Ten Druhy

Exploitation horor francuzskej výroby, ktorý je viac o prežití ako o vykorisťovaní a žánrovo speje skôr k rape and revenge, má výborný nástup. Krvavo-dojímavá spomienka z detstva sa hlavnej hrdinke neustále vracia a musí sa s ňou vyrovnať aj v dospelosti, keď už pracuje v organizácii "lekári bez hraníc" a spolu s ďalšími zdravotníkmi je uväznená v podzemí, kdesi uprostred lesa na starom vrakovisku, ktoré úspešne maskuje obchod s ľudskými orgánmi. Horor má tak trochu medzinárodné politické pozadie (odohráva sa v bývalej Juhoslávii), hovorí sa v ňom po francúzsky, anglicky, srbsky, ba dokonca Ivan Franek v úlohe srbského "obchodníka so starým železom" rozpráva po česky a nikoho to netrápi. Ani mňa nie, veď to splnilo svoj účel a je jasné, že vo Francúzsku rozdiel medzi srbštinou a češtinou nepoznajú:). Captifs bol ako neriadená strela, postupne nabral závratné tempo a vyústil do strhujúceho a napínavého finále.

Dynamický, napínavý a strhujúci film, prakticky od začiatku až do úplného konca... Dejová krivka sa prudko dvíha, tempo sa nezastaviteľne zrýchluje takmer súčasne s vlakom bez rušňovodiča, ktorý sa vymkol kontrole a rúti sa v ústrety najväčšej železničnej katastrofe v dejinách štátu Pennsylvánia (príbeh je založený na skutočnej udalosti. Popritom šialenom tempe sa odkrývajú charaktery a životné osudy postáv, ale takým citlivým spôsobom, že to neretarduje dynamický dej. D. Washington v úlohe veterána a Ch. Pine v roli nováčika, z ktorých sa nečakane stanú akční hrdinovia - záchrancovia, sú presvečiví. Výborne ich dopĺńa L. Temple v úlohe svojrázneho Neda Oldhama.

Keď je človek starý a zomiera má predsa nádej, aspoň iluzórnu nádej na posmrtný život, kráľovstvo nebeské, reinkarnáciu... Ale čo čaká človeka, ktorý žije život v obrátenom garde, ubúdajú mu roky a smeruje k narodeniu...? Možno aj preto boli časy útleho detstva Benjamina Buttona obzvlášť bezútešné. Bolo strašné sledovať ako stráca pamäť, reč a zabúda chodiť. Pohľad na tento mrazivý proces umožňoval precítiť zázrak života a uvedomiť si jeho pominuteľnosť. Život je podivuhodný prípad, a ten Benjaminov zo strieborného plátna je navyše krásny, ľudský a múdry film.

Vydarené filmové spracovanie literárnej predlohy (a remake zároveň), ktoré na začiatku vo mne budilo istú nedôveru a podozrenie z priemernosti, ale postupne ma presvedčilo o svojich kvalitách. Dve emotívne rozladené dámy, svojrázny začínajúci spisovateľ a jeden chápavý ochranca - hero, ktorý je pripravený na všetko - to sú poslední zástupcovia ľudí medzi telami rafinovane obsadenými mimozemskými organizmami. Skľučujúca atmosféra a neustále pochybnosti o tom, kto je ešte človekom a kto už nie. Neistota a znova len neistota. Film má aj spoločenský rozmer, taký kritický. Nakoniec, ľudia aj tak citovo vyprahnú a vzájomne sa odcudzia a nebudú k tomu potrebovať ani "pomoc" z kozmu.

Tento remake klasického rape & revenge z roku 1978 jednoznačne presúva ťažisko z fázy vykorisťovania (rape) na odplatu a revanš hlavnej hrdinky. Kým I Spit on Your Grave (1978) veľmi popisne a obšírne zobrazoval znásilnenie mladej spisovateľky partou miestnych buranov a šerifom, remake (2010) si vystačí s údernou skratkou a niekoľkými zreteľnými náznakmi. Zhruba 40 minutové znásilňovanie v pôvodnom filme (1978) vzbudzovalo súcit a podnecovalo spoluúčasť na utrpení hrdinky. Preto likvidácia násilníkov bola vnímaná ako zadosťučinenie aj pre divákov. Dokonca sa mi vtedy zdalo, že ich trest nebol primeraný. Inými slovami: zabiť ich bolo málo... V remake z roku 2010 sa však situácia úplne zmenila a s ňou aj moje pocity. Odplata bola podstatne krvavejšia a natoľko brutálna, že sa mi naopak zdala neprimeraná k spáchanému zločinu. Aj sympatie, ktoré boli vo filme z roku 1978 jednoznačne na strane sprznenej hrdinky sa začali strácať. Bolo však iba zdanie. Veď tento remake (2010) si nekladie filozofickú otázku zločinu a trestu, len tvrdí, že ten, kto raz spácha niečo zlé, može byť potrestaný oveľa horšie než si dokáže predstaviť. A to je to, čo desí najviac. Najmä v dobe, v ktorej sme zvyknutí, že aj veľké svinstvá, zostanú bez potrestania. A tak aj šerif Storch si zaslúžil odplatu, pretože to, že má tehotnú manželku a dcéru vedel už v momente, keď šukal bezbrannú Jennifer. I Spit on Your Grave (2010) je príkladom tvorivého prístupu k starším filmovým predlohám. Bodaj by bolo takýchto remakeov viac!

Pôvodnú verziu "červeného papradia" som videl ešte ako dieťa v časoch na sklonku komunizmu. Vtedy ma tento film fascinoval a pomerne vykoľajil. Reagoval som naň veľmi citlivo. Bol dojímavo strhujúci, ale skončil ako detstvo, v nenávratne a bez nároku na happyend, iba s možnosťou nostalgickej spomienky na to, čo sa už nikdy nezopakuje. Keď som sa s odstupom času rozhodol uvidieť "červené papradie" (1974) znova, úplnou náhodou som natrafil na jeho remake (2003) a nevyhol sa porovnávaniu. Originál má nespornú sugestívnu silu a lepšie zvláda zobrazenie dramatických scén. Je názornejší v momentoch, keď si to žiada príbeh, čím dokáže aj zapôsobiť. Napríklad bitka loveckých psov s pumou je podstatne obsažnejšia. Jej priamym účastníkom sa stáva aj chlapec. V bitke sa zdôrazňuje obetavosť psov pri záchrane života svojho pána. Agónia umierajúceho zvieraťa sa takisto predlžuje - zomiera až po neúspešnej snahe o vyliečenie. Remake podáva túto bitku iba skratkovito ako nešťastnú zhodu okolností. Aj chlapec je v nej prevažne iba nezúčastneným pozorovateľom. Originál takisto necháva vyniknúť "červené papradie", ktoré vyrastie nad hrobmi mŕtvych psov. V remaku sa nad nimi naopak týčia drevené kríže so psími menami a papradie je už iba dekoráciou... Z toho som bol mierne v rozpakoch, veď koho by v tých časoch napadlo stavať nad hrobmi zvierat pomníky? Teda aj vzhľadom na obdobie, ktoré je vo filme zobrazované, je Where the Red Fern Grows z roku 1974 autentickejší. Nedávno, keď som film videl opäť, zdalo sa mi, že nestratil veľa zo svojho prvotného čara.

Drsné, strhujúce, eroticky exaltované a šikovne vygradované giallo, v ktorom všetko do seba premyslene zapadá ako skrutka do zárezov matice. Zločiny majú priam estetickú hodnotu a pôsobivý je nielen spôsob ich realizácie, ale aj prípravná fáza, teda to, čo im predchádza. Polonahé ženy v rozopnutých blúzkach unikajú pred zbesilým šialencom s klasickým maskovaním a vražedným nástrojom, ktorým sa snaží, okrem dievčat, zahubiť aj traumu vlastného detstva, ktorú symbolizuje všadeprítomná "bábika". Krása potenciálnych obetí je prirodzená a nadčasová. Nejde len o krásky so špecifickými znakmi 70. rokov. Mimoriadne pekne vyzerá najmä Carol (Conchita Airoldi), len škoda, že pošla tak skoro, ako druhá. Po bahennom kúpeli v močarinách lužného lesa sa vykúpala aj vo vlastnej krvi. Silná a kľúčová je scéna, keď mŕtvoly dievčat zostanú voľne ležať v dome na vysokom brale a zabiják ručnou pílou oddeľuje ich končatiny. Chce sa zbaviť tiel obetí, ale netuší, že hore v izbe zostala posledná živá. V tej chvíli sa identifikujeme s Jane (Suzy Kendall), ktorá to všetko sleduje a rukami si zapcháva uši. Ten rezavý zvuk naozaj nemusíme počuť, ale napriek tomu ho veľmi hodnoverne zreprodukujú ťahavé tóny hudby. Neľutujem ani jednu videnú minútu tohto filmu.

Psychiater z úvodu tohto krátkometrážneho filmu pripomína Arnošta Goldflama a spočiatku je to svieža zábava, ale vzápätí úsmev zamrzne na tvári, keď sa z mora vynoria hybridné monštrá (toxickí zombi obojživelníci s vampírskymi tesármi) a začnú presvedčilo zobrazené gore jatky. Na slnečnej pláži posiatej krvavými kusmi tiel sa zrodí nečakaný hrdina - muž stredného veku, predtým úplný outsider. V tomto shorťáku však zažije svojich 15 minút slávy. Akčné scény sa spomaľujú až úplne zastavujú a potom opätovne spúšťajú. Takto si ich môžeme aspoň lepšie vychutnať. Brutal relax dáva zadosť svojmu názvu, je to oddychovka par exellence, ktorá šikovne kombinuje komické a hororové prvky s poriadnou akciou. (Najlepší krátkometrážny film - 21st Horror and Fantasy Film Festival, Donostia-San Sebastián 2010.)

Vidlácky zapadákov, situovaný v údolí pod horami za chrbtom pána Boha, je prostredím, ktoré v hororoch jednoducho milujem. Nemôžem inak, najmä keď je hodnoverne zobrazené a zaľudnené psychologicky názorne vykreslenými buranmi. V poľnohospodárskom mestečku, ktoré si žije svojím ospalým životom, ovládané konvenciami a predsudkami, zrazu vznikne konflikt. Šerif a pracovití hospodári sa postavia proti miestnemu outsiderovi. Telesne zrelý, ale duševne zaostalý Bubba je upodozrievaný zo zneužívania dievčatka Marylee, s ktorou bol, vzhľadom na svoju mentálnu úroveň, iba kamarát! Predsa sa stane obeťou nezmyselného zlynčovania, ktoré nezostane bez odozvy. Mysteriózne vraždy sa dejú pekne na sedliacky spôsob: zasypanie obylím v sýpke, nabodnutie vidlami na roli... To podstatné z vrážd sa nachádza v obraze, dokonca majú rôzne dozvuky. Atmosféra je pochmúrna a napätá. Otrasný módny "nevkus" 80´ rokov (kockované košele neurčitej modrej farby, rifle na traky, nevyprané šiltovky atď.) celú tú hrôzu ešte viac umocňuje. Výpovede postáv sú neraz dvojzmyselné. Záverečná pointa je zadosťučinením aj výstrahou. Radosť pozerať.

"Zíďme z diaľnice" - požiada Saskia svojho priateľa Rexa a jej slová nadobudnú symbolický význam, stanú sa predzvesťou začiatku konca. Aj Saskiin sen o zlatom vajci, v ktorom je uväznená, sa do dôsledkov naplní. Po hádke s priateľom sa na chvíľu stratí a vzápätí objaví vo svetle na konci tunela. Tieto zlovestné obrazy a výpovede z úvodu filmu predznačia tragické zmiznutie ryšavého dievčaťa. Hoci príliš zavčasu vieme, kto je únosca a priskoro tušíme, že Saskia už nie je medzi živými, zvedavosť aj napätie sa naďalej stupňujú. Podstata filmového príbehu je veľmi jednoduchá a jeho dej minimálny, ale dômyselná kompozícia ho predsa robí mimoriadne zaujímavým. Záverečné chvíle filmu sú zároveň poslednými okamihmi hrdinu aj hviezdnymi momentmi réžie. Pre Rexa existuje len jediný spôsob ako zistiť, čo sa stalo Saskii - zažiť presne to isté. G. Sluizer v úplnom finále desivú realitu zaživa pochovaného Rexa v tmavom hrobe prekonáva radostnou ilúziou stretnutia so Saskiou, opäť vo svetle na konci tunela.