SarumanKo

Komplexná freska, v ktorej sa nestarnúcemu storytellerovi podarilo tvrdo zhodiť kapitalizmus a dekadentný životný štýl západnej spoločnosti, jej bezohľadnú posadnutosť peniazmi, drogami a sexom, a urobil to cez príbeh sympatických hajzlov, na ktorých vám v podstate naozaj záleží, hoci máte chuť nimi opovrhovať a smiať sa im. Vlk z Wall Street je tri hodiny nonstop ironická, dynamická a svieža jazda, ktorá nestráca dych a je jedným z najvtipnejších filmov, ktoré zároveň nie sú komédiou. Vypovedá totiž o vážnych témach, ale ani v najkritickejších chvíľach neskĺzne do melodrámy a udrží si satirický nadhľad. DiCaprio podáva najlepší výkon svojej beztak bohatej kariéry a Marty je v neuveriteľnej forme, ktorú si, dúfam, ešte dlho udrží. (9/10)

Každý jeden záber v Kandidátovi vyzerá ako vystrihnutý z audiovizuálne raz viac, raz menej nápaditej reklamy alebo videoklipu – je to zámerný autorský ťah, formálna hračka, ktorá zdôrazňuje obsah o moci médií? Prikláňam sa k názoru, že skôr nie. Že ide o (s)prosté vizuálne lákadlo pre cieľového tj. panelákového slovenského diváka. A taký divák má rád konšpirácie a kydanie na súčasnú politiku, pokiaľ ich dostane po lopate. To všetko Kandidát má a občas v ňom prebleskne ambicióznejšia a kontroverznejšia myšlienka, ale po väčšinu stopáže je presne taký plytký, povrchný a prvoplánový ako Panelák sám. Kostrbato vystavaný príbeh a chabé dialógy z úst poväčšinou nepresvedčivých hercov (Majeský je úplné dno) silnú tému neunesú. Ani totálne z prsta vycucaný záverečný zvrat. Vo filme najlepšie funguje humorná dvojica Kubovčík-Dlouhý, ktorej línia s dejom samotným paradoxne skoro nič spoločné nemá. (5/10)

Absolútny film. Dokonalá kontemplácia o existencii, hurikán emócií a ideí, panoptikum momentov života, ktorý nám pretiekol pomedzi prsty. Ako skladisko, do ktorého sa snažíme narvať celý svoj svet, aby sme si ho mohli režírovať. Neľútostný, úprimný a nesmierne chytro rozprávaný príbeh, ktorý už roky sprevádza môj život, a s každou projekciou mi odkrýva nové vrstvy krásy a komplexity. Charlie Kaufman je nesmierne tvorivý a vnímavý filmár a jeho Synekdocha sa bytostne dotýka mnohých plôch môjho života. Strach z pominuteľnosti a hrôza z duševného ochorenia. Umelecké vyhorenie. Nevyhnutná zmena v plynutí medziľudských vzťahov. Ego, nekonečne sa cykliace v maličkostiach. A predovšetkým existenčná úzkosť, absurdno, ktoré sa zdá byť problémom, ale po jeho akceptácii sa stáva slastným riešením. Alebo som nič nepochopil, keď tam hľadám aj štipku nádeje? Synecdoche, New York je každopádne majstrovské dielo jediné svojho druhu. Kaufman ako prorok metamodernizmu odkrýva svoje vnútro v štrukturálne komplikovanej, filozoficky hutnej a interpretačne dráždivej dekonštrukcii všetkého a ničoho, v ktorej je ľahké sa stratiť, ale tak nádherne smutné sa nájsť.  (10/10)

Uchvátilo ma to. Film, ktorý priam dýcha autenticitou a atmosférou starého sveta, zabudnutých obyčají a slepej viery. Nádherné detaily prostého pobožného človeka nasnímané skrz citlivé oko režiséra a „skrytého“ kamerama. A napriek tomu, že Hanák sám tvrdí, že jeho Omša je poctou veriacim, temný ba až groteskný pohľad na cirkev, ako keby vystrihnutý z McCarthyho románov, sa v jeho filme nedá nevidieť. Iba žeby ste boli veriaci... (8/10)

Vydarená pocta škandinávskej kriminálke, postavená na fakt hutnej atmosfére, pomalom tempe rozprávania a psychologickom dusne vo vyhrotenosti niektorých scén a situácií. Na druhej strane som občas mal pocit, že sa to už naťahuje, a to aj napriek skvostnej Deakinsovej kamere a bezchybnému hereckému obsadeniu. A keby do filmu neobsadili Melissu Leo, tak by mohlo byť odhalenie páchateľa aspoň trochu nepredvídateľné... (8/10)

Zážitok, ktorý slovami ťažko popísať a vyjadriť. Harmónia hudby, obrazu a myšlienky vo svojej absolútnej podobe. Emocionálnu katarziu, ktorú to vo mne vyvolalo, pochopia iba tí, ktorú ju taktiež prežili, takže je vlastne nielen nemožné, ale aj zbytočné niečo popisovať a vyjadrovať. A keď to človek navyše prežije na live koncerte v podaní samotného Rogera Watersa, môže už spokojne zomrieť. (10/10)

Typická hollywoodska dvojka v každom ohľade - väčšia, akčnejšia, rýchlejšia, charakterovo a "tematicky" (veľké úvodzovky) bohatšia, hoci aj infantilnejšia, ale zato nemenej nápaditá. Keby táto priama úmera platila aj pri kadencii a kvalite vtipov, nemal by som výhrady. (7/10)

Vysnívaný najobľúbenejší film každého desaťročného chlapca, ktorý sa kedy hral s dinosaurami, príšerkami, robotmi a ufónmi od najhravejšieho režiséra Hollywoodu. Nedostatok, ktorý mu vo veku pokročilejšom ako desať rokov pomerne ťažko prehliadam, je prostoduchý schematický scenár. Avšak zachraňuje to rozumne využitým rozpočtom, ktorý sa odzrkadľuje na vynikajúcom vizuále, akcii a trikoch a v obsadení ksichtov z druhej a tretej kategórie popularity, ktoré si ale svoje úlohy odohrali viac než dostačujúcim spôsobom. (7/10)

Pomerne unikátny komediálno-rockový muzikál, ktorého scenár je síce iba púhym zlepencom silnejších i slabších epizód a pôsobí, akoby ho Jack a Kyle písali totálne sfajčení a počas natáčania takpovediac „za pochodu“, ale evidentne sa obaja i so zvyškom obsadenia výborne bavili a takmer všetky hudobné čísla vrátane spievaného textu sú vskutku excelentné. Keby bol ich film menej živelným a rozmanitým, ale naopak celistvejším príbehom, určite by som si ho rád pozrel aj opakovane ako nenáročnú klasiku. (7/10)

Herecky a evidentne aj scenáristicky mimoriadne nadaná Zoe Kazan dokazuje, že mýtus o Pygmalionovi môže perfektne fungovať ako novodobá romantická komédia o krehkosti vzťahov a snahe „prepisovať“ problémy v nich. Mierne kolísavé tempo vyvažuje výborne napísanými charaktermi, nápadom využitým takmer na maximum a záverom kulminovaným do nečakane dramatických rozmerov. (8/10)