Karamanlis

Meno režiséra Jima Wynorskeho sa v dnešnej dobe oprávnene stalo synonymom pre megaodpadovú filmovú tvorbu z tej najhlbšej kinematografickej žumpy, 976-Evil II však pochádza z jeho ranného obdobia, keď boli jeho filmy ešte ako-tak pozerateľné. Astrálny faktor je odľahčené, miestami možno aj trochu nudiace hororové béčko, ústredný záporák však má čosi málo do seba a na jedno pozretie je to celkom fajn...

V rozpätí týždňa som skukol tri ručnokamerové horory - Grave Encounters, The Tunnel a Atrocious a kým prvé dva menované majú aspoň slušne mrazivú atmosféru a disponujú fungujúcimi ľakačkami, španielsko - mexický Atrocious v podstate nemá diváka čím vystrašiť. Je to také zmätené lesné nič na spôsob Blair Witch, na svoje si tu však možno prídu aspoň amatérski botanici, ktorým tento film ponúka jedinečnú možnosť z najrozmanitejších uhlov detailne študovať vegetáciu južného Katalánska.

Svieži vánok do plachiet v posledný rokoch menej frekventovaného upírskeho subžánru zavial z hororovo sa prebúdzajúcej Škandinávie a prieniesol zaujímavú story o netradičnom priateľstve malomestského chlapca a mladej upírky (upíra...).

Prvý film z After Dark Horrorfestu III, čo som videl, bol pre mňa sklamaním. Autopsy je poloamatérskym, 5x vylúhovaným čajovým odvarom hororov, odohrávajúcich sa v prostredí nemocnice či podobného liečebného zariadenia, so zarážajúco zlým scenárom a nemastnými hereckými výkonomi... výnimkou je Robert Patrick, ten je ako zvrátený Dr. Benway celkom OK.

Inšpirácia Bavovými Rabid Dogs je tu zrejmá, ale to vôbec nevadí, nakoľko Hitch Hike je snímkou, ktorej po žiadnej stránke nechýbajú gule. Herec David Hess bol v 70. rokoch famózny a v trojici svojich najslávnejších filmov The Last House on the Left - Hitch Hike - The House on the Edge of the Park stvárnil takmer totožnú postavu extrémne nebezpečného sociopata a táto póza mu v podvedomí fanúškov už tak nejak prischla na celý život.

Alexandre Bustillo a Julien Maury sú frajeri, idúci si svojou cestou a v Among the Living si ešte zreteľnejšie vyprofilovali svoj štýl a rukopis. Ich trademarkom je brutalita, násilnosť, priamočiarosť a najmä svojráznosť a originalita. Do svojich hororov vždy zakomponujú nejakú znepokojivú bytosť z ktorej divákovi behá mráz po chrbte a inak tomu nie je ani v Among the Living, ktorý prináša zdatného konkurenta šokujúcim postavám z predchádzajúcich počinov tejto francúzskej dvojice.

Keďže my (S)lováci v rámci kinematografie neoplývame potrebným komediálnym nadaním či patričným nadhľadom a na nakrútenie nejakého blockbusteru logicky nemáme potrebné financie a režisérske/herecké persóny, je takýto typ ponurého kriminálne ladeného thrilleru, situovaného do prostredia periféria, rádoby podsvetia a spoločenského odpadu v podstate správnou cestou. Babie leto síce miestami pôsobilo naivne a nelogicky, no kupodivu nie otravne či nudne a môžem povedať, že vo viacerých ohľadoch prevýšilo moje skromné očakávania.

Mňa Babycall zaujal. Ide o sympatický mysteriózny thriller, líznutý trochou ducháriny. Avizovaná zápletka s detským telefónom je po chvíli odstavená na vedľajšiu koľaj a do popredia sa dostávajú nejasné preludy hlavnej postavy, komplikované vzťahy, ktoré má so svojimi najbližšími a jej divné vnímanie reality. Noomi Rapace je naozaj zaujímavý herecký zjav, ktorý s prehľadom zahrá akúkoľvek rolu a vďaka jej pôsobivému výkonu pridávam k hodnoteniu Babycallu hviezdu navyše.

Prvý príbeh o zamestnancovi Babylonu 5, do ktorého vstúpil diabol jakž-tak ujde. Prenesenie tematiky posadnutosti pekelnými silami a exorcizmu do medzihviezdneho priestoru sa spočiatku javí ako zaujímavá myšlienka, no po čase to celé akosi stratí šťavu a ani záverečné rozuzlenie nefunguje tak prekvapujúco, ako si tvorcovia filmu zrejme želali. Druhý príbeh v ktorom prezident Medzihviezdnej aliancie Sheridan trávi čas s mladým centaurským princom regentom, pričom bojuje s rôznymi temnými vnútornými pohnútkami zrejme uspokojí iba zarytých fanúšikov seriálu, lebo mňa príliš neoslovil.

Chytľavá melódia a k tomu prostoduchý, miestami bezúčelne oplzlý text, ktorý však do bodky vystihuje nekomplikované myšlienkové pochody súčasnej generácie vymetačov barov a diskoték.