oznamuje, že mesto postaví na nohy. Je to jasná narážka na hrdinu, avšak tým, že sa to v rýchlom slede všetko vysype pred diváka, otravuje sílená účelovosť. Veď pri humore na to nemusíme stále tlačiť a stále niečo chrliť. Ináč Karásek výborne zvláda remeslo, je presvedčivý aj v tmavých scénach múzea. Je klasicky patetický, je cítiť, že si to užíval na režisérskej stoličke, avšak cítiť aj to, že sa len minimálne posunul od snímky Kandidát spred 10 rokov. A že zošróboval narýchlo záver, aby hrdina bol nevinný, že sa zachoval v sebaobrane pri krvavých jatkách, no pánenko skákavá, či pánko Kot :) a tomuto už len uveriť, že?

Čo sa týka vizuálu, krásny animák, jemne ruší hlučná hudba. Funny príbeh, ktorý však po scenáristickej stránke nie je veľmi vhodný pre deti. Je to k počudovaniu keď spolu so synom okolo školského veku počúvame frázy ako "OMG, čo robíš?", "My sme starí drsňáci, dáme vám do držky" a pod.

Tento diel začal ozaj parádne, zaujímavo a uveriteľne sa vyvíjal až do automobilovej naháňačky v Ríme. Predtým skvele zvládnutá sekvencia z letiska, ktorá dynamicky rozpumpuje divákovo srdce, je vystriedaná nekončiacim balastom z autonaháňačky, počas ktorého, naopak, divák trpí. Príbeh je vymyslený veľmi dobre, poplatný aktuálnemu dianiu vo svete, rýchlo napredujúcemu vývoju AI, kde ako ľudstvo málo myslíme na dôsledky. Tento diel pracuje s tým, že sa AI vymkne z rúk jej stvoriteľom. Náramne ma bavil fakt ako Ethan Hunt a spol. uvažujú nad tým či jedného z nich už neovplyvňuje tzv. Entity. To je plus spoločne s viac epickejším rozmerom (smrť Ilsy), fakt dobrou chémiou medzi Cruiseom a Atwell a krásnym vizuálom. Bolehlav je opäť z prevedenia kaskadérskych kúskov. Huntovo crazy nabúranie sa do idúceho vlaku či jeho predošlá jazda na motorke na hocijakom teréne je šiši. Spoločne s vytrhnutím volantu a exodus z auta, na ktoré sa rúti metro či až otravná survival šplhačka z vagónov Orient Express nad priepasťou, pri ktorej nič emočne neprežívate keďže viete, že Ethan a slečna Grace sa musia kvôli druhému dielu zachrániť. Smiešne vyznieva aj fakt, že hoci sme v súčasnosti a hrdinovia používajú strelné zbrane, keď sa v strede stopáže bojuje na moste v Benátkach, tak sa vyťahujú šable či nože... akože sa máme preniesť do stredoveku? V krásnom kabáte, ktorý pripravila pani Noc? :) Hunt má v postave Gabriela po dlhej dobe schopného záporáka, zatiaľ celkom tajomného. Hi-tech vecičky skvele dosadené do príbehu, spoločne s postavami z dielov predošlých, hlavne Kittridge potešil. Oproti posledným trom dielom určite posun, u mňa o jednu *, ale stále žiadna sláva.

Asi ako každý Nolanov fanda, som aj ja čakal niečo iné, vzhľadom na námet o otcovi atómovej bomby, niečo megalomanské, kolosálne, lebo také snímky Nolan veľmi dobre zvláda. Išiel skôr na to komorne, ale opäť vrstvil, strácal som sa v množstve postáv a usudzujem, že skôr menej je viac. Utnutie línií, napr. tej ohľadom komunizmu, resp. aj tej mileneckej aféry a vyslovené sústredenie sa na projekt Manhattan by vysústružilo kvalitnejší produkt, toto mi prišlo roztekané a utopené v množstve dialógov kde sa režisér za každú cenu snaží divákovi predstaviť Oppieho z každého uhlu pohľadu. A necháva na divákovi jeho posúdenie, snaží sa o komplexnosť, ale zostáva len pri tej snahe. Určité postavy, ako napr. sovietsky špión sú načrtnuté, vyzerá to byť zaujímavé, no strihom medzi viacerými líniami, vyšumia do prázdna, skrátka sa k nim už rejža nevráti. Čo z toho, že ich zosobňuje herecká špička, aj takých kvalít ako Casey Affleck...? Ináč casting je neskutočná topka, toľko skvelých hercov pokope Nolan ešte nemal. Viac ako Murphyho som si užil Downeyho Jr., tá jeho noblesa bola parádna. Chválim Nolanov geniálny nápad na striedavý farebný vs čierno-biely vizuál. Je to krásne ozvláštnenie snímky a dôkaz čo ešte všetko dokáže tvorca premyslieť a vsunúť do diela po filmovej stránke týkajúcej sa filmového štýlu. Haním však za to, že aj on sa zaradil do radu režisérov, ktorí podľahli a vsunuli vejúcu americkú vlajku do scény ako dôkaz falošného vlastenectva. Výdatne mi chýba Zimmer... jeho kolosálne tóny by priniesli ďalšie body, takto som sa musel uspokojiť s mne nie príliš príjemným a opakujúcim sa Göranssonovým burácaním. Suma sumarum, po režijnej stránke výborné, ale všeobecne rozporuplné dielo.

Scorsese, ako veľký vyprávač, si tentokrát vybral tému, pri ktorej sa dá smelo zdôrazniť, že ide o vyrovnávanie sa s históriou, so svedomím Ameriky. Na ploche vyše 3 hodín rozpráva príbeh tichých zabijakov, ktorí sú ako rakovina prítomní uprostred indiánskeho kmeňa, ktorý rozprávkovo zbohatol na náleziskách ropy. Hlava tichých zabijakov nie je nik iný ako matador De Niro, a som rád, že po rokoch v béčkových filmoch sa za pomoci svojho kamoša režiséra vytiahol do prvej ligy kam právom patrí. Zaúča, ako sa šikovne dostať k prachom, synovca Ernesta v podaní DiCapria, ktorého postupne premieňa z burana a vojnového veterána na spoľahlivú spojku. Lily Gladstone bola však režisérov najväčší tromf. Obsadenie roly Mollie práve ňou dalo snímke neobyčajný nádych i rozmer, že tichí zabijaci majú na druhej strane súpera v stoicky kľudnej žene, ktorá znáša tragédie úmrtí v rodine, postupné onemocnenie, ale predsa len vie reagovať a zasiahnuť, i keď to vzhľadom na jej flegmatickú povahu navonok neočakávali. Film je pôsobivo natočený, výprava je skvelá a i napriek množstvu postáv sa dá všetko stíhať vstrebať. V globále však dielo sleduje udalosť, skôr ako hrdinov, i preto sa dá tvrdiť, že akoby nám chýbal hlavný hrdina či hlavná hrdinka, ktorou mala byť Mollie. Treba priznať, že snímke v závere dochádzajú baterky a v tak dlhej stopáži sa nedočkáme prežitia katarzie aká by bola odpovedajúca celému predtým videnému. Naproti tomu poteší záverečné zhrnutie ďalšieho osudu hrdinov inou formou ako klasickými titulkami. Zvláštnym je zámer tvorcov neprekladať určité pasáže indiánskych dialógov. Je to rozhodne veľmi dobrý film, ktorý vo vás bude kvitnúť i po dopozeraní ešte niekoľko dní.

Výborná, minimalistická réžia, no hlavne precízna, si získa diváka už hneď v úvode kedy sa to pre hlavného hrdinu nečakane zvrtne. Snímanie z pohľadu hrdinu podmazané hudbou kapely The Smiths a zvlášť legendárnym riffom skladby How Soon Is Now? vs sledovanie zvyšku sveta so všetkými ruchmi je pôsobivo vymyslené a chirurgicky presne zostrihané. Na týchto záberoch či sekvencii som si zgustol. Taktiež na protagonistovom raketovom konaní keď ide do tuhého. Fassy je perfektná voľba, je to herec, ktorého máte radosť sledovať a ťahá celý film aj keď skrz voice-over si otravne viackrát opakuje ako nezmäknúť, byť v strehu, držať sa plánu, neimprovizovať a pod. Zároveň skrz jeho bravúrne herectvo a Fincherove zručnosti sa podarilo tvorcom získať si diváka na stranu vraha, dá sa povedať, že chceme vidieť za oponu ako svoje kúsky realizuje. To všetko v komornom hábe, dôkladne pripravenom pre potreby diela. Režisér neváha odľahčiť napäté scény, napr. vo výťahu keď sa okoloidúci spýta či Killer nepotrebuje pomôcť s tou mŕtvolou, skrátka brutálne číry čierny humor. Humorista Zdeněk Izer sa dostal do filmu skrz prerozprávaný vtip o Nemcovi a medveďovi (citujem záver vtipu Izera - "Poslyš, že ty sem nejezdíš střílet?" odvetí medveď Nemcovi, ktorý ho nie a nie trafiť). To keď som počul, tak mi to vyčarovalo spomienky na starý kameňák. Toto dielo má potenciál zrieť s každým ďalším pozretím. Aj preto mu dávam predsa len plné hodnotenie.

Na začiatku mi dielo veľmi imponovalo. Podanie Arvéda cez herectvo Kerna v úvode navnadilo, avšak po čase sa opozeralo, lebo okrem drobného a pochopiteľného afektu som v ňom už nevidel nič zvláštne, príťažlivé. Sledovanie vnútra postavy mi pripomínalo tvorbu Lyncha, ktorý je komplikovaný, ale na konci sa dá ako-tak vyskladať ako puzzle. Tu však nemám taký dojem, skôr mi príde, že sa tu Arvéd predstavuje v toľkých odtieňoch až sa zámerne zahmlieva aj dovtedy jasné. A k takému záveru som dospel už v strede stopáže kde sa aj dej prestal hýbať vpred, zvyšok som už dopozeral z úcty k dielu i tvorcom. Arvéd Smíchovský je však zaujímavá postava dejín, že by si zaslúžila aj klasický film, povedzme s kontinuálnym vyprávaním príbehu, lebo väčšinu jeho života film len naznačí a ak si divák niečo nenačíta vopred, tak je stratený. Tým, že sa skáče v deji, kľudne aj po rokoch, tak emócie nedoznievajú. Z toho vyplýva skôr zmätok ako zážitok a vkrádajúcej nude len dopomáha až dvojhodinová stopáž.

Dal som si pri projekcii v letnom kine pivo a ráno som sa normálne zobudil s bolehlavom. Riadnu kocovinu schytá aj divák keď sleduje úvodnú tretinu, na ktorej sa paří jedna radosť. Je to šialene nasnímané, v brutálnom tempe, kedy sa predstavia všetky podstatné postavy diela. Dielo postupne uberá na tempe, avšak nenudí keď sledujeme ako nám protagonisti postupne zbedačujú nad tým, že sa nedokážu prispôsobiť novým trendom. Brad Pitt si to užíva v postave Conrada, určité prehrávanie mu treba uznať i zároveň odpustiť. Môže vám Margot Robbie liezť na nervy ako je extravagantná a aj vulgárna, ale jedno sa musí uznať, že skvele stvárnila nulu, ktorá sa mení v hviezdu a následne opäť padá k nule. Režisér nám pri ukážkach ako vzniká film, nemý i zvukový, dovolil nahliadnuť pod pozlátko, ktoré sa vo finále honosí na striebornom plátne. A pohľad to veru nebol príjemný. Čo som veľmi nepochopil je záverečné vsunutie pasáže z filmu Singing in the Rain, ktorý tiež pojednáva o prechode z nemého na zvukový film, a akoby mu režisér chcel vzdať hold, no pridáva do toho ďalšiu montáž filmov, asi jeho obľúbených, či tých, ktoré ho priviedli ku kinematografii... tej však nič dejovo nepredcháza a je skrátka len naskrutkovaná na filmový pás, aby si Chazelle spravil radosť. O čosi väčšie prestrelenie považujem LA shit hole scénu, ktorá ambiciózne dielo nezaradzuje k topkám kinematografie.