Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Akční
  • Dokumentární
  • Krimi

Recenze (1 930)

plakát

Život a smrt plukovníka Blimpa (1943) 

Jasný protivojnový film s určitými podnetnými dialógmi o zmysle vojny ("We used to say: "Our army is fighting for our homes, our women, and our children". Now the women are fighting beside the men. The children are trained to shoot. What's left is the "home". But what is the "home" without women and children?"). Snímka je pretkaná aj humorom, ale na obrovskej stopáži, čuduj sa svete, dokáže jednať s postavami veľmi chladnokrvne, myslím, hlavne na odchod zo scény Candyho partnerky. Dielo je v syntéze života plukovníka roztatárené a nemal som z toho najlepší pocit i napriek tomu, že na dobu vzniku a okolnosti je film svižne rozprávaný a filmovú reč používa znamenite.

plakát

Avatar: The Way of Water (2022) 

Scenáristicky plochý film, recyklujúci nápady z prvého dielu, akurát to čo sa odohrávalo na súši v lese, sa odohráva pod vodou, pod vodou fungujú aj pterodaktyly z prvého dielu. Plusom je, že nasnímané scény majú lepšiu dynamiku. Pod vodou sa nachádza aj duchovný strom, novinkou sú len vráskavce, ktoré sú technicky i vizuálne vymakané. Hlavný motív diela je o otcovstve a o ochrane rodiny, čo je fajn, len akosi je toho tak moc, myslím neustálych bojov, otcových zákazov i opätovných prestúpení zákazov synmi + veľa digibalastu, že to celé vlastne ide do prázdna a v druhej polke som stratil záujem o postavy. Skrátka, prišli mi ľahostajné. Cameron je makač, vie ohúriť, ale jeho režijný štýl sa rýchlo okuká. Oproti jednotke bolo málo invencie po stránke kamery, strihu a vyslovene sklamal aj chabý hudobný motív.

plakát

Single Man (2009) 

Úmorné sledovanie protagonistu v príbehu, ktorý nemá čo povedať. Sledovať ako v košeli s kravatou sedí na záchode pozorujúc susedov a dokáže odskákať z toalety za zvoniacim telefónom mi prišlo fakt tupé, o niečo neskôr už nesedí, ale stojí a opäť niečo skúma svojim dlhým pohľadom. Môže to byť neviem ako vizuálne podmanivé a uhrančivé, avšak sledovať rutinu chlapíka, ktorý nemá pomaly prečo žiť, je fakt na slučku. All in all, je to ďalší zástupca do radu filmov, pri ktorých chce tvorca odovzdať nejaké posolstvo, v tomto prípade najskôr o samote (homosexuála), ale nakoniec sa mu to rozpadne pod rukami, lebo nedokáže odhadnúť mieru, mieru naservírovaného artu.

plakát

Smrtelný hřích (1945) 

Je to slabší kúsok v porovnaní s filmom Laura. Farba z neho vysala noirové kúzlo, i keď dala by sa viesť polemika či sa jedná vôbec o noirového zástupcu. Totižto pani Harland nie je osudová žena, skôr chorobne žiarlivá osoba, ktorá sa rúti do záhuby. A nepomôže jej ani jej manžel. Práve jasná priamočiarosť príbehu, bez náznaku prekvapenia, ma dostala do strnulosti a nič ma z nej počas zvyšku filmu nevymanilo. Za zmienku stoja veľmi príjemní herci, na čele s výbornou Tierney.

plakát

Tess (1979) 

Tento film akoby kričal frázu "všetci chlapi sú sviniari", alebo "neopieraj svoj život o chlapa". Jeden ťa zneužije, druhý ti nepomôže dôstojne pochovať dieťa a tretí nevie prijať tvoju minulosť, aj keď ste sa stali už manželmi. Pritom chudera dievča chce žiť a milovať naplno. Je to depka all in all zasadená však do krásnych reálií, na tomto si Polanski dal záležať a som cieľovka, ktorá to vie doceniť, hlavne sa mi páči, že nič neprikrášľoval, žiadne do očí bijúce kamerové filtre nie sú prítomné. Skvele sníme nočné scény, aj tie keď sa prediera zora, je presvedčivý, samozrejme, aj v interiéroch a kostýmoch. Roly Tess sa zhostila mladučká Kinski a treba uznať, že rejža riskol, ale správne. Vzhľadom na jej vtedajší vek a z toho vychádzajúcu istú nevinnosť, naivitu, neskúsenosť, odbáčanie pohľadom, atď... to všetko skvele vystihlo charakteristiky postavy. Avšak dielo je filmársky slabo podchytené čo sa týka emócií, taktiež vykreslenie vzťahu s druhým osudovým mužom mi prišlo veľmi skratkovité. Je to príbeh, ktorý má chytiť za srdce a vytlačiť slzy, no nič také sa nekoná. Akoby bol v diele neustále prítomný chlad aj keď všetko ostatné filmové hrá ako má hrať.

plakát

Duna: Část druhá (2024) 

Film má parádny úvod, s divákom sa nemazná, rovno mu dávkuje akciu, rovno ho šupne do boja kde pocíti úzkosť i napätie, ktorým čelia preživší z rodu Atreides z prvého dielu. Hlavná postava, Paul Atreides, prechádza v snímke najväčším vývojom, jeho podmaňovanie si Fremenov skrz mnohé skúšky a preslovy je presvedčivé. O čosi menej jeho boje s pochybnosťami, ktorých je viac a viac, aby ich v poslednej tretine odbil, že on sa predsa len rozhodne byť tým žiadaným mesiášom. Film je megalomanský projekt, zahltí vaše zmysly dokonale, opije grandióznou výpravou a skvelými maskami. Smutne však konštatujem, že zatiaľčo je nám do detailov predstavovaný okrem Paula aj púštny svet i život Fremenov, podporený dokonalým využitím filmového jazyka, pri Harkonnenovcoch sa síce zaujímavo prepíname do bezfarebného sveta, ale vykreslenie Feyd Rautha, ako nového nástupníka po nevýraznom Rabbanovi, je odbité, nič sa o ňom nedozvieme. Akurát, že jeho nevykreslený sadizmus vysal aj farbu z kotúča. Jeho boj v aréne je nechutne digitálny, myslím to kymácajúce sa obecenstvo s nahratým burácaním. A celé je to až brutal kontrast, neviem či zámer tvorcov, ale akoby sme sa pri Harkonnenovcoch prepli do analógového sveta. Treba naopak oceniť ďalšie rozvíjanie postavy lady Jessicy i celkového vývoja sesterstva Bene Gesserit. Paulov vzťah s Chani prináša určité emócie do snímky, i keď sme v chladnom sci-fi svete, ich vzťah pretepľuje film obyčajnými ľudskými emóciami. Podobne kontinuálne dobre sa rozvíja aj Paulov vzťah s matkou, ak sú spolu na scéne, veríte im každé slovo. Duna duní pod Zimmerovou taktovkou, ale  ostrieľaný skladateľ nebol veľmi invenčný. Jednotka bola komornou snímkou, ktorá musí veľa predstaviť a odpustil som jej istý chlad postáv. Dvojka sa vydala cestou budovania kolosálneho pomníka nesmrteľnosti, s pohlcujúcim drajvom a ľúbivým vizuálom. Je to ťažkotonážna epika, ktorá však vo vnútri nazdieľala menej ako mohla a aj mala. Napriek všetkému sa jedná o obrovský kino zážitok, v TV to bude tak 50% max.

plakát

Vanishing Point (1971) 

Typická 70s neučesanosť a zaprášenosť snímky spolu so zaujímavým hercom Barrym Newmanom, ktorý sa zbesilo vydáva na cestu z Denveru do San Francisca za 15 hodín, sú v prvej polovici plusy, ktoré navnadia. Nedá sa opomenúť ukážková kamera. Avšak ďalej je to, vzhľadom na chýbajúci príbeh či zápletku, len zážitková jazda naprieč púšťou, ktorá je symbolom slobody spolu s rýchlym autom. Je až trápne ako hrdinu polícia nevie dolapiť za x priestupkov, ktoré nazbiera za 2-3 dni. Ako sú naivní keď sa na nich rúti s parťákom a húkačkou a oni mu nepochopiteľne naletia a uhnú. Kowalskeho motivácie hnať sa dlhú cestu do Frisca nie sú ozrejmené, a je to podľa mňa zámer, čo však ozrejmené je, že v závere dosahuje to čo si zaumienil. Metafora svetla medzi buldozérmi a jeho blažený úsmev bohate stačia. Určité epizódne postavy sú hodné rozoberania pri ďalších projekciách, určite minimálne nahá holka na motorke či chlapík chytajúci hadov v púšti.

plakát

Soudce a vrah (1976) 

Film, pri ktorom potrebujete mať trochu povedomie o masovom vrahovi zo sklonku 19. storočia a taktiež historické súvislosti vo vtedajšom Francúzsku (porážka Pruskom v 1871, rastúce socialistické hnutie, Dreyfusova aféra). Ak to nemáte, film bude ťažšie stráviteľný, lebo narácia je plná náznakov a nedopovedaného. Pátranie po vrahovi je tu dané do ústrania, príbeh sa sústredí na boj o vplyv medzi pomäteným vrahom a ambicióznym sudcom, ktorý si na tomto prípade chce budovať kariéru. A tak je samotný názov filmu príznačnejší ako názov knihy podľa ktorej je sfilmovaný. Je sudca prakticky na konci príbehu vrahom, alebo vrah sudcom vo svojom otrasnom konaní? Film kladie skôr otázky a treba ho sledovať veľmi pozorne. Úsmevne sa vysporiada s dolapením vraha, ktorého reálne na políciu dovliekli muž so synom keď napadol matku resp. manželku. Tavernier po krátkej naháňačke týchto mužov neváha premostiť scénou akéhosi spevu Bouviera na kopci za mohutného vetra, pričom istý chlapík naň neustále mieri zbraňou. Zbytočne režisér do stopáže doplnil scénu ohľadom Bouvierovej dcéry a jej prvého svätého prijímania, to by som kvôli tempu kľudne vypustil. V rozpakoch som aj z postavy Rózy, kde na začiatku sa dá akceptovať, že je akoby bútľavou vŕbou sudcu, ktorý žije v pokročilom veku stále so svojou matkou, no potom na dlhý čas zmizne z príbehu. V poslednej tretine či v závere to už hrá, avšak vyhodnocujem to ako chladné či vypočítavé narábanie s touto postavou. Naopak zaujímavo sa rejža  vysporiadal s postavou prokurátora Villedieua, ktorý je v snímke akýmsi svedomím karíérneho sudcu... jeho smrť zostáva v závere záhadnou - bola to samovražda či vražda jeho sluhu? Film ťahajú obe hlavné postavy v podaní Noireta či Galabrua, ich výkony znesú najprísnejšie kritériá.

plakát

Pečeť vraha (2003) 

To čo bolo? Niečo na štýl Kórejský Zodiac, avšak neriešime len nikdy nedolapeného vraha a jeho obete, v tomto prípade výhradne ženy, ale skrz švihnutých policajtov riešime skôr to čo za sadistov sa honosne vydáva za detektívov. Pri jednom z nich nie hocijakých, ale takých, ktorí už z pohľadu na fotku vedia dedukovať zločinca. Prepáčte, ale ak policajti mlátia podozrivých za účelom získania informácie, ak im neváhajú dať kopačku do hlavy, tak to je riadne zúfalé. Vo mne to paradoxne žiadnu zúfalosť z konania polície nad neobjasneným prípadom nevyvolalo, lebo samotný príbeh je veľmi chabý v skladaní si celkového obrázku vraha. Na priestore dvoch hodín sa dozvieme, že zabíja v daždi, predchádza tomu song v rádiu a pravdepodobne je holohlavý, lebo na mieste činu nie sú nájdené iné vlasy než len obete. Film sa veľmi pomaly hýbe vpred, technicky je priemerný a divácky all in all nezaujímavý.

plakát

Zabijáci rozkvetlého měsíce (2023) 

Scorsese, ako veľký vyprávač, si tentokrát vybral tému, pri ktorej sa dá smelo zdôrazniť, že ide o vyrovnávanie sa s históriou, so svedomím Ameriky. Na ploche vyše 3 hodín rozpráva príbeh tichých zabijakov, ktorí sú ako rakovina prítomní uprostred indiánskeho kmeňa, ktorý rozprávkovo zbohatol na náleziskách ropy. Hlava tichých zabijakov nie je nik iný ako matador De Niro, a som rád, že po rokoch v béčkových filmoch sa za pomoci svojho kamoša režiséra vytiahol do prvej ligy kam právom patrí. Zaúča, ako sa šikovne dostať k prachom, synovca Ernesta v podaní DiCapria, ktorého postupne premieňa z burana a vojnového veterána na spoľahlivú spojku. Lily Gladstone bola však režisérov najväčší tromf. Obsadenie roly Mollie práve ňou dalo snímke neobyčajný nádych i rozmer, že tichí zabijaci majú na druhej strane súpera v stoicky kľudnej žene, ktorá znáša tragédie úmrtí v rodine, postupné onemocnenie, ale predsa len vie reagovať a zasiahnuť, i keď to vzhľadom na jej flegmatickú povahu navonok neočakávali. Film je pôsobivo natočený, výprava je skvelá a i napriek množstvu postáv sa dá všetko stíhať vstrebať. V globále však dielo sleduje udalosť, skôr ako hrdinov, i preto sa dá tvrdiť, že akoby nám chýbal hlavný hrdina či hlavná hrdinka, ktorou mala byť Mollie. Treba priznať, že snímke v závere dochádzajú baterky a v tak dlhej stopáži sa nedočkáme prežitia katarzie aká by bola odpovedajúca celému predtým videnému. Naproti tomu poteší záverečné zhrnutie ďalšieho osudu hrdinov inou formou ako klasickými titulkami. Zvláštnym je zámer tvorcov neprekladať určité pasáže indiánskych dialógov. Je to rozhodne veľmi dobrý film, ktorý vo vás bude kvitnúť i po dopozeraní ešte niekoľko dní.