Ten Druhy

Žiadne špeciálne efekty, ktoré by sa zdali na rok výroby nadštandardné. Počas natáčania vyhodili do povetria most nad Neretvou, aby to bolo autentickejšie a žiadaný efekt sa skutočne dostavil. Nielen Tito, ale aj bežný divák musel byť spokojný. Battle of the River Neretva mu nedá vydýchnuť, jedna bojová akcia strieda druhú, popri tom sa vyfarbujú postavy, ale na rozdiel napr. od filmu Sutjeska bez ideologického skresľovania.

Tá prísna matka ležiaca v rakve vyzerala hrozivo a vyčítavo, zjavne zostalo niečo nedopovedané. Jej dve dcéry sa podobali, spočiatku som si myslel, že je to herečka v dvojrole. Divák má skrátka od začiatku viacero podozrení a tajomstvo sa darí udržať, prostredníctvom znepokojujúcich falošným motívov, prakticky až do konca. To, čo sa spočiatku javí ako nadprirodzená hrôza je celkom reálne. Ťaživá atmosféra naozaj funguje, tak ako aj ľakačky. Film pôsobí ako celok, napriek tomu, že je kombináciou rôznych žánrov (ghost, serial killer, mystery, chiller). Z nasadeného svižného tempa v úvode sa vôbec nepoľavuje, napätie postupne graduje v spletitom, no zrozumiteľnom deji, v ktorom nie je núdza o prekvapenia.

Cabin in the Woods klame telom, spočiatku sa tvári ako nejaký lesný survival, lenže to je iba zdanie. Nie je to ani čistokrvný horor s priamočiarou dejovou líniou v štýle: kde bolo, tam bolo, žili, dokým ich nezabili... Tento film je multižánrovou zmesou, s panoptikom rôznych strašidiel, má premyslenú kompozíciu, pre ktorú ho budú milovať asi skôr filmoví kritici než radoví diváci. Je budovaný ako pribeh v príbehu, ktorý sa odohráva kdesi na samote u lese a rovnako v niekoho počítači, kto môže do istej miery ovplyvňovať dej. To, čo sa dialo v lese strácalo podľa mňa, práve z tohto dôvodu, autenticitu. Trochu mi vadilo aj ponuré prostredie a tma. V rámci napaditej kompozície však bolo možné, že ide len o dve línie príbehu, ktoré sa nakoniec pretnú a postavy "za" obrazovkou sa stretnú s tými, ktoré sa "pred" ňou škodoradostne popásajú na ich utrpení... Nebudem predbiehať, ale najmä kvôli záveru sa prikláňam k absolútnemu hodnoteniu.

S. J. Furie sa nesnaží za každú cenu držať príbehu, ktorý napísal sám život a filmu tento tvorivý, výberový prístup pomáha. Doris Bitherová mala v skutočnosti troch synov a jednu dcéru, každé dieťa malo iného otca. Filmová protagonistka Carla Moran, ktorú hrá Barbara Hershey má naopak dve dcéry a jedného syna. Vzbudzuje to väčší súcit. Vlastná rodina Doris zavrhla, dávno s ňou prerušila kontakt. Duchovia boli podľa nepotvrdeného svedectva napadnutej štyria, dvaja sa čiastočne materializovali: jeden pripomínal jej zosnulého starého otca, druhý mal vraj ázijský pôvod. Vo filme sa hovorí o troch duchoch. V čase, v ktorom bola Doris údajne atakovaná týmito duchmi, boli už viacerí jej príbuzní a niektorí bývalí partneri mŕtvi, ona momentálne nezamestnaná, frustrovaná žena so štyrmi deťmi na krku, ktorá začínala holdovať alkoholu. Tieto sociálne skutočnosti sú vo filme nepodstatné. Trochu pravdy na tom bude, lebo inak by sa len blázon odhodlal verejne tvrdiť, že bol znásilnený duchom. Záverečná správa dr. Barryho Taffa, ktorý Doris pozoroval, nehovorí o tom, že je vyšinutá, pokiaľ ide o záhadné javy niečo pripúšťa, no nič nepotvrdzuje. Autor, ktorý je nápaditý a tvorivý: realitu mení na fikciu. Vo viacerých prípadoch je to lepšie ako keď sa snaží byť dokumentárny a faktograficky presný. Tento film je toho dôkazom. Opak potvrdzujú mnohé filmové skutočné príbehy.

Príbeh je dosť statický, odohráva sa na jednom mieste. Dynamický vývoj nastáva najmä prostredníctvom vnútornej premeny postáv, ich správania, vlastností atď. Postavy sa navzájom vyvražďujú ako v slasheri, ale to čo ich v skutočnosti zabíja sú neľudské podmienky v podzemí a strata nádeje, že sa raz vrátia na povrch. Je tu aj final girl a v tomto zmysle je pointa predvídateľná, lebo plagát veľmi predbieha dej. Ťažisko tejto drámy je však úplne inde. Film neponúka len drsnú zábavu, ale otvára aj priestor pre zamyslenie.

Príbeh Stanleyho Coopersmitha, nímanda a outsidera na pohľadanie je inšpirovaný filmom The Omen a jeho sequelmi aj De Palmovou Carrie. Odohráva sa na vojenskej akadémii a znevažovaný Stenley má, ako Carrie telekinézu, rovnako mocnú zbraň. Výkonný počítač (Commodore VIC-20?). Robí s ním to, čo sa stane samozrejmosťou až v ére internetu: komunikuje na diaľku. Stanley síce chatuje so satanom, ale ktovie? Dej je zjavne rozčesnutý na dve polovice. Prvá zachytáva šikanovanie, druhá postupné uskutočňovanie pomsty. Film má pochmúrnu atmosféru, ktorú spočiatku umocňuje klavírne sóličko, neskôr gregoriánske chorály. Prvý výraznejší gore efekt sa objaví uprostred filmu, keď drsným spôsobom zíde zo sveta pani Friedemeyerová (superkočka), ostatné gore efekty sú nahustené až v záverečnej štvrťhodinke. Iste, mohli byť rovnomernejšie rozložené, ale aj tak Evilspeak (uncut verzia) predstavuje to, čo mám v hororoch rád: vykorisťovanie, hustú atmosféru, štipku gore, mystiku a démonov.

Viem, Klass mohol byť remeselne zvládnutejší. Niekto však ovláda zručnosť filmárčiny, ale nemá čo povedať, ani nevie ako. No tento film, napriek technickým nedostatkom, dosiahol, čo si predsavzal. Až ma mrazí, keď si spomeniem, ako som sa obával, že guľky minú ľudský cieľ! Miera stotožnenia s ponižovanými hrdinami(?) je vo filme maximálna aj vo chvíli, keď sami páchajú násilie. Bolo to ako z Dostojevského Zločinu... Morálne bezúhonní jedinci majú právo očistiť svet. Veru, čudný pocit zadosťučinenia zo zabitia človeka. Išlo iba o film, ale téma, ktorú spracoval, zostáva spoločensky pálčivá.

Konečne poriadny film na tému občianskej vojny v Španielsku, zachytávajúci aj priame boje, vojnové zverstvá a drancovanie, ktoré sú síce sústredené do druhej polovice filmu, ale zato presvedčivo stvárnené. Je to osviežujúce zistenie, že sa v množstve filmov, ktoré zobrazujú hrôzy španielskej vojny detskými očami (Girasoles ciegos, Lengua de las mariposas, Bicicletas son para el verano...), opisujú uplakané krivdy v období "postguerry" (13 rosas), alebo vnucujú tendenčné drísty (napr. Santuario no se rinde), či dotýkajú sa vojny okrajovo (Laberinto del fauno, Saldados de Salamina...), našlo aj dielo, ktoré prinieslo akciu. Libertarias sa mi páčil podstatne viac ako toľko ospevovaný Land and Freedom, ktorý sa mi zdal upätý. Tu nechýbala ľahkosť, ani zmysel pre humor, nadšenie, tragické emócie a drsnosť života.

Jednu vec tvorcom seriálu predsa len vytýkam. Nepreniknuteľnú stenu, ktorá neustále dráždila moju zvedavosť. Svet na sever od tejto ľadovej steny zostal tajomstvom, do poslednej chvíle visel vo vzduchu ako hrozivý otáznik. To, čo tvorcovia pohodili divákom boli omrvinky, ktoré znásobovali hlad po poznaní. Verím, že sa v budúcej sezóne dozviem viac. Inak Hru o tróny chválim za pútavý príbeh i za precízne psychologicky vykreslené postavy a etnickú vyhranenosť jednotlivých kráľovstiev aj fyziognomickú rôznorodosť ich obyvateľov. Ako korenie seriál ponúkal chvíľkové erotické slasti, ale obmedzoval sa iba na situačnú brutalitu, do výpravných bojových scén sa nepúšťal... Dúfam, že to ešte len príde!

Zvodná mimozemská votrelkyňa zúfalo túži po reprodukcii svojho druhu a neľútostne hľadá vhodného kandidáta, pritom erotizmus je len čerešničkou na torte, podstata jej úsilia je prekvapivo desivá. Zaujímavý paradox, dynamická akcia, kvalitné obsadenie a v závere nádherná ukážka Gigerovho biomechanického surrealizmu. Hlbšie posolstvo tento film neponúka, zato dobrú zábavu áno. Jeho kontroverzné hodnotenie pripisujem tomu, že sa nedokázal vyhnúť prirovnaniu ku klasikách sci-fi žánru.