sarah_w.

Chcem dodať iba to, že milujem Scrata a že moja mama, ktorej už dávno dotiahlo na 50, má jeho plyšovú repliku doma nad posteľou :)

Už len tá kombinácia, Binocheová s Deppom, znie neskutočne. Potom do toho vidíte všetku tú nádhernú čokoládu, ktorá je tak krehká, tak realistická a tak mňam, že ju normálne cítite voňať ku vám do obývačky... a do toho Oscarová Rachel Portman s jej dokonalým soundtrackom, ktorý je sám o sebe neuveriteľným umeleckým dielom. Čo viac si priať?

Neznášam japonské filmy, anime, manga a iné tie veľké japonské oči, ktoré na vás odvšadiaľ čumia a ktoré je v posledných rokoch také vychytené obdivovať a zbožňovať. Po Ceste do fantázie som však doteraz platonicky zaľúbená do toho bieleho draka, na ktorého sa menil Haku. A bolo to úplne nádherne bláznivé na rozprávku.

Keď som tento film videla prvý raz, bola som úplne nadšená a trochu zmätená. Keď som si ho pozrela znovu, zase som bola nadšená, ale už som nebola zmätená (občas nepoberiem nejakú tú časť filmu, ak mi ju niekto predkladá komplikovane či inak, ako očakávam). Jedno jediné, čo musím tomu filmu vytknúť je fakt, že Audrey Tautou sa v roli Amélie natoľko usadila (alebo žeby to naozaj bol film písaný jej na mieru?), že bola pre mňa večnou Améliou už aj v Da Vinciho kóde a to ani nehovorím o ďalšom Jeunetovom pokuse Príliš dlhé zásnuby, kde to len tak sršalo améliovitosťou, až mi to trochu prekážalo.Avšak - to je tak - Amélia sa asi každému dostane neskonale pod kožu.

Jednoducho povedané - jedna z mojich srdcoviek. Uvedomujem si, že moje hodnotenie je silne subjektívne, ale ja som z robotického Judea Lawa, ešte stále dokonale detského Haileyho Joela Osmenta, večne nedosiahnuteľnej modrej víly, akéhosi pred/postapokalyptického sveta a kopy prvoplánovo citovo zameraných záberov (ako je napríklad robotia aréna) proste "nemohla". Ten film ma chytil priamo za moje slabé miesto už v čase, kedy som bola decko (keď som ho videla prvý raz, mohla som mať tak nanajvýš 14 rokov..?) a drží ma doteraz, kedykoľvek si naň spomeniem, respektíve si ho zase pustím.

Tento snímok je z môjho pohľadu zrejme najrozporuplnejším filmom, aký som kedy videla. Na jednej strane som mala chuť dať päť hviezdičiek za niektoré scény, ktoré mi brali dych a za geniálne nápady, na druhej strane som občas stretla nelogickosti, ktoré som takpovediac "nepobrala" a v príbehu mi vadili a na umeleckosti a vôbec zážitkovosti diela vôbec nepridali. No a na niektorých miestach som nechápala, ako to mohlo scenáristovi napadnúť :) Samozrejme však treba brať v úvahu aj to, že ja som trochu útlocitnejšia postava a pri ľuďoch, ktorí sa dokážu povzniesť nad niektoré úchylnosti vo filme si viem predstaviť aj to najvyššie hodnotenie :) U mňa jedna hviezdička dole za nelogické scény v kostole/továrni a vo väzení a druhá dole za ten neuveriteľne veľký rozdiel medzi začiatkom a koncom (pretože som očakávala niečo iné, keď som pozerala začiatok, a koniec ma trochu nespokojne zaskočil).

Za seba môžem povedať, že vo všeobecnosti mám veľmi rada, keď ma filmy niečím pribijú o stoličku, prípadne ma z nej zdvihnú, donútia premýšľať či inak psychicky ovplyvnia. Mám však rada určitú slobodu, s ktorou sa môžem akýmsi spôsobom "rozhodnúť", či ma daný film ovplyvní a donúti premýšľať, alebo nie. Túto som od začiatku pri Requiem pre sen ani náhodou nepociťovala, naopak som sa cítila byť počas celého filmu pod nátlakom typu: "Musíš sa z tohto filmu psychicky zložiť. Je potrebné a nutné, aby ti pokazil náladu a musíš z neho zostať v hlbokej depresii." Na otázku "prečo?" film odpovedá: "Lebo som tak natočený!" Keď sa oprostím od tejto veľmi negatívnej skúsenosti, ostáva tuctový príbeh mladých ľudí závislých na drogách, ktorý bol nerealisticky podaný a "zachraňovali" ho sekvencie, v ktorých rýchlo sa striedajúcimi obrazmi režisér a kamera naznačujú, že sa deje čosi, čo má čo do činenia s pichaním si do žily. Nemôžem si pomôcť, ale ako diváka ma to nútilo premýšľať nad tým, či sa režisér bojí zobraziť túto skutočnosť reálnymi očami, bez zbytočného skreslenia. Emotívnym momentom vo filme bol pre mňa príbeh starej panej, pri ktorom by som sa nebránila, keby mu režisér venoval aj viac pozornosti. Pri ňom jedinom som cítila čosi reálne, čo ma bodalo kdesi pri srdci a nútilo niekoho ľutovať či vôbec pohnúť citmi. Pokiaľ chce niekto vidieť poriadny film o drogovej závislosti u mladých ľudí, ja osobne by som odporučila skôr film My deti zo stanice ZOO, ktorý vo mne zanechal omnoho hlbšiu stopu. Keby sa o to Requiem for a dream celých 100 minút zúfalo nesnažilo, možnože by zanechalo stopu tiež.

Všetci priaznivci tohto filmu ma zrejme teraz ukameňujú, napriek tomu mi však nedá nepovedať, že celkom dobre nerozumiem tomu, ako sa tento film dokázal dostať s kvalitou tak vysoko. Uznávam, že čo sa týka akcie, bola nefalšovaná, drsná a neustála. Práve za to dostala odo mňa Smrtonosná pasca jednu hviezdičku, druhú dostal za účinkovanie skvostného Alana Rickmana, na ktorého mám už roky slabosť. Z môjho pohľadu ženskej, ktorá sa rada pozrie aj na pekných chlapov aj na rýchle strieľačky bol film priehľadný, dej divný, postavy idealizované a hlavný hrdina príliš nesmrteľný na môj vkus. Neustále neviem pochopiť, ako niekto s takými hlbokými reznými ranami na chodidlách mohol prežiť bez toho, žeby umrel na vykrvácanie. A to je iba jedna zo zhruba dvadsiatich scén, pri ktorých som neveriacky krútila hlavou, či do rozpočtu filmu nezaradili aj plateného fyzika, ktorý by dej uviedol do trochu reálnejších kontúr. Ospravedlňujem sa každému, koho som mohla mojím komentárom uraziť. Smrtonosnej pasci nechcem v žiadnom prípade brať jej kultovosť, hoci som ju, priznávam, tento rok videla historicky prvý raz celú. Možnože je to celé iba o tom, že príliš pitvám reálnosť takýchto krvákov, každopádne, subjektívne som si vyjadrila svoj názor možno raz niekto so mnou bude súhlasiť.

Asi stačí pár slovami. Úžasné. Nádherná kamera, pútavo poskladaný príbeh, ktorý nie je zbytočne zidealizovaný. Už som veľmi dlho nevidel taký vydarený dokument a verím, že tak skoro žiadny ďalší ani neuvidím.

Nech je už príbeh akokoľvek ohraný a nech už máte výčitky akékoľvek (uznávam, že oprávnené), mne zobrala dych pre mňa úplne nádherná kamera, ktorá si u mňa vyslúžila krásnu štvorku. Na niektoré typy zobrazení mám proste slabosť :)